„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerský a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.
Dnes publikujeme príbeh niektorých členov rodu Čipkovcov.
V matičných rokoch boli ešte všetci Čipkovci národovci
Gustáv Zechenter-Laskomerský bol vo svojom životopise k Čipkovcom mimoriadne ohľaduplný, priateľský. Nečudo. Ján, ktorého vždy opisoval ako Janka, bol jeho priateľ ešte pred príchodom do Brezna, neskôr sa dokonca „dostali do rodiny”. Jankov starší brat Nathan bol krstným otcom jeho manželky Milky a sám Ján Čipka bol jeho kmotrom, krstným otcom jeho syna Gustáva. Napriek tomu si v súvislosti s ich priezviskom, keď sa Nathanov syn Karol stal zemanom, neodpustil poznámku: „Čipkovci predtým ako i podnes v Tisovci (skadiaľ sa v predošlom storočí prisťahovali do Brezna) písali sa „Čipka“. Tu potom — tuším, Jankovým rodičom, ktorých oboch statočných ľudí som dobre poznal, prirástlo na majetku a tiež na písmenách mena: písali sa Csipkay — možno, v predtuche budúceho zemianstva.“
Ján a Zuzana Csipkayovci z Tisovca mali dvoch synov a jednu dcéru. Starší Nathaniel sa narodil v roku 1809 v Tisovci a mal za manželku Alžbetu Kachelmannovú z významného rodu Kachelmannovcov, ktorí pochádzali z Bavorska a začiatkom 19. storočia sa usadili v Banskej Štiavnici. V nej sa Gašpar Kachelmann stal kováčskym majstrom a neskôr mal veľký strojársky podnik vo Vyhniach. Jeho syn Johann Gašpar mal troch synov a štyri dcéry. Jedna z nich, Alžbeta, sa narodila v roku 1822 a vydala sa za Nathaniela Čipku, s ktorým mali dve dcéry a dvoch synov. Z nich si zvláštnu pozornosť zaslúži syn Karol.
V matičných rokoch boli ešte všetci Čipkovci v Brezne národovci. Ján Čipka ako prvý venoval na Maticu 1 000 zlatých, čím povzbudil aj ostatných. Všetci boli zakladajúcimi alebo riadnymi členmi Matice slovenskej a prispievali nielen na Maticu, ale aj na slovenské noviny, Muzeálnu slovenskú spoločnosť, slovenské gymnáziá a pod. To sa však rokmi zmenilo. Odnárodnil sa predovšetkým Nathanov syn Karol a s ním zrejme aj celá rodina Nathana Čipkaya.
V prípade Karola Csipkaya ani nemá význam písať slovenskú verziu jeho priezviska. Nathan Čipkay zrejme systematicky pracoval na kariére svojho syna Karola. A darilo sa mu. Karol, ktorý sa narodil v roku 1850, sa už ako mladý stal tajomníkom župana Antona Radvanského, a tým bolo o jeho národnej orientácii rozhodnuté. Neskôr sa stal podžupanom a koncom storočia poslancom uhorského snemu za liberálnu stranu. Zároveň bol dozorcom evanjelickej cirkvi vo Zvolenskej župe. Okrem toho bol Karol Csipkay ako podžupan Zvolenskej župy aj predsedom župnej organizácie uhorského turistického spolku, ale, čo bolo podstatne horšie, aj predsedom spolku FEMKE, zameraného na odnárodňovanie slovenských detí.
Najväčší „výtečník brezniansky“
Aj Ján Čipka, ktorý sa narodil 8. decembra 1823, je v matrike zapísaný ako Čipkay, ale priatelia ho nevolali ináč ako Čipka. V literatúre sa jeho priezvisko vyskytuje v rôznej podobe. Nič to však nemení na skutočnosti, že Ján Čipka bol a naveky zostal veľkým slovenským národovcom a veľkým „výtečníkom slovenským“ a zároveň najväčším „výtečníkom breznianskym“.
Medzi slovenskou elitou: Ján Čipka v spodnom rade v strede ako jeden z výtečníkov slovenských po ustanovení Matice slovenskej. Na obraze Rolanda Weibezahla z roku 1864. Nápis pod tablom: Výtečníci slovenskí. Na pamiatku založenia Matice slovenskej roku 1863. Vydal Rupert Přecechtěl Dr. Bohosl. v Pešti. Skupenie prvé.
Študoval v Miškovci a na evanjelických lýceách v Kežmarku a v Levoči. Právo študoval na Evanjelickom kolégiu v Prešove, technické štúdium si doplnil vo Viedni, kde sa pravidelne stretával s Gustávom Zechenterom a ďalšími slovenskými národovcami. Bol členom študentských spolkov, Tatrína a po účasti na Memorandovom zhromaždení sa významnou mierou podieľal na zakladaní a činnosti Matice slovenskej.
Ján Čipka nebol len statkárom, ale aj podnikateľom, ktorý sa snažil presadiť v železiarstve v Brezne, Topoľčanoch a na Gemeri, kde vlastnil kovospracujúce dielne. V podnikaní sa mu však veľmi nedarilo. Aj to prispievalo k jeho zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu.
Mimoriadne vážnou udalosťou v života Jána Čipku bol tragický koniec jeho manželstva s dcérou Jána Chalupku Emou. Bola to udalosť, ktorá hodne vypovedá aj o samotnom charaktere veľkého národovca. O čo šlo? Tento príbeh sa v literatúre popisuje dosť podrobne a dramaticky, preto len stručne: „Vraj na akejsi zábave Eme dvoril mladý lekárnik, čo žiarlivý manžel ťažko znášal. Volal ju domov, ona nešla. Potom, keď sa sama pobrala domov, našla bránu zatvorenú, a to navždy. Muž ju viac neprijal a neodpustil jej. Neprišiel ani vtedy, keď ležala na smrteľnej posteli – zomrela od žiaľu. Keď jej zvonili na pohreb, on sa vtedy popod faru viezol na pole. Potom jej chcel dať postaviť pomník, no to nedovolil otec Chalupka, aby ju vraj netlačil nový kameň, keď už jeden jeho kameň ju vtlačil do hrobu“.
Bola to taká delikátna záležitosť, ktorej sa historici sa radšej vyhýbajú. Aby nepošpinili obraz Jána Čipku alebo nerozmazávali konflikt dvoch najväčších breznianskych národovcov Čipku a Chalupku, ktorí ešte iba dva roky predtým stáli spoločne na čele zástupu horehronského ľudu pri rečnení Hurbana, Štúra a Francisciho z balkóna breznianskej radnice? Vie si vôbec niekto predstaviť ich spolužitie ďalších takmer dvadsať rokov, kým Ján Chalupka v roku 1871 neodišiel do večnosti? To Ján Čipka vôbec nechodil do kostola? O tom sa nedočítate ani slova.
Nebolo to príjemné ani pre Gustáva Zechentera, ktorý bol očitým svedkom tejto udalosti, pretože práve v tom čase prišiel do Brezna. Okrem toho veľmi dobre vychádzal nielen s Jánom Čipkom, ale aj s Jánom Chalupkom. Bolo iste veľmi komplikované zaujať stanovisko v prospech alebo v neprospech jednej strany, najmä keď jeden i druhý boli jeho priatelia. Napriek tomu spisovateľ jemne naznačuje, že určitú rolu mohla zohrať Čipkova matka, ktorá rozhodne bola energická a asi aj panovačná žena. Bola „veliteľkou“ vo veľkom čipkovskom dome na severnej strane breznianskeho námestia, kde jej najmladší syn Janko žil so svojimi dvoma deťmi spolu s ňou až do jej smrti v roku 1870. Otec Ján zomrel už v roku 1850, v čase, keď sa Ján Čipka ženil.
Nech už bolo tak alebo onak, Ján Čipka bol kontroverzná a komplikovaná osobnosť. Z toho, čo o ňom napísal Gustáv Zechenter-Laskomerský sa dá usudzovať, že, na jednej strane, sa dal občas nahovoriť na všelijaké pestvá, akým bol napríklad saňový výlet s Jankom Franciscim a Matejom Slabeyom za Samom Chalupkom na Hornú Lehotu. Alebo početné návštevy zábav, plesov a bálov. Na druhej strane bol dosť často nevrlý a mrzutý. Najmä keď mu nešli obchody podľa jeho predstáv. Navyše bol cholerik. Bolieval ho často žalúdok (možno mal žalúdočné vredy) a, podobne ako jeho matka, mal obavu, že má rakovinu. Kvôli tomu išiel aj na liečenie do Karlových Varov, ale dlho tam nevydržal. V Prahe navštívil Pavla Kuzmányho a vrátil sa domov.
V hodnotení Jána Čipku však rozhodne prevažujú jeho pozitívne stránky, o ktorých boli presvedčení viacerí významní národovci slovenskí. Asi tak, ako to v čase jeho úmrtia napísal jeho dobrý priateľ Gustáv Zechenter-Laskomerský: „Dňa 29. novembra 1866 mi píše Viliam Pauliny-Tóth, po smrti Kuzmányho prvý podpredseda Matice slovenskej, o Jankovi Čipkovi veľmi pochvalný, vďačný list, v ktorom spomína, že pred ním Dionýz Štúr počas slovenskej deputácie 22. novembra vo Viedni spomenul, ako sa Janko Čipka, brániac Viliama Pauliny-Tótha, veľmi priaznivo o ňom vyslovil. Za to mu je Pauliny veľmi zaviazaný. Pauliny-Tóth pripomína, že i pri najlepšej svojej vôli má mnohých nepriateľov. Opravdivými priateľmi sú mu vraj len Hurban, Daxner, dr. Mudroň — a Janko Čipka (práve teraz tento náš čistý charakter, 29. januára o jednej po polnoci r. 1902, umrel).“
Krstným otcom detí bol Štefan M. Daxner
Ján Čipka zanechal po sebe syna Štefana (1850) a dcéru Oľgu (1852). Obidve deti sa narodili v Brezne a obom bol krstným otcom dobrý priateľ Jána Čipku z Tisovca, veľký slovenský národovec Štefan Marko Daxner. Určite na jeho počesť dostal Čipkov syn krstné meno.
Štefan Čipka, podobne ako jeho otec, vyštudoval právo. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa oženil a za manželku si vzal Oľgu Jazernickú, ktorá pochádzala zo starého turčianskeho zemianskeho rodu z Jazernice pri dnešných Turčianskych Tepliciach. Spočiatku manželia Čipkovci bývali v Brezne, vo veľkom čipkovskom dome na námestí spolu so Štefanovým otcom Jánom. Tu sa v roku 1884 narodila aj ich dcéra Mária. Keďže manželka bola katolíčka, dievča, ako bolo zvykom, bolo pokrstené v katolíckom kostole. Krstnými rodičmi bola Štefanova sestra Oľga, vydatá za breznianskeho lekára Ernesta Kolczonaya, ktorý nastúpil na uvoľnené miesto po Gustávovi Zechenterovi. Syn Ján (1888) zrejme zomrel, lebo o ňom v genealógii nie je ani zmienka. Tým rod Jána Čipku po meči zaniká, ale pokračuje po praslici.
Potomstvo po praslici
V skúmaní rodokmeňov si dedičov po praslici väčšinou nevšímam, ale v tomto prípade ide o veľmi zaujímavý vývoj, ktorý vyústil do prekvapujúcich zistení.
Pramene z neskoršieho obdobia dosvedčujú, že Štefan Čipkay pôsobil za Rakúsko-Uhorska, ale ešte aj v prvých rokoch novej republiky ako verejný notár vo Zvolene. Pravdepodobne tam sa jeho dcéra Mária zoznámila s Miklósom Bezegh-Huszághom, ktorý pochádzal z rozvetveného zemianskeho rodu, ktorý dlhé roky žil v okolí Zvolena. Tu bola rozšírená tzv. služobnícka šľachta, ktorá svoje tituly a majetky získala darom od panovníka. Miklós sa narodil v roku 1881 v Hájnikoch, v bývalej osade hájnikov kráľovských lesov, ktorá sa oveľa neskôr, po zlúčení s dedinou Rybníky, stala súčasťou mesta Sliač. Bol vyštudovaný právnik a s manželkou Máriou sa usadili v Budapešti. Tu urobil veľkú kariéru, stal sa námestníkom generálneho prokurátora a v rokoch 1928 – 1932 bol náčelníkom (kapitánom) budapeštianskej polície.
Bezegh-Huszághovci mali okrem troch dcér jedného syna Istvána (Štefana po starom otcovi Csipkayovi), ktorý sa narodil v roku 1913 v Šoproni a po absolvovaní vojenskej akadémie Ludovika sa stal honvédskym poručíkom. Bol výborným šermiarom a päťbojárom a v roku 1936 sa zúčastnil na letných olympijských hrách v Berlíne. Jeho portrét sa nachádza v športovom múzeu v Budapešti. V roku 1938 sa zoznámil s Flórou Lázárovou, pravnučkou Imreho Madácha, ktorú si v roku 1940 v Budapešti vzal za manželku.
Chalupka a Čipka v rodine s Madáchom
Svadbou Istvána Bezegh-Huszágha s Flórou Lázárovou sa stretávajú potomkovia rodu Čipkovcov (aj Chalupkovcov) s rodom Madáchovcov. Dalo by sa povedať, že sa stretli potomkovia veľkého slovenského dramatika s potomkami veľkého maďarského dramatika. To by predpokladal málokto.
Manželia Bezegh-Huszághovci v roku 1943 – pravnučka Imre Madácha a pravnuk Jána Čipku
Imre Madách sa narodil v tom istom roku ako Ján Čipka. Tiež na Slovensku, v Dolnej Strehovej, do starej a bohatej šľachtickej rodiny. Rovnako ako Čipka vyštudoval právo, ale venoval sa literárnej tvorbe. Počas revolúcie 1848-1849 aj on pomáhal revolucionárom, ale na druhej strane barikády. Ukrýval dvoch košútovských bojovníkov, za čo ho po revolúcii odsúdili na jeden rok väzenia. Vo väzení napísal prvú verziu svojho veľkého diela Tragédia človeka, v ktorom vyjadril svoje veľké sklamanie z neúspechu revolúcie a na pozadí dejín Európy sa snažil dokázať, že prakticky každý morálny pokrok a boj za slobodu je odsúdený na neúspech.
Madách bol vzdelaný človek, člen Maďarskej akadémie vied. Okrem maďarčiny hovoril šiestimi jazykmi, vrátane slovenčiny. Pochovaný je v Dolnej Strehovej, kde má hrobku so sochou Adama, hlavnej postavy Tragédie človeka. V bývalom kaštieli Madáchovcov sa nachádza jeho múzeum a múzeum spisovateľov, ktorí pôsobili v tomto kraji.
Keďže Madáchov syn Imre zomrel hneď pri narodení, zostal mu jediný syn Aladár, tiež spisovateľ. Mal dcéru Flóru, ktorá bola najprv vydatá za Istvána Kuchinku (správcu sklárskej huty v Utekáči a na Sihle), s ktorým mala dvoch synov. Keď sa s ním rozviedla, vydala sa za advokáta Dr. Pála Lázára. Do roku 1919 žili v Dolnej Strehovej, kým majetok, zaťažený dlhmi, neskonfiškovali. Ich dcéra, pomenovaná po mame, sa narodila v roku 1919 v Lučenci (vtedy Lošonc). Flóra juniorka študovala v Budapešti a vo Viedni. V roku 1938 sa stretla s pravnukom Jána Čipku, Istvánom Bezegh-Huszághom, s ktorým boli od roku 1940 manželia a v Budapešti sa im v rokoch 1941 a 1943 narodili dve dcéry.
Medzitým sa István Bezegh-Huszágh v apríli 1941 zúčastnil na bojoch v Juhoslávii, keď sa Maďarsko pripojilo k Hitlerovmu ťaženiu na Balkáne. Mladý poručík sa potom v rokoch 1942 – 1943 zúčastnil aj na ťažení proti Sovietskemu zväzu. Na Done však postihol Maďarov ďalší „Világoš“. Slabo vyzbrojená a na ruskú zimu absolútne nepripravená maďarská armáda stratila v januári 1943 spolu 100 až 120 tisíc mužov. Pre Maďarov to bola horšia porážka ako pre Nemcov Stalingrad.
István Bezegh-Huságh vojnu prežil, dokonca v jej závere ho aj povýšili na štábneho kapitána a admirál Horthy mu udelil vyznamenanie. To mu zrejme „dopomohlo“ k tomu, že ako exponent fašistického režimu musel pred Rusmi utiecť aj s rodinou na Západ, najprv do Viedne a potom do dediny Griesbach v Bavorsku. Šesť rokov strávila rodina v utečeneckých táboroch vrátane Mníchova a Baden-Badenu, kým sa im v júli 1951 podarilo dostať vízum do Brazílie. Medzitým sa im narodila tretia dcéra.
Flóru a jej manžela spolu s rodičmi Lázárovcami a tromi deťmi prijal v São Paule Bertalan Kánya, bratranec Istvána Bezegh-Huszágha. Vďaka znalosti nemeckého a francúzskeho jazyka a šikovnosti Flóra Bezegh-Husághová začala vyrábať uniformy pre súkromné školy a jej manžel sa čoskoro stal distribútorom (dílerom) automobilky Ford v São Paule. Ich posledné dieťa, Martinique, sa narodilo v Brazílii v roku 1953.
Miklós Bezegh-Huszágh s manželkou Máriou Csipkayovou, vpravo Pál Lázár s manželkou, dcérou a dvoma vnúčatami. Štefan bol v tom čase vo vojne. Zdroj: Felvidék.ma
Rodina bola neustále zapojená do života maďarskej kolónie v Brazílii. Pál Lázár pracoval ako dobrovoľník v klube Panónia v São Paule, organizoval plesy a kultúrne akcie. Pred smrťou v roku 1978 vydal v Brazílii zbierku poézie. V roku 1980 zomrela aj jeho manželka Flóra, Madáchova vnučka. Jánov Čipkov pravnuk István Bezegh-Huszágh zomrel v roku 1998, Madáchova pravnučka Flóra (Lola) Bezegh-Huszághová, rodená Lázárová, zomrela v roku 2017 v Brazílii vo veku 97 rokov.
Aj tento príbeh potvrdzuje, že ľudské osudy sú nevyspytateľné. Aj takto môžu skončiť potomkovia veľkých slovenských národovcov.
Úvodná ilustrácia: Obal Stanov Matice slovenskej, ktorý vyšila manželka J. Francisciho podľa návrhu J. B. Klemensa. Vyjadruje dve základné myšlienky MS – cyrilometodskú tradíciu a všeslovanskú vzájomnosť.
Pribehy nielen breznianskych národovcov I.
