Príbeh slovenského filmu

Prvým zlým znamením bola náhla smrť Tibora Vichtu, pravdepodobne najvýznamnejšej scenáristickej osobnosti slovenského filmu. Smrť ho zastihla pri šoférovaní na ceste z jedného nervózneho zasadania na Vysokej škole múzických umení na druhé, rovnako nervózne, v Slovenskej filmovej tvorbe. Viem, že o nej vedel, ale rozhodol sa ju ignorovať. Zomrel na infarkt v päťdesiatich siedmich rokoch. Autor scenárov, v ktorých sa vždy opakuje motív súboja mužov so smrťou – Boxer smrť, Smrť šitá na mieru, alebo Balada o siedmich obesených, zomrel – ako sa nám zdalo, priamo na prahu nového, zlatého filmárskeho veku. Pripadalo mi to veľmi nespravodlivé, ale dnes viem, že Boh zvykne chrániť svojich vyvolených aj týmto spôsobom.

Pamätám sa na dav ľudí v krematóriu, na tragickú, zamyslenú postavu Dušana Hanáka sediaceho na bočnej lavici, na dav ľudí v hrubých kabátoch a vetrovkách, na zahmlenú sklenú stenu za rakvou. A nakoniec na ten chladný vietor, ktorý sa navalil dovnútra, keď sa obrad skončil a z komína sa začal valiť dym. Veľké dvojkrídlové dvere sa náhle otvorili a mrazivý vietor vrazil dovnútra dych katastrofy, prázdnoty a zmarených nádejí.

Priateľ scénograf, ma v lete 1990 pozval do prenajatého ateliéru v Banskej Štiavnici. Blúdili sme po slnkom zaliatych kopcoch, pred nami sa váľala naša skvelá slobodná budúcnosť, horúci asfalt sa krútil zelenými sviežimi kopcami. Bolo po daždi. Od chrbta prešla okolo takmer krokom nová biela Škoda Favorit. Lesklé auto potichu preplávalo povedľa, priateľ kohosi pozdravil. Po chvíli sme zabočili k nejakej chalupe a pred ňou stálo práve toto auto.

Postarší muž, donedávna pedagóg divadelnej fakulty, a ako som sa dozvedel neskôr, jeden z agentov bývalej ŠTB uvedený na Cibulkových zoznamoch nás priateľsky uvítal a my sme zasadli k drevenému stolu pred chalupou. Niečo sa popilo, niečo pojedlo. „Vykašli sa na film. Slovenský film nebude,“ povedal zrazu a ja som jeho tvrdenie nebral príliš vážne. Zdalo sa mi nepravdepodobné, že by mohol niekto len tak zrušiť a zlikvidovať práve dokončené najmodernejšie filmové ateliéry v strednej Európe rozložené na ploche šesťkrát väčšej ako areál Bratislavského hradu.

„Peniaze budú len na divadlo. To úplne stačí. Tak sa rozhodlo.“

„Kto rozhodol?“

Muž neodpovedal.

II.
V lete 1990 bolo všetko dobré, človeka vždy poteší, keď bez ujmy na zdraví prežije štátny prevrat, najmä keď mu osud vyvedie ten žartík, že všetko sa musí mlieť práve v budove školy, kde sa on snaží len mierumilovne študovať. V nádhernom lete roku 1990 sa zdalo, že umenie už bude konečne tým, čím by malo byť – voľný, nespútaný prúd imaginácie smerujúci k očiste a sebauvedomeniu slobodnej ľudskej bytosti. Oslobodzujúca sila, lebo len v sebauvedomení a očiste pramení zodpovednosť. Len človek vnímajúci, intenzívne prežívajúci bytie okolo seba a v sebe je skutočne živou bytosťou. No stal sa pravý opak. Film naozaj nebol. Z výroby okolo deväťdesiatich hraných filmov a televíznych inscenácii, vrátane rozprávok, ostala nula. Už tesne po prevrate sa začali objavovať akísi ľudia tvrdiaci po kaviarňach: „Tak ty by si chcel peniaze na film, tak ty by si chcel aby kvôli tebe zomierali päťročné dievčatká len preto, lebo nemajú päť miliónov na operáciu kostnej drene?“ Teraz, po dvadsiatich rokoch, by som veľmi rád stretol ten zachránený dav dievčatiek. Obávam sa však, že peniaze odišli úplne inam.

Umenie a kultúra boli v dôsledku zániku filmového, jediného ľudovo dostupného umenia, vytlačené na okraj spoločnosti. Nahradila ich síce príjemná zábava, no nedajme sa zmiasť – umenie je základom očistnej sebareflexie a jeho inteligentný zmysel pre humor je iba vedľajší produkt. Pravdaže, infantilný prijímateľ považuje všetko okrem humoru za balast a postupne, ale isto degeneruje. Degeneruje jeho základný zmysel pre ľudskosť.

Som presvedčený, že tragické dôsledky vplyvu bezduchého, a preto agresívneho zábavného priemyslu budú čoraz viac narastať. Štruktúra hodnôt vštiepená v ranej mladosti je údajne nemenná, osobné šťastie je možné len v prípade jej realizácie. Čo však s generáciou, ktorej sa od ranej mladosti vštepuje, že najlepšia zábava je zabíjanie?

Bez imaginácie a snenia, bez katarzie obsiahnutej v ozajstnej pravdivej dráme sa z ľudských bytostí vytráca to najcennejšie – vnímavosť a s ňou aj život. Nastupuje monotónny ospalý prúd vedomia, vedomia zombie.

Prázdnota a zúfalstvo, prehlbujúca sa agresivita a neuróza u jednotlivca, ktorý kŕčovitým snažením o postavenie, blahobyt, úspech, zablokoval svoje podvedomie, je iba paralelným javom celej spoločnosti, ktorá odmietla a vysmiala svojich umelcov. Spoločnosť, ktorá pohrdla vlastnou sebareflexiou bude donekonečna, podobne ako neurotik, pokračovať vo svojom monotónnom kŕčovitom snažení až do úplného zrútenia, prípadne až k sebadeštrukcii na úrovni samovraždy.

Pravdaže, beštiálni zombie sa chcú baviť, zabávať, aby zabudli na svoju hrôzu zo seba samých, na svoje absurdné postavenie v čase a priestore. Nemajú odvahu pozrieť sa do tváre skutočnosti, nemajú odvahu zažiť ticho, v ktorom sa odvíjajú pravdivé obrazy o tragickej podstate človeka a ľudského bytia.

Zbabelé beštie sa chcú zabávať a ich zábava je stále agresívnejšia. Americká filmová brutalita prekročila v naturalistickom zobrazení násilností prekročila už všetky mysliteľné medze. Ak kedysi vo filme Psycho Alfréda Hitschcoka stačilo na vyvolanie zimomriavok mávanie nožom za plastovou zástenou spolu s rytmickým ryčaním, dnes už je potrebná dokonalá obrazová dokumentácia na úrovni učebníc kriminalistiky.

III.
Ak človek neverí na konšpiračné teórie, môže zvaliť všetko na mohutné ramená Boha. Lenže prečo by Boh chcel práve zánik slovenského filmu? To už nemá naporúdzi iných, vhodnejších neznabohov?

Ešte by sa to dalo zhodiť na náhodné zoskupenie nepriaznivých okolností a spievať si pri tom „samo sa to urobilo, samo sato stalo, samo sa to pokazilo…“

Takže – samo sa stalo, že príjem slovenského obyvateľstva je takmer o polovinu nižší, a to sú pravdepodobne peniaze, ktoré by sa po zaplatení základných potrieb mohli použiť na návštevu kultúrnych podujatí. Samo sa asi stalo, že väčšina inteligentnej mladej generácie, ktorá je vlastne hlavným prijímateľom nového umenia a filmového zvlášť, bola odídená do zahraničia. Samo sa stalo, že ktosi, „akísi ľudia,“ stále razili heslo, že film si má na seba zarobiť. Lenže to nedokáže nijaká európska kinematografia, ani tie s desaťnásobkom obyvateľstva, päťnásobkom príjmov a neemigrovanou mladou generáciou. Samo sa asi stáva, že vždy, keď sa – zhruba raz za štyri roky – aj našim politikom zazdá, že by hádam bolo aj výhodné zapísať sa do dejín Slovenska v podobe obnoviteľov slovenského filmu, „akísi ľudia“ vždy pohotovo vyhlasujú, že peniaze na film sú zbytočné, lebo aj tak nie sú „dobré,“ scenáre. „akíchsi ľudí“ poznáme, pravdaže, aj po mene, sú to tí, čo vstúpili do slovenského filmu v druhej polovici sedemdesiatych až koncom osemdesiatych rokov ako normalizačné nomenklatúrne kádre. Alebo, že by za to mohol ten tučný pán učiteľ, ktorý do roku 1989 učil na VŠMU tvorbu televíznych inscenácií, dobrácky neohrabaný chlapík s bystrými očami? Starý praktik s menom majstra krajčíra, ktorý vždy dokázal „ušiť“ požadované inscenácie presne podľa požiadaviek vrchnosti? Starý, medzičasom už úplne mŕtvy pán, ktorého veľmi nahnevalo, že v istom študentskom rebríčku popularity vyučujúcich spadol na predposledné miesto. Opustil školu so zlostným frflaním, ktoré znelo asi takto: „No veď počkajte, veď my vás zlikvidujeme, budeme podporovať mladú generáciu, ale tú, ktorá príde až po vás.“

Možno sa bude zdať, že všetko vypálilo tak zle len preto, lebo sa filmári navzájom nemajú radi a pohnevali si Šťastenu, Osud či Boha. Lenže predstavme si napríklad úrad, v ktorom pracuje sto zamestnancov celý rok úplne zadarmo. Ku koncu roka zasadne komisia a vyberie zamestnanca, ktorý podľa jej názoru pracoval najlepšie. Tomu potom s veľkou slávou spätne zaplatí rok práce. Je isté, že zvyšných deväťdesiatdeväť kolegov ho bude nenávidieť a všade sa bude ozývať, že je to podvodník. Znie to absurdne, ale v slovenskom filme to funguje presne takto.

Ale vraj už svitá na lepšie časy, zo sto pracujúcich má byť údajne zaplatených šesť až osem. Úžasný štatistický výsledok – až osemstopercentný nárast slovenskej kinematografie. Problém je iba v tom, že tento úžasný nárast predstavuje v skutočnosti len zhruba desať percent pôvodnej produkcie. Je obyčajná ľudská hlúposť schopná vyprodukovať niečo až také absurdné?

IV.
Zlaté časy slovenského filmu som nestihol. No ako desaťročnému chlapcovi sa mi ešte podarilo zažiť atmosféru televíznych ateliérov v takzvanej malej budove Slovenskej televízie. Vec sa udiala takto – chodil som v tom čase do detského divadelného súboru pri ľudovej škole umenia. Ktorýsi produkčný si pravdepodobne zvykol, že ak treba rýchlo zohnať detičky do komparzu, treba poslať auto práve tam, kde prakticky vždy bežali nejaké hodiny herectva, hlasovej výchovy, či spevu.

Vodič auta – bol to zväčša chudý kučeravý chlapík – vždy zaplnil zadné sedadlo volgy všetkými dietkami, ktoré mu prišli pod ruku a išlo sa.

Ako hovorí klasik – komparzista je pri filme veľký pán – kým ostatní pracujú, komparzisti sa ponevierajú po okolí, dospelí a občas aj deti pokojne fajčia.

Ponevierali sme sa aj my a niektoré nezabudnuteľné obrázky ma fascinujú doteraz. Herci vo všetkých možných kostýmoch promenujúci sa po nekonečných chodbách s dlážkou lesklou ako sklo. Bludisko naplnené čudným karnevalom uprostred sivého pracovného dňa.

V bufete popíja kávičku sám Dočolomanský v zbojníckom klobúku spolu s nemenovaným predstaviteľom Lenina. Z nejakej rozprávky odbehla aj ježibaba Horvátová a Dibarbora vo fraku a s cylindrom, a mladík Horváth v slamenom klobúku a bielom obleku.

Malebne pôsobili aj bradatí technici. Kameramani vždy vyzerali, že práve prehltli svet, šoféri zasa ako by práve celú jeho ženskú polovicu pomilovali. Dýchal na nás veľký karnevalový svet a pri nočnej ceste domov aj smrť. Kučeravý frajer – mohol mať tak dvadsaťpäť, hnal sovietske monštrum, v ktorom nás viezol, stotridsiatkou ešte aj cez serpentínovú vilovú štvrť pod Slavínom. Našťastie bolo už väčšinou po polnoci a v uliciach bývalo v tých časoch pusto. Akýmsi omylom sme prežili.

Pestrofarebné postavy na chodbách sa rozplynuli na prach. Po mnohých rokoch som pri istej príležitosti prechádzal tými istými pustými ateliérmi a nekonečnými chodbami. Atmosféra pripomínala Pompeje. Pustý labyrint, dokonca aj bez Mínótaura.

Reálna prázdnota v našom realistickom príbehu nedokázala zožrať aj steny, zožrala len to živé.

V jazykových asociáciách každej reči sa skrýva hlboká múdrosť a povaha každého národa a v našom jazyku sa živému organizmu hovorí – tvor, to jest vlastne ten, ktorý tvorí. Ale jestvuje aj tvar – netvor, teda vlastne ten, ktorý netvorí.

Spoločnosť netvorivá stáva sa spoločnosťou netvorov.

V.
Niekedy okolo roku 1990 sa povrávalo, že Európska únia, vraj to iniciovali Francúzi, chce zakázať distribúciu filmov z USA do Európy pre propagáciu násilia. Vraj vtedy Američania pohrozili Európe obchodnou vojnou.

Keby sa taký zákaz presadil, nebolo by rozumné poistiť si výrobu filmov prechodom na výrobu vo vyprázdnených ateliéroch vo východnej Európe, ktoré by sa potom dali vydávať za „európske“? Barrandov a práve dokončené najmodernejšie ateliéry na Kolibe by predsa boli najvhodnejším trójskym koňom práve takejto akcie.

„Slovenský film nebude. Tak sa rozhodlo,“ povedal mi kedysi istý dobre informovaný pán v Štiavnických vrchoch. Ale ktovie. Možno je kľúčom k poznaniu pravdy o smutnom konci slovenského filmu príbeh, ktorý som celkom počul vo vysielaní pre motoristov. Zabudnutá historka z čias druhej svetovej vojny, akoby úplne mimo dejín. Účastník Povstania, ktorý bol kedysi povstaleckým vodičom, rozprával aké mali jednotliví povstaleckí generáli veliteľské autá. Väčšinou to boli bežné nemecké autá. Len jeden z generálov mal luxusný mercedes. Práve to spôsobilo jeho tragický koniec. Auto sa príliš zapáčilo sovietskemu generálovi. A tak slovenského generála, ktorý spolu s ostatnými prišiel na pomoc Povstaniu, označili za zradcu a skončil na popravisku. Sovietsky generál získal svoje vytúžené auto ako trofej.