Premeny verejnej diskusie na Slovensku (1)

Vznik verejnej diskusie v našej spoločnosti úzko súvisel so samotným zrodom publicity. Prvé noviny urýchľovali rozvoj občianstva tým, že významne rozširovali demokratický priestor prostredníctvom informácií určených verejnosti, čím menili dovtedajšie pevné rámce komunikačne izolovaných vrstiev. Koncom 18. storočia sa u nás vytvorila malá, no kriticky diskutujúca verejnosť, odpútaná od politickej moci. Prejavovala sa individuálnym autorským štýlom, ktorého prvé prejavy sú u nás spojené so vznikom Prešpurských novín. Individualizácia autorského štýlu sa prejavuje zvýšenou naratívnosťou a subjektívnosťou. Osvietenecký novinár sa obracal predovšetkým na známeho čitateľa, na známe spoločenské skupiny, o ktorých vedel pomerne veľa. Pracoval v ustálenej, tradičnej spoločnosti, ktorú svojou žurnalistickou činnosťou sám stabilizoval. Vedel, komu píše, komu sa prihovára, vedel o svojom publiku viac ako jeho nasledovníci v období romantizmu. Jeho články boli namierené na vzdelaného príjemcu. Osvieteneckej publicistike bol v podstate vlastný racionalizmus, živá didaktika a poučovanie. Bol jej blízky akýsi poetický propagandizmus, satirická osveta spojená s prvkami rétoriky, teda to, čo je umeleckej tvorbe prakticky cudzie. Čitateľ sa tu stáva stredobodom autorovej pozornosti. Už nie je objektom, ale postupne sa uvedomujúcim subjektom. Je dôležitejší ako autor. Čitateľské publikum ustaľuje alebo dynamizuje príjem publicistického textu, prakticky rozhoduje o jeho spoločenskom význame. Hodnotový rámec článku sa odvodzuje predovšetkým od schopnosti bezprostredného účinku na čitateľa. Aj preto vznikajú na stránkach našich novín v tomto období prvé diskusie a polemiky. Prvé polemiky Polemické strety na prelome 18. a 19. storočia sa odohrávali prakticky výlučne na poli umeleckej kritiky. Politická verejnosť vyrastala z verejnosti literárnej. Diskusia sa organizovala v novinách, aby prostredníctvom čítania opätovne prenikala do pôvodného média spoločenskej konverzácie. Publikum si na stránkach periodík stavia pred seba zrkadlo. Na tomto mieste si treba uvedomiť, že v zajatí cenzúry nepredstavoval základ kritickej publicistiky politický komentár, ale literárna recenzia. Tento žáner učil publicistov hodnotiť a kriticky preverovať fakty. Recenzia bola vyjadrením demokratizácie verejného života a symbolizovala laický súd, pri ktorom má každý právo posudzovať. Prostriedkom demokratického osvojenia kultúry sa stala diskusia. Recenzia nebola len kritikou, bola možnosťou konverzácie. Kritici ako publicisti si v súlade s osvieteneckým racionalizmom začínajú uvedomovať, že nejestvuje žiadna autorita okrem autority argumentu. Články sú chápané ako súčasť prehlbujúcej sa diskusie ich publika. Až na pozadí recenzie začala publicistika odhaľovať svoje možnosti. Polemika v novinách postupne vytvárala verejnosti priestor na politické presadzovanie sa. Aj takáto kritika sa však udomácňovala v slovenskej tlači veľmi ťažko. Mnohí čitatelia neporozumeli zmyslu recenzie a chápali ju ako nekompetentné posudzovanie knihy, ktoré prislúcha iba cenzorom. S týmto osobným zaujatím sa pomerne často stretávame aj v priebehu 19. storočia. Noviny v úlohe štátu Ak sa aj v tomto období objavujú zárodky komentára, obmedzujú sa iba na zahraničnopolitickú oblasť. Doboví čitatelia však nepožadovali množstvo informácií, na základe ktorých by si mohli utvoriť vlastný názor, ale tento usmerňujúci názor žiadali priamo od redakcie. Takýto komentár neplnil úlohu zasvätenej analýzy, ale vysvetľujúceho dodatku k spravodajstvu s typickou osvieteneckou didaktickou funkciou. Okrem toho, komentár v slovenskom novinárstve vznikol na priamu žiadosť čitateľov. Väčšina z nich sa totiž nedokázala zorientovať v rozporuplnosti správ. Takýto žáner mal spravidla prísne logickú štruktúru a jeho úlohou nebolo len objasniť súvislosti spravodajských informácií, ale aj upokojiť čitateľa. Novinár tu do istej miery preberal úlohu štátu. Okolnosti vzniku komentára sú zároveň dokladom, že v období osvietenstva sa už stretávame s aktívnym kompetentným publikom, ktoré malo na redakciu presné požiadavky. Zvláštnosťou dobovej verejnej diskusie bola skutočnosť, že čitatelia periodík sa takmer prekrývali s ich prispievateľmi. To vytváralo prostredie veľmi obmedzenej a exkluzívnej, aj keď nie uzavretej verejnosti, čo sa prejavovalo najmä v obsahovej rovine. Diskusia sa spočiatku sústreďovala najmä na jazykové a kultúrne otázky, aj keď sem v menej polemickej rovine prenikali tiež utilitárne problémy náboženskej znášanlivosti, estetických smerov a historickej osvety s dôrazom na aktivizáciu národného života. Zápas o jazyk sa na stránkach slovenskej periodickej tlače dovŕšil až v šesťdesiatych rokoch 19. storočia a do tej doby tvoril kostru verejnej diskusie. Nástup štúrovcov však v každom prípade vyhrotil ideové spory profilujúce verejnú mienku. Rozširovanie publika Je to začiatok tradícií slovenskej žurnalistiky, na ktoré sa buď vášnivo nadväzovalo alebo sa rovnako vášnivo odmietali. Už v tejto dobe sa voči Štúrovej koncepcii vytvorila opozícia, ktorej námietky neboli iba jazykové, ale aj obsahové. Publikum sa v štúrovskom období rozširuje a spolu so svojou sociálnou výlučnosťou stráca postupne aj súdržnosť, ktorú zaručovala pomerne vysoká úroveň vzdelania. Verejnosť sa stáva arénou konfliktných záujmov, ktoré sa stretávajú v drsnejších formách ako doposiaľ. Čiastočne k tomu prispela politická situácia charakteristická zrušením predbežnej cenzúry v marci 1848. No rovnako dôležitým a dosiaľ prehliadaným faktorom bola skutočnosť, že popri hlavnej línii slovenskej politiky sa prostredníctvom vlastnej tlače ešte vehementnejšie presadzovali maďarizačné kruhy. Fakt, že náklady periodík ako Priateľ ľudu alebo neskôr vládne Slovenské noviny z rokov 1886 – 1918 vysoko prevyšovali obľúbenosť štúrovských médií, sa výrazne podpísal pod tvorbu verejnej mienky na Slovensku. Vplyv takýchto novín na slovenských čitateľov bol často oveľa vyšší ako pôsobenie národnej tlače. Tým skôr, že provládnym periodikám sa darilo oslovovať predovšetkým vidiecke obyvateľstvo, ktoré bolo medzi príslušníkmi slovenskej národnosti dominantné. Vznik angažovanej žurnalistiky Slovenské novinárstvo v rokoch 1845 – 1898 plnilo funkciu, ktorá prekračovala rámec žurnalistiky. Štúrovci postavili tlač do centra verejného života, takže redakcia Slovenských národných novín sa čoskoro stala tiež akýmsi sekretariátom politickej strany a akadémie vied dohromady. Toto preceňovanie významu žurnalistiky sa udržalo aj neskôr pri Pešťbudínskych vedomostiach či Národných novinách. Zjednocovacia funkcia tlače pri formovaní slovenskej spoločnosti sa odrazila aj na jej obsahovom zameraní. Treba si uvedomiť, že Ľudovít Štúr nechcel zjednotiť národ pomocou spolkov, knižníc, ústavov či spoločenských akcií, ale predovšetkým prostredníctvom novín. Aj z tohto dôvodu neveril v nezávislosť tlače. Hlavnou úlohou novín nie je podľa neho ani tak informovať ako vysvetľovať, preto musí byť aj názorová línia periodika jednoznačná. Štúr tak položil základy angažovanej politickej žurnalistiky, ktorá neskôr vyústila až do straníckeho novinárstva. Štúrovská žurnalistika formujúca sa na pozadí demokratických spoločenských pohybov vedome akcentovala sociálnu funkciu publicistiky. V takomto type novinárstva sa hodnota príspevku odvodzovala predovšetkým od schopnosti jeho bezprostredného účinku na čitateľa. Štúrovský publicista vystupoval ako súčasť istej spoločenskej skupiny, za ktorú sa postavil celou váhou svojej osobnosti. Prihováral sa všeobecnému príjemcovi, hovoril nielen o sebe, ale aj za seba. Keď písal za seba, písal vždy za skupinu, do ktorej sa zaraďoval a ktorej sa stal oficiálnym tlmočníkom, neraz i vodcom. Čitateľ sa zasa stával jedným z účastníkov kolektívneho „my“ a implicitne aj súčasťou autorovej individuálnej výpovede. Odvolávanie sa na kolektívne „my“ sa kvalifikovalo ako hodnotový znak publicistiky. Pre štúrovskú generáciu bolo angažovanie sa v žurnalistike vyjadrením politických postojov a výrazom uznávania spoločenských hodnôt, ktoré sa vytvárali v mene ich ideí. V tomto období zároveň vyvrcholil proces vyčleňovania žurnalistu z bezprostrednej novinárskej komunikácie: publikum je síce autorovi prístupné, ale už v oveľa diferencovanejšej podobe než sme to videli napríklad v osvietenstve. Čitateľské publikum sa od roku 1845 začína značne dynamizovať. Previazanosť politiky a novinárstva Ak sa dá v rokoch 1845 – 1898 na jednej strane zdokumentovať previazanosť žurnalistiky a literatúry, potom možno v ešte väčšej miere pozorovať spätosť publicistiky a politiky. Všestrannosť angažovania sa novinárstva v dobových sociálnych konfliktoch sa stala dynamizujúcim faktorom vzniku publicistických žánrov. Publicistický prejav sa v tomto období blížil k stavbe hovorenej vety. Jej žurnalistickou úlohou totiž bolo povzbudzovať, získavať a presviedčať pre slovenskú národnú myšlienku, prípadne polemizovať s oponentmi štúrovského hnutia. Aj preto v novinárskych prejavoch tohto obdobia nachádzame úsilie obracať sa priamo na čitateľa. Rétorický charakter štúrovskej publicistiky vyplýva aj zo skutočnosti, že mnohé články tých čias sú konceptmi verejných prejavov. Význam tlače v tomto období presahoval žurnalistickú rovinu. Ťažiskom verejnej činnosti slovenskej politickej reprezentácie bola publicistická činnosť ako hlavný výraz jej existencie a vplyvu. Napríklad v čase, keď neexistoval ústredný riadiaci orgán Slovenskej národnej strany, jej ideovú líniu určovalo konzorcium, ktoré vydávalo Národné noviny. Obsah tohto periodika bol vlastne oficiálnym stanoviskom SNS. Vidieť to aj na príklade, že oznámenie strany o zotrvaní v politickej pasivite nebolo uznesením jej vrcholného orgánu, ale redakčným úvodníkom. Význam Národných novín rástol priamo úmerne so stupňujúcim sa maďarizačným tlakom. Toto prakticky monopolné postavenie Národných novín v slovenskom verejnom živote viedlo napokon k nekritickému uzatváraniu sa redakcie pred novými myšlienkovými prúdmi, čo môžeme výraznejšie pozorovať najmä od začiatku osemdesiatych rokov 19. storočia. Noviny odmietali príspevky liberálnejších autorov a prehlbovali vlastnú konzervatívnu líniu, čím zvyšovali odpor nastupujúcej generácie. Navyše, od roku 1881 sa Národnie noviny dostali do priamej finančnej závislosti od záujmov cárskeho Ruska, keď prijímali pravidelnú ročnú subvenciu 5 000 rubľov. Diskusie formou kampaní V každom prípade verejná diskusia tohto obdobia zjednocovala jej politickú i publicistickú rovinu. Na stránkach tlače sa formuloval politický program a reflektovala sa verejná mienka. Tento trend mal aj svoju odvrátenú stránku, ktorou bola mimoriadne nízka úroveň spravodajstva – za ťažiskovú sa považovala publicistika. V tomto smere mal dominantné postavenie úvodník, ktorý si udržal funkciu najdôležitejšieho novinárskeho žánru až do druhej svetovej vojny. Mal kľúčovú úlohu z hľadiska nastoľovania tém spoločenského diskurzu. Všetky podstatné politické návrhy do vzniku republiky (vrátane vyhlásenia autonómie, založenie Matice slovenskej, návrhu na konštituovanie Slovenskej národnej rady a podobne) odzneli najprv na novinových stránkach. Napriek dôrazu na analytickú zložku žurnalistiky však zostávala verejná diskusia v slovenskej tlači až do roku 1918 provinčná, regionálna, neschopná zachytávať celoštátne a medzinárodné témy. Ak sa aj objavili výnimky (ako napríklad na stránkach Bobulových Slovenských novín), nedokázali zapojiť do tejto diskusie ani len relevantné zložky inteligencie. Od čias, kedy Ľudovít Štúr vytýčil smer angažovaného typu žurnalistiky, prebiehali verejné diskusie formou kampaní. Propaganda sa stala trvalo prítomným javom našich dejín. Boj za autonómiu roku 1849, memorandové hnutie, spor o národnostný zákon, odpor voči deportáciám slovenských detí či zápas proti hladomoru – to všetko sa sústredilo a odohrávalo predovšetkým na stránkach tlače. To, že súčasťou širšej verejnej diskusie sa nestali také progresívne témy, ktoré pretláčal v Slovenských novinách Ján Bobula a Jozef Hložanský (emancipácia žien, Židov, spolupráca s liberálne zmýšľajúcimi Maďarmi, úvahy o rozpade monarchie) alebo v časopise Svetlo Samuel Štefanovič (reforma cirkvi, školstva, ekonomiky, prehlbovanie demokracie), treba vnímať aj ako dôsledok nevýrazného postavenia tohto druhu tlače na trhu. Práve vedomie dôležitosti publicistického priestoru a neschopnosť vedenia SNS akceptovať na stránkach oficiálnej martinskej tlače iné názorové prúdy spôsobilo v slovenskom národnom hnutí rozkol, ktorý v konečnom dôsledku viedol až k vzniku straníckej tlače. Z habilitačnej prednášky autora, ktorá odznela 14. októbra 2005 na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (Dokončenie v budúcom čísle)