Kým Samuel Štefanovič bol pomerne ešte osamotený, príslušníci mladej generácie (Karol Salva, Anton Bielek, Andrej Hlinka, Vavro Šrobár, Terézia Vansová) sa spočiatku pokúšali presadiť v mainstreamových slovenských periodikách. Voči Vajanskému sa nevyhraňovali tým, že negovali jeho štýl a postup, ale tým, že ho použili na iné ciele. Ich radikálnejší pohľad na svet vyznačujúci sa obhajobou demokratických princípov a progresívnymi názormi na sociálne otázky, však už čoskoro narazil na tvrdý odpor Martina. Názorové rozpory už nebolo možné preklenúť inak ako oficiálnym rozchodom. V priebehu jediného roka vznikla celá plejáda slovenských periodík (liberálne Slovenské listy, konzervatívne Ľudové noviny, sociálnodemokratická Nová doba a Zora), ktorú čoskoro doplnila feministická Dennica a najmä časopis Hlas, ktoré odštartovali rozporuplné, ale dynamické obdobie straníckej tlače, charakteristické pre roky 1898 – 1939.
Obdobie extrémnej ideologizácie
Táto éra sa vyznačuje výrazným prehĺbením konfliktov verejného diskurzu a extrémnou ideologizáciou všetkých oblastí spoločenského života. Straníckosť tejto diskusie dosahovala také absurdné rozmery, že v publicistickej rovine sa nevyhla nielen umeleckým, ale dokonca ani ženským, športovým, humoristickým či detským periodikám. Tlač sa stala predovšetkým bojovým prostriedkom straníckej politiky. Hoci po roku 1918 mnohí novinári odišli do politických funkcií, väzby medzi politikou a tlačou nezoslabli, práve naopak. Líniu jednotlivých periodík neurčovali ich šéfredaktori, ale vodcovia politických strán ako Andrej Hlinka, Martin Rázus, Milan Hodža a podobne. Verejná diskusia sa stávala čoraz emotívnejšou, pribúdali osobné útoky a na elementárne etické zásady, vytýčené v 19. storočí Ľudovítom Štúrom a Viliamom Paulinym-Tóthom, sa dávno zabudlo. Nič také ako etika žurnalistiky v ére straníckej tlače neexistovalo. Do vyhrotených konfliktov vstupovali nielen politici, ale aj novinári. Diskusia strácala tvorivý charakter, vyznačovala sa nezmieriteľnosťou a teatrálnou dramatizáciou. Samotným zmyslom verejnej diskusie už nebol jej predmet, ale posilnenie prestíže vlastnej pozície. V jej centre stála osobne reprezentovaná autorita, usilujúca sa o dobrú povesť. Miesto rozvoja kritiky sa verejnosť stávala priestorom, v ktorom bolo možné rozvíjať prestíž. V takejto atmosfére publicita začala slúžiť nielen na legitimizáciu pred publikom, ale aj na manipuláciu s publikom. Tlač už viac nezaručovala kritický dohľad nad charakterom verejnej diskusie. Naopak, s nástupom masovej tlače pozoruhodnú prevahu získava publikum, ktoré je skôr dedičom literárnej ako politickej verejnosti a ktoré sa stáva konzumentom kultúry. Rozvoj bulváru poskytuje čitateľom novín „psychologické uľahčenie“, ktoré ich už nenúti podieľať sa na politickej verejnosti. Médiá ako inštitúcie spoločenského diskurzu, ktoré zaručovali súdržnosť racionálne posudzujúceho publika, tak začali strácať túto špecifickú účinnosť.
Totalitarizácia a stratégie ovplyvňovania Práve táto strata pôvodných funkcií vyústila do narastania totalitarizácie spoločenských vzťahov. Nie je náhodné, že HSĽS, ktorá pripravila a sformovala protest proti moderne, pri tom používala najmodernejšie komunikačné techniky a stratégie ovplyvňovania. A robila to profesionálnejšie a úspešnejšie ako jej protivníci. Rozhlas sa stal dôležitým nástrojom propagandy na Slovensku až po vypuknutí druhej svetovej vojny, keď od neho obyvateľstvo začalo očakávať najdôležitejšie a najaktuálnejšie informácie – dovtedy hrala dominantnú úlohu periodická tlač (podobne to bolo aj s televíziou, ktorá síce začala vysielať už roku 1956, no „televízny vek“ sa u nás rozvinul až od roku 1968). Roky 1939 – 1989 predstavujú na Slovensku z hľadiska spôsobu vedenia verejnej diskusie prakticky kompaktný celok. Hoci sa v diskurze tohto obdobia vyskytovali viaceré kontradiktorické prúdy (najmä v Povstaní roku 1944, v rokoch 1963 – 1968 i počas normalizácie), ich rozvoj bol potláčaný či už politickým režimom alebo spoločenskými konvenciami. Publicistika už neudáva tón politike, stáva sa reflexívnou alebo priamo stojacou v službách propagandy. Ak sa aj v rámci režimu objavovali prvky verejnej diskusie, boli obmedzované ideologickými limitmi systému. Periodiká sa mohli pohybovať voľnejšie iba v úzkom rámci politickej koncepcie, ktorú reprezentovali a presadzovali. Tak napríklad počas vojnového Slovenského štátu Gardista často polemizoval so Slovákom, napádal vedúcu úlohu strany, pochyboval o autoritatívnom systéme a vybavoval si účty s jednotlivými ľudákmi, no na strane druhej volal po bezodkladnom riešení židovskej otázky, radikálne presadzoval národný socializmus, protežoval príspevky nemeckých nacistických autorov a odsudzoval národnostne zmiešané manželstvá. Ľudácka moc bola odkázaná na pôsobivé sebainscenovanie, mobilizáciu más a antiintelektualistické postoje, v dôsledku čoho sa propaganda stala prvotriednou politickou zbraňou.
Intelektuálna váhavosť a pokrytectvo elít Komunistický režim sa v tomto smere skutočne nijako zásadne neodlišoval od režimu fašistického. Komunisti v druhej polovici štyridsiatych rokov (podobne ako ľudáci v druhej polovici tridsiatych rokov) využili intelektuálnu váhavosť a pokrytectvo elít a svojou radikálnou rétorikou priťahovali mienku más. Dokázali uspokojiť rastúci hlad po diskusii tak šikovne, že z jej zdanlivých záverov napokon urobili dogmu. K porážke demokracie tak prispela aj nepochopiteľná komunikačná neochota liberálnej moci. Z ťažkého obdobia päťdesiatych rokov sa slovenská spoločnosť spamätávala len veľmi pomaly. Po XX. zjazde KSSZ bola postupne tolerovaná komunálna kritika, čiastočné poukazovanie na lokálne nedostatky, najmä v oblasti zásobovania a produktivity práce. No už na II. zjazde československých spisovateľov v apríli 1956 sa niektorí spisovatelia posmelení Chruščovovým pomenovaním kultu osobnosti odvážili kritizovať aj situáciu v krajine. Už tu sa volalo po diskusii a vyslovila sa požiadavka premietnuť do nej „všetko významné, čo sa deje okolo nás a v nás“. Tieto prejavy však vedenie KSČ utlmilo ešte v zárodku. Na Slovensku sa nespokoj-nosť obzvlášť výrazne prejavovala na stránkach Kultúrneho života. Najmä Roman Kaliský neobyčajne odvážne kritizoval porušovanie zákonnosti, mravných noriem, dogmatizmus, pretvárku, formalizmus v myslení a konaní ľudí, prifarbovanie skutočnosti, potláčanie kritiky, samostatnosti i tvorivosti, absenciu odvážnej politickej publicistiky a podobne.
Prekročenie bariéry strachu Zlomom vo vývoji verejnej diskusie na Slovensku však bol zjazd Zväzu slovenských novinárov v máji 1963. Jeho búrlivý priebeh a jednotlivé vystúpenia (predovšetkým Romana Kaliského, Mieroslava Hyska a Gavrila Gryzlova) boli publikované nielen v tlači, ale aj v elektronických médiách, čo bola úplná novinka. Prekročenie bariéry strachu, odkrývanie tabuizovaných tém a neobyčajne otvorená kritika ukázala silu verejnej mienky, ktorá prestala byť pasívnou súčasťou politiky a stala sa jej motorom. Tento zjazd prakticky odštartoval postupný obrodný proces, ktorý vyvrcholil Pražskou jarou roku 1968 a aktivizoval reformné hnutie v Česko-Slovensku. Centrom verejnej diskusie však zostávali naďalej stránky Kultúrneho života. Od roku 1963 sa tu stretávame s evidentným úsilím o postupné uvoľnenie spod kurately vládnucej ideológie. Zaznamenávame frekventovanejšie kontakty so zahraničím, zatiaľ najmä s ľavicovou časťou intelektuálneho spektra vo svete. Zásadný celospoločenský význam prekračujúci hranice publicistiky mali Mňačkove Oneskorené reportáže a Tatarkov Démon súhlasu, záznam návštevy Jeana-Paula Sartra a Simone de Beauvoir v Bratislave, ale aj občianske reportáže Romana Kaliského. K tejto línii sa čoskoro pridal aj denník Smena a humoristický týždenník Roháč. Pravda, vedenie ÚV KSČ malo v rukách ešte stále dostatok pák, ako toto reformné hnutie, v centre ktorého stáli novinári, účinne tlmiť. Najčastejšie sa využívala metóda pohovorov, ktoré stranícke organizácie vykonávali s nositeľmi „nesprávnych“ názorov. Neskôr sa uplatnila verejná kritika, v ktorej ÚV KSČ vyčítalo redakcii Kultúrneho života „pretrvávanie živelného radikalizmu a jalového krikľúňstva“. Nasledovali personálne výmeny, ktoré do istej miery otupovali priebojnosť a ovplyvňovali obsah časopisu. Čo sa týka priamych mocenských zásahov, je zaujímavé, že hoci v doterajšej historiografickej literatúre sa zväčša pozitívne hodnotí úloha prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka, ktorý tlmil ostrie konfrontácie, pravdou je aj to, že osobne robil celý rad zásahov, aby niektoré kritické články nevyšli. A nielen to. Viacerí novinári museli z redakcií odísť, medzi nimi aj Roman Kaliský z Kultúrneho života. Paradoxom ostáva, že mnohým drastickým opatreniam v tých rokoch zabránil práve Vasiľ Biľak, ktorý (ako potvrdzuje Ladislav Mňačko) „zohral v rokoch liberalizácie mimoriadne pozitívnu úlohu ako tajomník ÚV. To treba jasne povedať“.
Občianska rezignácia a demoralizácia Roky normalizácie nepriniesli do verejnej diskusie na Slovensku len mocenský útlm, ale aj občiansku rezignáciu. Režim si už nedovolil obnoviť cenzúru v jej pôvodnej podobe, a preto sa skrýva za vytýčenie pseudomorálneho ideálu tzv. konštruktívnej kritiky, zneužíva funkciu výrobných sekretárov redakcií na represívne úlohy a spolieha sa na prítomnosť strachu, ktorá viedla k autocenzúre. Odpor voči režimu sa prejavoval skôr v kresťanskom disente. Drvivú väčšinu slovenskej samizdatovej tlače tvorili kresťanské periodiká. Príčiny tohto stavu treba hľadať aj v nečakanej sebakritike, ktorú uverejnil v septembrovom čísle časopisu Slovenské pohľady z roku 1973 Pavol Števček, šéfredaktor Kultúrneho života z jeho vrcholného obdobia. Podľa vyjadrenia Milana Šimečku st. tento šokujúci krok zapôsobil na slovenskú občiansku inteligenciu mimoriadne demoralizujúco. Oproti tomu kresťanské samizdaty (spomedzi ktorých Rodinné spoločenstvo dosahovalo náklad až úctyhodných 2 000 kusov) sa usilovali nemiešať do politiky. Alternatívna verejná diskusia sa rozprúdila až v druhej polovici osemdesiatych rokov, a to jednak zásluhou Literárneho týždenníka a novej redakcie Slovenských pohľadov (od roku 1988 sa tu objavovali nielen progresívne témy, ale aj zakázaní autori) a jednak zásluhou Čarnogurského Bratislavských listov, ktoré už de facto neboli samizdatom. Bratislavské listy boli vzhľadom na dobu a podmienky prekvapujúco vyspelým periodikom a keby bol Ján Langoš súhlasil s jeho vydávaním už od začiatku roka 1987, ako to pôvodne zamýšľal Čarnogurský (prehovoril ho až po Sviečkovej manifestácii), predbehli by aj samizdatové Lidové noviny.
Nie každá kritika je premýšľavá Hoci je rok 1989 nepopierateľným uvoľnením a z legislatívneho hľadiska nielen obnovením slobody prejavu, ale dokonca vyvrcholením liberalizácie, spätný pohľad na vývoj spoločenského diskurzu nám odhaľuje jednu závažnú vec: masmédiá z historického hľadiska v rozpore s laickou predstavou neprispeli k rozšíreniu a oživeniu diskusie v primárnych okruhoch verejnosti, ale prispeli skôr k ich premene na celý rad odbytových trhov pre myšlienky šírené v masovej spoločnosti. Žurnalistika dáva prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsi nahradiť občianskej spoločnosti absentujúcu diskusiu, robí to formou dialógu, v ktorom sa neuvažuje, ale presviedča, nevymieňajú sa názory, ale formy prejavu, nepoužívajú sa argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Uprednostňuje sa konflikt medzi osobami na úkor konfrontácie ich argumentov, politický efekt prejavov na úkor ich obsahu, čím sa posilňuje názor, že verejnosti patrí zábava a elite rozhodovanie. Občan sa zaujíma viac o hráčov ako o to, o čo v tejto hre ide. Vedľajším dôsledkom tohto trendu je fakt, že sa mení podiel politicky závažných správ. Aj preto určité názory prijímame a odmietame nie pre ich logickú dôslednosť, ale pre ich emocionálnu afinitu. Absencia dialógu vždy pramenila z autoritatívneho myslenia. A pred tým nás už médiá nechránia. V priebehu 20. storočia prestali byť zárukou slobody a prerástli do podoby konzervatívnej mocenskej štruktúry, ktorá sa usiluje udržať si komunikačné privilégiá vo vzťahu k verejnosti, najmä s ohľadom na skutočnosť, že rastúci význam internetovej komunikácie čoraz viac spochybňuje potrebu mediálneho sprostredkovateľa v tomto procese. Politická publicistika sa vyznačuje schopnosťou prinášať v zlomových okamihoch našich dejín do spoločenského diskurzu nové témy. Tieto témy a okamihy boli vždy spájané s programovou platformou vznikajúcich alebo obrodzujúcich sa periodík. Slovenské národné noviny roku 1845, Hlas roku 1898, Nové slovo roku 1944, Kultúrny život roku 1963 a Literárny týždenník roku 1988 otvorili rozsiahle diskusie, ktoré sa stali nositeľmi takmer revolučných ideálov. Ich aktéri dokázali diskusiu naštartovať, no nie ju udržať, a už vôbec nie ju manažovať mimo vytýčených žurnalistických mantinelov. Zdá sa však, že práve to je v ére dnešných komunikačných možností to najdôležitejšie: získať slobodu nielen pre, ale aj voči médiám. Nezodpovedanou otázkou je, čo presne očakávame od verejnej diskusie, po ktorej tak často voláme a ktorej nedostatok pociťujeme. A to najmä v tých obdobiach, keď sa v manipulovanej verejnosti namiesto verejnej mienky vytvára určitá nálada pripravenosti verejne prejaviť svoj súhlas a názorová pluralita sa meria názorovou klímou. Musíme si zvyknúť na to, že kritický postoj ako taký už nie je zárukou ani myšlienkovej otvorenosti, ani ľudského pokroku (ako to bolo ešte v 19. storočí). Musíme sa naučiť starostlivo rozlišovať kritiku rutinnú, mediálnu, banálnu či konzervatívnu (ktorá vytvára iba alibi pre vládnucu moc a intelektuálnu lenivosť) od kritiky činorodej a imaginatívnej, ktorá je orientovaná do budúcnosti a ktorá je v súlade s klasickým i novým sociálnym hnutím. Nie každá kritika je premýšľavá. Vrátiť kritike jej tvorivú silu je veľkou sociálnou výzvou. To však už presahuje tematický rozsah tejto prednášky.
Z habilitačnej prednášky autora, ktorá odznela 14. októbra 2005 na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
