Minulotýždňová večera šéfov vlád, resp. hláv členských krajín EÚ priniesla viacero prekvapení. Skončila sa rýchlejšie, než sa očakávalo, skončila sa dosiahnutím výsledku , ktorý verejnosť nemôže vnímať inak, ako popretie deklarovaného úsilia o posilnenie únie.
Iba dva dni predtým vyšiel z Londýna rozpačitý signál. Predseda slovenskej vlády Robert Fico po rokovaní s britským premiérom Gordonom Brownom povedal, že sa obáva, aby po zdĺhavých rokovaniach o inštitucionálnej reforme EÚ nenasledoval podobný maratón o personálnych otázkach.
Zahmlené hry
A nebolo to len populistické vajatanie. Ani v čase stretnutia nebolo nič jasné, dokonca ani to, kto patrí medzi „top“ favoritov. Meno bývalého britského lídra Tonyho Blaira sa napríklad vracalo a strácalo ako kométa – chvíľu bol vážnym kandidátom, potom ho zhodili zo stola, neskôr sa o ňom hovorilo opäť, medzitým sa ešte „striedal“ s aktuálnym šéfom britskej diplomacie Davidom Milibandom. Na post prezidenta bolo v jednej chvíli vyše päť „vážnych“ kandidátov a iba krátko pred stretnutím sa dokonca sám ponúkol šéf opozičných fínskych sociálnych demokratov a bývalý premiér Paavo Liponnen, hoci bolo jasné, že bez podpory vlastnej vlády a socialistickej skupiny nemá šancu.
Tento moment dokresľuje, v akom kŕči vyberali európski lídri nominantov na dva veľmi dôležité posty. Bolo by veľkou chybou redukovať inštitucionálnu reformu únie len na vytvorenie ďalších politických pozícií v Bruseli, avšak vo vzťahu k verejnosti – či sa nám to páči alebo nie – politika do značnej miery funguje v podobe zjednodušených symbolov. A napokon, na vine sú samotní politici – predovšetkým lídri najsilnejších členských štátov EÚ –, že sa opäť pozornosť sústredila na personálne otázky.
Pritom analytici už dlhodobo upozorňujú, že priepasť medzi „Bruselom“ a európskou verejnosťou vytvárajú a prehlbujú najmä takéto „hry“, pri ktorých má verejnosť (nie neopodstatnene) silný dojem, že únia je príliš vzdialená ich aktuálnym potrebám. Špecializovaný internetový portál Euractiv mapoval vo svojich národných sekciách debatu o týchto personálnych otázkach týždeň pred summitom a musel skonštatovať, že „výber prezidenta Európanov nezaujíma“.
Dopravu nezastavia ani v Bruseli
Nečudo. Tendencie, ktoré evidentne presadzovali najmä predstavitelia silných členských krajín, jasne naznačovali, že štrukturálne reformy EÚ, ktorých vyjadrením má byť Lisabonská zmluva, v skutočnosti nepovedú k posilneniu únie – ani v jej vnútri, ani navonok. Vytvorenie postu stáleho predsedu Európskej rady a vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku malo byť aspoň symbolickým vyjadrením – alebo dokonca aj reálnym krokom – úsilia o jednotnejšiu a v globálnom meradle silnejšiu Európsku úniu. Hoci nazývať stáleho predsedu „prezidentom“ bolo od začiatku prehnané a bolo jasné, že nikto na národnej úrovni neprikladal tejto pozícii až takú silu, predsa len sa pôvodne hovorilo o poste, ktorý by mal výraznejšie než doteraz riadiť fungovanie najdôležitejšej politickej inštitúcie únie. Povedané slovami Davida Milibanda – očakávalo sa, že bude „schopný zastaviť premávku v Pekingu a v Moskve“. Nový „európsky minister zahraničných vecí“ by zasa mal byť rovnocenným partnerom šéfov diplomacie najsilnejších mimoeurópskych štátov – USA, Ruska a Číny. A ak hovoríme o premávke, jeho pôsobenie malo minimálne vyrovnávať „premávku“ európskych šéfov diplomacií v komunikácii s veľmocami, ale aj v ohniskách napätia.
O to nepríjemnejšie bolo sledovať, ako sa rokovania o obsadení oboch postov vyvíjajú. Ako jednotlivé mená rotujú, ako strácajú na aktuálnosti, či opäť na nej priberajú. Nebol to len Tony Blair. Veď aj samotný Herman van Rompuy sa k svojej kandidatúre staval veľmi odmerane, niekoľkokrát ju aj odmietol, resp. ju pripustil iba v prípade, že ho o to jednotne požiadajú všetci európski lídri. Napokon sa to udialo presne tak, ale na prvých záberoch po summite sa nezdalo, že je s tým belgický premiér spokojný.
Zasa (iba) kompromisy
Spokojnosť však neskrývali viacerí európski lídri, presnejšie tí, ktorí zastupujú silné členské štáty. Tento fakt len podčiarkuje podozrenie, že vyhlásenia o posilnení Európy touto inštitucionálnou reformou nemysleli práve tí, ktorí vystupujú ako najväčší protagonisti európskej integrácie, až tak veľmi vážne. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, nemecká kancelárka Angela Merkelová, ale ani jej taliansky či britský kolega Silvio Berlusconi a Gordon Brown v skutočnosti nechcú, aby ich silné pozície na európskej i globálnej úrovni oslabovala nejaká nová osobnosť. Na rozdiel od Slovenska, v týchto štátoch verejnosť pozorne sleduje aj medzinárodnú politiku a medzinárodné (ne)úspechy môžu významne ovplyvniť domáce politické výsledky.
Pre týchto politikov je však dôležitejšie, aby ich nikto „nepreskočil“ ani v európskych otázkach. Aj tie verejnosť v Nemecku, Francúzsku, V. Británii či v Taliansku sleduje veľmi pozorne. A pre každú zo spomínaných krajín existuje medzi jednotlivými európskymi politikami taká, ktorá má veľký vplyv na domácej scéne. Napokon i samotná téma európskej integrácie medzi ne patrí a silný európsky „prezident“ by ako „integrátor“ starého kontinentu mohol „preskočiť“ doterajších lídrov v tejto téme. Predpoklady najsilnejších Herman van Rompuy spĺňa. Nie je typom, ktorý by niekoho zatieňoval a jeho krátke pôsobenie na poste belgického premiéra v mimoriadne ťažkej dobe ukazuje, že je majstrom konsenzu. Aj táto jeho politická zručnosť naznačuje, ako bude vyzerať rozhodovanie v Európskej rade – oproti dnešku sa zrejme zmení iba to, že na presviedčanie a zbližovanie rôznorodých názorov bude o jedného človeka navyše. Možno sa teda budú ľahšie hľadať kompromisy, ale keďže – citujúc premiéra Fica – „kompromis je to, čo vám zostane, keď sa nedohodnete“, lepšiu akcieschopnosť Európskej únie to nesľubuje.
Vodcovstvo v rukách niektorých
Analytik vplyvného francúzskeho think-tanku Robert Schuman Fundation Thierry Chopin povedal pre portál Euractiv, že ani „legitimita Jacquesa Delorsa“ nebola „založená na jeho charizme, keď ho vymenovali za predsedu Komisie. Napriek tomu stál za mimoriadne dôležitými iniciatívami a dnes je bezpochyby jednou z osobností, ktoré najlepšie stelesňujú zjednotenú Európu.“ Možno niečo také čaká napokon aj Hermana van Rompuya, ale v tejto chvíli je jeho nominácia aj podľa Chopina „priznaním, že líderstvo je dnes viac v rukách členských krajín (alebo aspoň niektorých z nich), než v rukách Európskej komisie.“
Treba doplniť, že toto personálne rozhodnutie je aj priznaním, že „niektoré“ členské krajiny sa svojho „líderstva“ v EÚ ani nemienia vzdať. Ani v prospech Komisie (čo by nebolo až také bolestivé), ani v prospech žiadnej inej spoločnej európskej inštitúcie. Hoci napr. v prípade eurofondov sa EÚ (a jej silné členské štáty) usiluje ukazovať svoju solidárnu tvár, kľúčové rozhodovanie v najdôležitejších oblastiach európski lídri zo svojich rúk pustiť nechcú.
V podstate by to nebol problém, veď aj to je legitímny postoj, problém je však v tom, že sa potom ťažko môžu pred verejnosťou tváriť ako podporovatelia čoraz užšej európskej integrácie. Alebo to robiť môžu (a aj to robia), ale potom sa nemôžu čudovať, že im ľudia neveria. Terajšie personálne hry vážne spochybňujú posilňovanie európskych inštitúcií, na ktoré sa politici radi odvolávajú napr. pred voľbami do Európskeho parlamentu. Lenže nízka účasť na týchto voľbách (a z nej vyplývajúca pochybná legitimita tohto orgánu) je práve výsledkom nejednoznačnosti „európskej“ politiky rozhodujúcich členských krajín.
Priveľa otázok bez odpovedí
Bolestivá inštitucionálna reforma únie dostala minulý týždeň ďalšiu ranu. Bude fajn, ak sa budeme mýliť, ale po štvrtku málokto dokáže verejnosť presvedčiť, aby podporovala „silnejšiu a jednotnejšiu“ Európsku úniu. Najmä, ak to budú hovoriť tí politici, ktorí teraz robili všetko pre to, aby významné posty obsadili málo vplyvní a málo rešpektovaní politici. Thierry Chopin dúfa, že „o dva a pol roka budeme poznať ponaučenie z vágnosti, ktorá charakterizovala túto procedúru a dojem, ktorý to zanechalo na mienke Európanov“.
Na začiatku sa „musíme“ uspokojiť s tým, že sa švédskemu predsedníctvu podarilo aspoň zariadiť „rovnosť pohlaví“, hoci menovanie Catherin Ashtonovej malo uspokojiť najmä G. Browna, ktorý potreboval domácej verejnosti „predať“ akýkoľvek úspech.
Je to však chabé uspokojenie, lebo, ako upozornil premiér Fico, celý proces ukázal, že európskym lídrom nie je jasné ani to, čo vlastne máme od stáleho šéfa Rady i vysokého predstaviteľa očakávať. Diskutovať o tom, či má ísť o silnú, či menej výraznú osobnosť, začali až pri obhajobe. A jasné nie sú ani viaceré otázky o vzťahu stáleho predsedu k rotujúcemu predsedníctvu či vysokej predstaviteľky k iným komisárom s medzinárodnou agendou. Výsledky štvrtkového summitu jednoducho vyvolali viac otázok, než ponúkli odpovedí.
Autor študuje politológiu
