Príbeh Petra Breinera – prvé slovenské pašie

Čas naplnený významom (kairos) – to je ťažisko vízií všetkých náboženstiev, ktoré ľudstvo splodilo. Stabilita náboženskej vízie sa dosahuje rituálom. Spojenie rituálu a sémantizovaného času plodí religiózny kalendár, ktorý periodicky pripomína ťažiskové udalosti relígie. Rituál charakterizuje syntéza všetkých časových umení – umenia slova, tónov a predvádzaného sujetu. Ambícia relígie je podobne „všezahŕňajúca“ – do jednotnej vízie spája každodennosť s večnosťou, individuálny život a spoločenský pohyb, živé tvory i vesmírne telesá. Všetky náboženstvá sú výsledkami dlhodobého úsilia o totálnu syntézu svojich zložiek. Ich syntézy nedeštruujú nižšie prvky, ale umiestňujú ich do vzťahu k vyšším kontextom, k transcendenciám. Kresťanské náboženstvo je syntézou helenistického filozofického odkazu a judaistickej viery. Stáročné úsilie cirkevných otcov spočívalo v harmonizácii oboch týchto tradícií. Do svojho syntetického ťažiska umiestnilo neuveriteľne krutý príbeh o kazateľovi a liečiteľovi Ježišovi Kristovi, ktorého ľudia podrobili ponižovaniu, výsmechu a mučeniu, korunovanému sadistickou smrťou. Táto ľudská krutosť je pritom v súlade s Božou vôľou, keďže zmysel Kristovej smrti spočíva v obeti, ktorú priniesol ľudstvu v nadaktuálnom rozmere. Sémantika cirkevného roka sa opiera o ťažiskové udalosti Kristovho života, jeho narodenie, umučenie a zmŕtvychvstanie. Hoci cirkevní otcovia odmietli všetky prejavy antického divadla, dramatizmus legendy sa postupne preniesol aj do liturgie. Pašie sú príbehom o ukrižovaní Pána nášho Ježiša Krista, vyrozprávaným štyrmi evanjelistami. Pôvodne sa recitovali počas omše na Kvetnú nedeľu; text príbehu rozdelený medzi Evanjelistu, Krista a dav nemohol nepriniesť prvky dramatizácie. Po jednohlasných pašiách nastúpili v renesancii polyfonické pašie (Pisano, Corteccia, Ruffo, Lupus, Giaches de Wert, Lassus, Handl, Regnart), ktoré sa rozšírili v celej Európe. Barok rozšíril vokálnu zložku o orchester, pričom širokoplošná výstavba urobila z pašií liturgický pendant svetskej opery. Barokové pašie dodnes žijú (Schütz, A. Scarlatti, Händel, Mattheson, Telemann, J. S. Bach). Kostol však v novej dobe nahradila koncertná sieň, ktorá je aj domovom nových pašiových či pašiami inšpirovaných kompozícií. Peter Breiner, môj spolužiak z VŠMU z triedy profesora Alexandra Moyzesa, venoval deväť rokov komponovaniu (1985 – 1993) skladby The Story (Príbeh), ktorá je prvou novodobou pašiovou kompozíciou slovenského autora. Jeho skladateľstvo bolo vždy „viacdomé“. Aktívne sa venoval takmer všetkým podobám novodobej hudby a myšlienka ich vzájomného prenikania či kríženia (polyštylistika) ho fascinovala od samých začiatkov tvorby. Príbeh je monumentálnou pašiovou či oratoriálnou kompozíciou, vystavanou spôsobom summa Passionis, teda kombinujúcou texty všetkých štyroch Evanjelií, ku ktorým pripája aj 43. a 46. žalm. Monumentálnosť sa prejavuje jednak v mamuťom aparáte, pozostávajúcom z veľkého orchestra, zboru a piatich vokálnych sólistov, i v časových rozmeroch kompozície. Skladba je rozčlenená do štrnástich častí, ktoré v podstate tradičným spôsobom vykresľujú jednotlivé fázy posledných chvíľ života, utrpenia a smrti Ježiša Krista. Hlavné prostriedky diela nadväzujú na barokové oratórium – na sólistické ariózo a na súborovú imitačnú textúru. Tento rámec Breiner neprekračuje smerom ku kontroverzným štylistickým či žánrovým asociáciám, ale vytvára dôsledne koncíznu hudobnú formu, obchádzajúcu výdobytky povojnovej avantgardy i redukcionistické východiská religióznej kompozície postmoderny. Hudobný jazyk dôsledne využíva tematickú prácu v rámci diatonickej harmónie, tematické tvary asociujú gregoriánske modely a pôsobia ako oporné klenby časovo rozsiahlej architektoniky skladby. Kompozične sú to vlastne gigantické chorálové variácie, ktorých jednotlivé fázy slúžia dramatizmu pašiového príbehu. Príbeh zároveň kombinuje dramatický, epický a lyrický prvok spôsobom, ktorý je vlastný tradícii pašiovej kompozície. Táto podoba manifestácie protirečivého vzťahu k hudobnej i žánrovej tradícii priraďuje Breinerovo dielo k vokálno-inštrumentálnym dielam Leonarda Bernsteina či Giju Kančeliho. Podľa Jorge Luisa Borgesa relígiu charakterizuje viera v špecifickú doktrínu a viera v legendu. Naša židovsko-kresťanská tradícia sa opiera o príbeh „Syna človeka“, ktorého brutalita dodnes šokuje. Viera v šokujúci príbeh určuje náš vlastný zorný uhol na samotnú relígiu (doktrínu). Ťažiskom Breinerovho Príbehu je postava Ježiša Krista, ktorého Breiner poníma ako zosobnenie pozitívnej energie, nositeľa mimoriadnych schopností i liečiteľa prítomných i budúcich bolestí i chorôb človeka. Tieto atribúty sú podľa autora aj atribútmi samotnej hudby. Skladba, ktorú Breiner písal deväť rokov, čakala na svoje predvedenie ďalších deväť rokov. Jej premiéra na BHS 2001 bola výnimočnou udalosťou. Živá invencia spojená s moyzesovským remeslom a odvážnou myšlienkovou víziou priniesli nielen novú hermeneutiku Príbehu, ale aj samotnej hudby. Publikum skladbu jednomyseľne prijalo, kritici ju podobne jednomyseľne zamietli. „Duchovná prázdnota, podozrenie z komerčných úmyslov, bezvýznamná technicky dokonalá hudba bez obsahu, urážka tých, čo cítia úctu k pašiovému námetu, nedirigentstvo“ – to je zopár bodov z rezolútnej obžaloby kritika. Už dlho rozmýšľam nad príčinou tohto slovného povýšenectva (no zopár postrehov sa mi tu nespája do celku). Myslím si, že aj ono má domácu tradíciu. Azda jedinú zhadzujúcu kritiku za celý svoj život utŕžil geniálny huslista Váša Příhoda po koncerte v Bratislave v medzivojnovom období – teda keď sa tu o podobných muzikantoch nikomu ani len nesnívalo. Keď chcel niekto z mojej generácie komponovať, musel prejsť minimálne deväťročným tvrdým školením, až potom dostal šancu na koncerte. Ak sa už kritik nemusí vyznať v skladateľstve, tak by mal aspoň poznať predpoklady kritiky. Tvrdé školenie v hudbe našim hudobným kritikom nikdy nehrozilo. No už antika vytvorila hierarchickú metódu interpretácie textu, pozostávajúcu z: 1. ustálenia textu (diorthótikon), 2. oboznámenia sa s ním jeho prečítaním (anagnostikon); 3. jeho vysvetlenia (exegétikon) a 4. jeho posúdenia (kritikón). Náš kritik si dokonca myslí, že Breiner nemá právo písať pašie. Podvedomie mi tu šepká: Nerozumie azda Kristovmu príbehu najhlbšie ten, kto si spomienku na holokaust nosí v génoch?