Peter Lieskovský, generálny riaditeľ Krajskej rozvojovej agentúry v Prešove
Narodil sa v roku 1942 v Prešove, kde aj býva. VŠE Bratislava ukončil v roku 1964. Na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove učil v rokoch 1965 – 1972 ekonomické a politické teórie. Počas normalizácie pôsobil v rôznych technicko-hospodárskych funkciách. Od roku 1993 sa zaoberá regionalistikou, od roku 1998 riadi Krajskú rozvojovú agentúru Prešov. Od roku 1995 vyučuje politológiu na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Je ženatý a má dvoch synov. Reforma verejnej správy sa začala realizovať, síce s mnohými ťažkosťami, ale predsa. V čom vidíte zdroj týchto ťažkostí? – Ťažkostí je veľa a aj ich zdrojov je viacero. Predovšetkým: cieľom reformy, pokiaľ možno naň usudzovať z doterajšieho priebehu, je vytvorenie takého právneho systému a takých organizačných štruktúr, aby na všetkých úrovniach jestvovali orgány reprezentujúce záujmy obyvateľov tohto územia, teda vôľu občanov, a zároveň orgány reprezentujúce záujmy krajiny, obyvateľov celého Slovenska, povedzme, že vôľu vlády. Pokiaľ záujmy týchto dvoch úrovní nie sú totožné (a to je v krajine s takými obrovskými medziregionálnymi rozdielmi veľmi pravdepodobný stav), vždy bude jestvovať problém počtu organizačných úrovní – stupňov, a zároveň problém obsahovej a kompetenčnej deľby medzi orgány lokálnych a územných samospráv na jednej a orgánmi štátnej správy na druhej strane. Druhým zdrojom ťažkostí je prepolitizovanosť spoločenských procesov. Ak sa u nás ešte aj zloženie ústavného súdu stalo záležitosťou straníckych nominácií, potom aj rozhodovanie o počte a umiestnení rôznych orgánov, a o ich rušenie či vytváranie v procese reformy verejnej správy ide, je straníckymi vplyvmi a politikárčením ustavične tlačené ďalej a ďalej od racionality. Pripočítajte k tomu vplyv takejto situácie na výber funkcionárov a pracovníkov najrôznejších orgánov verejnej správy a máte obraz dokonale zauzlených problémov. Spoluúčasť samosprávnych orgánov a orgánov štátnej správy na riadení ekonomických, sociálnych a iných záležitostí – to je predsa spôsob prirodzený pre väčšinu moderných štátov. Prečo by sa to u nás nedalo zladiť? – Vami použité slovo spoluúčasť znamená čosi, čo predpokladá dlhodobú jednotu v základných smerovaniach, spoločné videnie hierarchie problémov, hľadanie a nachádzanie najrozumnejších riešení. Lenže – skúste toto nájsť v našej súčasnosti! Z ôsmich predsedov samosprávnych krajov len šiesti patria k stranám terajšej vládnej koalície. Zloženie krajských a lokálnych zastupiteľstiev nie je obrazom vlády, ale skôr národnej rady – a nakoniec už aj v tej stratila vláda nadpolovičnú väčšinu. Súlad politickej vôle, ako sa u nás zvykne hovoriť, medzi vládou a samosprávnymi orgánmi je malý. Dosahovať vzájomné porozumenie a súčinnosť diskusiami trvá dlho a je málo politikov, ktorí by svoje ambície alebo programy mali rozvrhnuté na viac než štvorročné funkčné obdobie od jedných volieb k ďalším. Siahajú preto k iným než konsenzuálnym postupom, medzi ktorými je centralizácia právomocí a zdrojov jedným z najobľúbenejších. Poškodzuje nás stranícky prístup, ktorým sa často nahrádza ten potrebný, racionálny, rozumový prístup k problémom. Vráťme sa k téme solidárnosti. V spoločnosti s trhovým typom ekonomiky je podľa všetkého solidárnosť najmä v sociálnej sfére nevyhnutnou podmienkou rovnovážneho spoločenského vývoja. Zmienili ste sa však o medziregionálnej solidárnosti… – Dobre viete, že Slovensko je krajinou s veľmi veľkými ekonomickými a sociálnymi rozdielmi medzi regiónmi navzájom. Dosť sa už o tom povravelo a popísalo. Riešenie však ešte nemáme – aspoň nie efektívne a dlhodobo účinné. Solidárnosť medzi regiónmi vyžaduje, aby z ekonomicky a sociálne „bohatých“ regiónov sa časť nadproduktu prerozdelila medzi tie slabšie. Inak rozdiely budú stále rásť a zaostalé regióny budú čoraz väčšmi upadať. Nájsť na toto prerozdeľovanie správny, teda účinný a všetkým zrozumiteľný spôsob – táto úloha stojí ešte pred nami. Na jednej strane je volebný slogan prvého bratislavského župana Všetko pre Bratislavu!, na druhej strane volanie mnohých iných lokálne ukotvených politikov: Dajte nám! A v tejto situácii, keď zdrojov na rozdelenie je stále málo, ovplyvňuje nás zasa stranícke deformovanie v uvažovaní. Veď si priznajme: o osude politika celoslovenského formátu nerozhodujú voliči v niektorom regióne, ale ústredie jeho politickej strany. A to sídli v Bratislave… a jeho požiadavkám sa taký politik ochotne prispôsobí. Lokálnym a regionálnym samosprávam potom pripadne iba zodpovednosť, možno ich vybavíme aj právami – nedáme im však prostriedky. Bolo by elegantné a jednoduché povedať: stavajme diaľnicu od Prešova k Bratislave a zdroje sa vždy nájdu – lebo aj Bratislavčania ochotne prispejú. Môžete uviesť nejaký iný príklad alebo problém, ktorý sa týka iba niektorých krajov či okresov? – Samozrejme. Takých problémov je veľa. Vezmime si ako príklad to, čo chybne nazývame problémom rómskeho etnika. Prečo chybne? – Nuž preto, lebo to nie je etnický problém. Roku 1991 sa k rómskemu etniku prihlásilo niečo cez 89 tisíc obyvateľov, roku 2001 opäť rovnaký počet. To sú skutočné počty Rómov, a ako vidíte, za desať rokov sa výrazne nezmenili. Ide totiž o národnostne uvedomelých ľudí, ktorí sa spôsobom života ani životnou úrovňou priveľmi nelíšia od zvyšku obyvateľstva Slovenska. Niektorí rómski lídri – a aj novinári – však hovoria a píšu o tristo- až päťstotisícovom etniku. To je predsa v lepšom prípade omyl a v horšom prípade lož. Podľa našich zákonov už nikto nesmie označovať ľudí za príslušníkov národa, ku ktorému sa sami nehlásia. Svojho času sme nedovolili Rusínom označovať sa za príslušníkov rusínskeho národa. V ČSSR teda oficiálne žilo 33 tisíc Ukrajincov. Teraz máme zhruba po 17 tisíc Ukrajincov aj Rusínov – napriek štyridsaťročnej ukrajinizácii (a čiastočne aj slovakizácii) rusínskej menšiny. Čo nám táto politika prinesie v otázke Rómov (ak sa teda dohodneme na tomto pracovnom označení našich najbiednejších občanov)? až dovŕšime doteraz známe kroky reformy verejnej správy a s tým súvisiacu fiskálnu reformu – problém ostane výlučne na bedrách lokálnych a regionálnych samospráv, hoci sa týka niekoľko stotisíc obyvateľov Slovenska. Len v niektorých regiónoch sa však tento problém pociťuje ako vážny retardačný faktor regionálneho rozvoja už dnes. Reálne si ho uvedomuje iba Banskobystrický, Košický a Prešovský kraj. No a čo sa stane, ak sa na riešenie tohto problému budú aj naďalej prideľovať prostriedky z Bratislavy? Podľa akých počtov sa budú rozdeľovať financie? Pritom najhoršie je to, že na rozhodovaní o použití týchto prostriedkov sa už u nás zúčastňujú všetky národnosti okrem rómskej. Načo je potom napríklad Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity? – Splnomocnenkyňa vlády pre riešenie rómskej problematiky predsa nereprezentuje Rómov! Je to vysoko postavená úradníčka, vybratá vládou na to, aby reprezentovala v tejto oblasti vládu. Dôsledne vzaté, Rómovia nemajú legálnu možnosť, ako ovplyvniť výber splnomocnenkyne alebo jej pracovnú náplň. Môže sa trebárs denne radiť s rómskymi politikmi alebo občianskymi aktivistami – nič to nezmení na veci, že v konečnom dôsledku sú pre ňu záväzné uznesenia a rozhodnutia, o ktorých nijaký Róm nikdy nehlasoval. V Národnej rade SR nie je jediný rómsky poslanec. Niet jediného rómskeho člena vlády. Na krajských aj na okresných orgánoch sa vyskytujú pracovníci, poverení touto agendou, ale nijaký konkrétny, Rómami volený funkcionár. V obecných a mestských zastupiteľstvách je Rómov ako šafranu. V podstate na všetkých úrovniach o objeme a spôsobe vynaloženia použiteľných prostriedkov rozhodujú iní, nie Rómovia. Zjednotené rómske občianske združenia a mimovládne organizácie (prostredníctvom pána Richtera) a Rómsky parlament (prostredníctvom pána Fízika) vyhlásili v júni tohto roku, že vytvorenie rómskej samosprávy je v Slovenskej republike podmienkou úspešného riešenia problémov tejto národnostnej menšiny. Samospráva národnostných menšín je známa napríklad v Maďarsku. Je v súčasnosti zriadenie rómskej samosprávy v Slovenskej republike aktuálne? – Myslím si, že síce tento návrh je oneskorený oproti potrebám Slovenska, ale vďaka zaň – to pokiaľ ide o návrh na zriadenie samosprávy Rómov na Slovensku. Je to podľa mňa aj v súlade s princípom subsidiarity, ku ktorému sme sa žiadosťou o prijatie do Európskej únie už prihlásili. Maďarský systém samospráv národností predovšetkým nie je ešte stále dôsledne realizovaný. Okrem toho v prípade slovenských disproporcií medzi touto skupinou a všetkými ostatnými národnosťami nejde iba o rozdielny jazyk či kultúru. Preto by sme mohli najprv preskúmať realizované riešenia podobných problémov vo viacerých európskych krajinách – mňa napríklad veľmi zaujal systém, ktorý v záležitostiach svojich Sámov uplatnili Nóri. V tomto zmysle som so svojimi kolegami už pred štyrmi rokmi vypracoval ucelený návrh, ktorý predpokladal ako prvý krok práve takýto porovnávací výskum. Prečo sa zriadenie rómskej samosprávy na Slovensku zatiaľ nepodarilo? – Jednoduchá odpoveď: politické strany stále majú nádej získať pre svoje kandidátky aj hlasy Rómov. Keby sa však Rómovia samotní spočítali a vo svojej samospráve nadobudli skúsenosti z riešenia spoločných problémov politickou cestou, ich hlasy by už navždy pripadli etnickým politickým stranám (alebo strane) Rómov. Musím však pripustiť, že rozhodujúci činitelia, ak si náš návrh vôbec všimli, možno iba čakali na chvíľu, kedy s požiadavkou samosprávy prídu samotní rómski lídri. Koniec koncov ešte nie je celkom neskoro. Rómovia samotní sa už niekoľko ráz pokúsili politicky zjednotiť, vždy sa v tom však objavili ťažkosti. Jednak ešte nikdy sa nezjednotili všetky ich politické strany bez výnimky, jednak vzniknutý orgán nemá nijaké právomoci, ani len právomoc reprezentácie – myslím takú právomoc, ktorú by iné orgány boli povinné rešpektovať. A v posledných voľbách do národnej rady nezískala spoločná rómska kandidátka dosť hlasov na to, aby sa jej ušiel poslanecký mandát. To je, pravda, spôsobené aj naším volebným systémom, opierajúcim sa o úplne chybný názor, že čím menej politických subjektov sa dostane do parlamentu, tým bude pokojnejší politický vývoj v krajine. Opak je totiž pravdou: politické subjekty, ktoré sú systematicky a systémovo vytláčané z účasti na deľbe moci a tvorbe politických rozhodnutí, sa postupne viac a viac radikalizujú. Náš systém napríklad vyžaduje, aby strana, ktorá chce mať zastúpenie v parlamente, mala dosť hlasov na sedem a pol poslanca – menšia strana nemá ani len jeden mandát. Aj keď tieto strany budú reprezentovať veľké percento voličov – povedzme takých šesť až desať percent – názory a záujmy týchto voličov skrátka v parlamente reprezentované nebudú. Myslíte si, že politická participácia Rómov, ich účasť na správe vecí verejných, je vecou ich samých? Kto vlastne môže mať osoh zo zriadenia a fungovania rómskej samosprávy v Slovenskej republike? – Som presvedčený, že osoh by mohli mať predovšetkým kraje, okresy, mestá a obce, v ktorých Rómovia žijú, ale zároveň aj Slovensko ako celok. Dokonca – keďže Rómovia sú nadštátnym, celoeurópskym národom, osoh z odskúšania takéhoto riešenia môže mať celá Európa, nielen Európska únia. Ak sa dáme touto cestou, neprinesieme Európe svojich Rómov ako problém: „Nate, riešte!“, ale možno sa podarí prísť s inováciou, použiteľnou vo viacerých štátoch. Predstavujem si aj taký možný výsledok, že na jednotlivých rómskych samosprávach vo vnútri štátov sa podarí vybudovať aj kontinentálny systém, spájajúci tieto samosprávy… Doteraz totiž nielen orgány Európskej únie, ale predovšetkým ani náš parlament, ani naša vláda, ani naše krajské a okresné volené či menované orgány, a ani naše lokálne samosprávy nemajú medzi Rómami ani jedného legálneho (zo zákona) a legitímneho (zvoleného) partnera, naozaj oprávneného vystupovať za túto veľmi početnú skupinu občanov. A v procese reformy verejnej správy by sme sa tomu mali venovať.
S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky
