Krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Jaroslav Hašek rozhodol, že preverí bdelosť cisársko-kráľovskej polície v Prahe, a tak sa v istom pražskom hoteli prihlásil ako obchodník z Petrohradu. Našťastie policajti mali zmysel pre humor a zážitky z policajného riaditeľstva mohol Hašek popísať v úvodných kapitolách svojho románu o dobrom vojakovi Švejkovi. Trocha drastickejším spôsobom chceli preveriť bdelosť našich bezpečnostných orgánov redaktori z týždenníka blízkeho istej komerčnej televízii. Tí prepašovali do budovy parlamentu nôž a napísali o tom článok ilustrovaný fotografiou. Hoci Jaroslav Hašek v niektorých obdobiach svojho života chcel vystupovať ako novinár a písal do novín, redakční kolegovia ho považovali skôr za nezodpovedného bohéma. Jeho články a noticky viac zabávali než informovali a jeho výčiny by možno obstáli ako námet humoristickej poviedky, no v reálnom živote sa dali charakterizovať ako chuligánstvo, hulvátstvo, ba trestný čin, napríklad keď polial benzínom psa a podpálil ho, alebo keď dal žobrákovi falošné dolárové bankovky. Vráťme sa však k previerke bdelosti ochranky v parlamente. Hoci ide o záležitosť, ktorá by mala zaujímať verejnosť, môže novinár vystupovať ako agent provokatér? Je takýto skutok v súlade s novinárskou etikou alebo je to čin nadväzujúci na autora knihy o dobrom vojakovi Švejkovi? Má sa novinár napríklad dopustiť krádeže v obchodnom dome, aby preveril bdelosť tamojších detektívov, či má priniesť do lietadla budík a tvrdiť o ňom, že je to časovaná bomba? C.k. policajti v Prahe mali na začiatku minulého storočia veľmi rozvinutý zmysel pre humor. Za posledné dve storočia sa však vo svete toho stalo toľko, že už v tomto smere nemajú nasledovníkov. Napokon, parlamentný spravodajca často potrebuje, aby nad niektorými vecami ochrankári prižmúrili oko. Veď každá profesia má svoje fígle a triky. Teraz, aby dokázali svoju bdelosť, budú komisní a napríklad zabránia, aby dotieravý novinár mohol zastaviť ministra financií alebo aspoň nazrel do niektorých zákutí.
