Keď ktosi, hoci aj cudzinec, býva v Maďarsku, chtiac-nechtiac veľmi rýchlo spozná mapu tzv. Veľkého Uhorska spred Trianonskej zmluvy, priznáva sa blogér poľského denníka Gazeta Wyborcza s prezývkou Maďarský jež. Chcel sa totiž s čitateľmi zdôveriť so svojím akútnym problémom.
Mnohí vedia, píše, aké mestá boli vtedy maďarské, ako sa nazývali neskôr stratené provincie, je dokonca známe, ktorým susedným štátom pripadli. Nikdy sa v tomto kontexte neobjavuje Poľsko a vždy som usudzoval, že maďarská „národná tragédia“ z roku 1920 a radosť Poliakov zo získania nezávislosti po prvej svetovej vojne spájala výlučne ich približná časová zhoda. Teraz však som sa dozvedel, že Poľsko bolo v podstate jednou z krajín, ktoré teritoriálne vyťažili z Trianonu.
Hľadanie stôp stratenej minulosti
Nie tak úplne, presviedča Konrad Sutarski v knihe, napísanej spolu s László Domonkosom pod titulom Megőrzésre átvéve, čiže preložiac titul (kniha vyšla v maďarčine) – Prevzaté na uchovanie. Hlavnou témou publikácie sú Spiš a Orava (po maďarsky Szepes a Árva), ktoré celé až do traktátu z Versailles boli časťou Uhorska. Sutarski a Domonkos cestujú po týchto územiach – presnejšie po Severnom Spiši a Hornej Orave – a hľadajú stopy ich uhorskej minulosti. V texte sa objavuje množstvo dejepisných informácií, anekdôt a legiend, z ktorých najzaujímavejšia sa zrejme týka zámku v Niedzici (ako sme písali v Slove č. 30/2010 nedávno v tejto obci odhalili pamätnú tabuľu známemu slovenskému hercovi Michalovi Dočolomanskému, ktorý odtiaľ pochádzal). Bývať v ňom mal menovite istý potomok Inkov, ktorý ušiel pred španielskymi kolonizátormi. Objavuje sa tam tajomné písmo Inkov kipu, motív pokladov a pod. Veľmi zaujímavý je úvod článku napísaný Sutarským. Analyzuje maďarské i poľské historické práce o tomto období, pritom poukazuje na to, aká chabá je v nich vedomosť o tom, že po prvej svetovej vojne sa časť predtým „maďarských“ území dostala do Poľska. Presvedčivo však argumentuje, že Poľsko nemožno považovať za beneficienta Trianonu. Po prvé, nezúčastňovalo sa na rokovaniach, ktoré k dohode mocností viedli. Po druhé, nikdy túto dohodu nepodpísalo. A po tretie, keby tie územia neprevzalo, pripadli by Československu, a nie Maďarsku.
Antitrianonský revizionizmus
Titul knihy sa bezprostredne spája s tretím z týchto argumentov. Výrazom „prevzaté na uchovanie“ privítala autorov riaditeľka zámku v Niedzici. Čo však v origináli znelo v kontexte knihy ako žart, mení sa v trápnu podporu antitrianonského revizionizmu. Lebo kniha – pre mňa žiaľ! – nie je iba výpravou za hľadaním stôp stratenej uhorskej histórie Spiša a Oravy alebo poľsko-maďarských väzieb. Stôp takmer výlučne materiálnych, ako to krok za krokom odkrývajú autori, lebo po deväťdesiatich rokoch niet divu, ak sa vytratili z ľudskej pamäti. Kniha najmä v časti písanej Domonkosom – hoci občas aj Sutarski opakuje maďarské nacionalistické stereotypy, napr. ten o mladosti slovenského národa – nesie aj znaky politického pamfletu s Veľkým Uhorskom v pozadí. Autori pristupujú k týmto dvom regiónom špecifickým spôsobom, pritom rozoberajú iba ich maďarské (???) či poľské charakteristiky. Slováci sú veľkými neznámymi, no celkom neopúšťajú stránky knihy. Domonkos pritom – sformulujme to delikátne – píše o nich s istou nechuťou, na vyjadrenie ktorej sa niekedy utieka k vymysleným formuláciám. V podstate ide o zaujímavú vec, zaujímavú tému, veľa skvelého materiálu, a predsa je to škoda, že všetko je to takto zabalené. Zostáva otázka: Musíme na to, aby sme sa priatelili s Maďarmi, preberať ich fóbie? Či milujúc Maďarov treba nenávidieť Slovákov, ale Rumunov, Srbov atď.? Nechce sa mi tomu veriť.
Vybral a preložil Viliam Roth
