V záplave nedeľných predpoludňajších zábavných relácii šíriacich sa z éteru Slovenského rozhlasu sa v poslednom čase začal objavovať nový nedeľný zábavník – UKAZOVÁK. Už samotný názov relácie naznačuje, že jej tvorivý tím na čele s Karolom Horváthom a Silvestrom Lavríkom zdvíha prst a mieri nim na poslucháča. Dosah ich strely však závisí nielen od presnosti mierenia, ale aj od veľkosti kalibru pripravenej zbrane.
Mediálny „boom“ v oblasti rozhlasového vysielania zavalil našu spoločnosť takou rýchlosťou a intenzitou, že zmenil postavenie jednotlivých médií u recipienta a zaviedol tvrdý konkurenčný boj Jednotlivé média ponúkajú široké spektrum programov s cieľom pripútať poslucháča k svojmu vysielaniu, odpútať ho od iných médií, predovšetkým od televízie. Rozhlas ako komunikačný prostriedok pôsobiaci v akustickej rovine, má v porovnaní s ostatnými masovokomunikačnými prostriedkami tú výhodu, že pri jeho apercepcii je možné vykonávať hneď niekoľko činností naraz. A nedeľné predpoludnie je pre počúvanie rozhlasu priam stvorené.
Gazda odpočíva, gazdinka pripravuje obed, žehlí, pletie, štopká a dieťa pomaličky vstáva. Ideálne podmienky pre naladenie „audiobedničky“. Nedeľný zábavník prichádza. Zábavník, ktorý nerozptyľuje pozornosť obrazom, nefixuje k prijímaču, a tak sa mäsko nepripáli, muž sa nerozčúli a my možeme vykonávať mnohé iné činnosti.
Každú nedeľu vstupuje Slovenský rozhlas do súkromia domácností jednou zo štyroch relácii pripravovaných redakciou zábavy. Ich cieľom je osloviť čo najširšiu skupinu poslucháčov, získať si spoluúčastníkov svojej tvorby. Aby dosiahol tento cieľ, musí použiť také verbálne i neverbálne prostriedky, ktoré pripútajú poslucháča k rozhlasu, naplnia jeho očakávania. V intenciách hesla „Nenarodil se ten, aby se líbil všem“ zostavujú adekvátne formy nedeľných zábavníkov, aby zasiahli všetky vrstvy „zábavychtivých“ poslucháčov.
Strela z UKAZOVÁKA Tvorcovia UKAZOVÁKA už leitmotívom relácie „Ukazovák mieri presne, ak nie, minie tesne“ naznačujú, ktorým smerom sa uberá ich tvorba, kam (na akého poslucháča) mieria prsty kabaretnej ruky. Satira, irónia a sebairónia ako tri články UKAZOVÁKA (aj toho z mäsa a kostí) ohýbajú sa podľa potreby presne mieriaceho prsta. Ten nám ukazuje nielen problémy, nedostatky a neduhy tejto spoločnosti, ale aj tie naše, obyčajné, ľudské. Ak chceme poukázať na problém, musíme ho zveličiť, vysmiať sa z neho. Len potom môžeme o ňom otvorene hovoriť, povzbudiť poslucháča k jeho riešeniu. Zdalo by sa, že na nedeľné predpoludnie si tvorcovia vyberajú „silné“ témy, no skutočnosť je iná. Rátajú s vnímavým a premýšľajúcim poslucháčom, ktorý uvažuje nad vypovedaným a odkrýva niekedy latentné, inokedy zrejmé, no vždy hmatateľné druhotné významy. V prvom pláne pôsobí UKAZOVÁK ako paródia na mnohé iné, notoricky známe relácie – zábavné, komerčné, hudobné, vzdelávacie, duchovné, s ktorými sa pravidelne stretávame vo vysielaní rôznych rozhlasových staníc (spoznávame Čiernu skrinku, Duchovné slovo, najpopulárnejšie Hitparády, idiolekt jednotlivých moderátorov). V druhom pláne UKAZOVÁKA však objavíme podnety k uvažovaniu o nás, našich vzťahoch a všetkých tých zmysloch, či nezmysloch bytia. Cítime primeranú dávku sebairónie, ale aj dostatočného nadhľadu nad vecami súkromnými i spoločenskými.
V kolotoči zábavy V jednotlivých rubrikách odkrývajú tvorcovia relácie aktuálne problémy literatúry, umenia a kultúry – Hitparáda „Čuklo muklo pupenci“ prináša rebríček pokladov svetovej hudby v striebornom jazere rozhlasových vĺn, v ktorej vedie symfonická báseň Andante depresiva a jeho Búrka nad Kráľovou hoľou, v pravidelnom okienku „Staráme sa o chrup“ sa dozvieme o existencii Stoličiek. Červený Winetou s bielym bratom Old Shaterhandom ujdú svojmu apkovi Mayovi len pre to, aby nám priblížili problematickosť ich koexistencie.
Hĺbku umeleckého zážitku striedajú rubriky blízke poslucháčom rôznych vekových i spoločenských kategórii – „Anketa o treste smrti“, v ktorej by ho respondent doprial každému, „Malachitová skrinka“ s nadčasovou témou trepotajúcej sa handričky na bráne domu, či „Paranoidné okienko o gastrofóbii“ prinášajúce krvilačné steaky, hrášok extrémne agresívny a cholerické hranolky. To sú relácie povzbudzujúce k činnosti a zvyšujúce apetít nedeľného obeda.
Poslucháč rozrýva autora Satirická a sebaironická reakcia na aktuálne „žitie“ našej spoločnosti ukazuje, že tvorcovia sa usilujú osloviť tú skupinu poslucháčov, ktorým nie je ľahostajný súčasný kultúrny marazmus, „nedvižnosť a zaostalosť“ tých, čo sa považujú za nositeľov a strojcov našej kultúry. Hľadajú poslucháča, ktorý spolu s nimi namieri ukazovák na všetky tie bôle a otvorené rany, prestane sa ľutovať a začne budovať ozajstný kultúrny stánok – svätostánok, čo sa mu nezosype pod nohami. Je len na poslucháčovi, ako rozkryje významy jednotlivých replík, ako prenikne k podstate vypočutého.
Možno mu konotačný rozptyl jednotlivých sekvencií nedovolí dešifrovať všetky významy, no predsa ho zaujme, niečo naznačí, napovie.
Texty s hudbou a spevom Okrem hovoreného slova sa v relácii uplatňuje aj mimoslovná zložka – melódia, rytmus a tempo kráčajú ruka v ruke s celkovým zámerom a vytvárajú syntetický (verbálne i nonverbálne skĺbený) celok. Sprievodná hudba dáva textom hlbšie rozmery, dynamizuje ich, oživuje. Jemný, neagresívny a významovo nosný „podmaz“ len umocňuje hodnotu počutého. Texty sú doplnené piesňou, no je na škodu relácie, že pri tak kvalitnom texte piesne a vynikajúcej hudbe (pieseň Smutný kocúr zložil a nahral na text S. Lavríka Ľubomír Burgr, spieva Zuzana Piusi) sa autori obmedzili na uvedenie len jedinej piesne.
Tvorcovia UKAZOVÁKA vedia, ktorú vekovú, profesionálnu a sociálnu skupinu oslovujú a tomu podriaďujú celkovú koncepciu relácie. UKAZOVÁK stále rastie a vyvíja sa, nezabrzdí ani na chvíľu, a tak opäť v nedeľu bude mieriť presne, ak nie, minie tesne. n Autorka (1973) je študentka filmovej vedy na VŠMU
UKAZOVÁK, 14.5.2000, Slovenský rozhlas 1, 10.35 hod., Autori: S. Lavrík, L. Kerata, J. Koleják, P. Nagy, K. Horváth, M. Trabalková, M. Sabová, Účinkujú: R. Stanke, Š. Richtárech, M. Mňahončák, V. Sadílek, S. Antolová, Z. Piusi, P. Bohmerová, A. Karnasová, Ľ. Ondríková, K. Horváth
