Prekrúcanie 17. novembra

Hoci je 17. november 1989 v našej novodobej histórii mimoriadnym dňom, stáva sa „obyčajným“ štátnym sviatkom. Už iba krôčik (ktorý, dúfam, nespravíme) a bude sa navlas podobať výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Deň, ktorý naštartoval nežnú revolúciu a všetko, čo prišlo po nej, sprevádza čoraz viac najrôznejších mýtov, najrôznejší vykladači bojujú za neraz protichodné „odkazy“ 17. novembra, rôzne skupiny si ho priam privatizujú, stal sa nástrojom politického boja a politického marketingu. Od pamätného piatka neubehlo ani 20 rokov a už je poprekrúcaný tak, že aj priami účastníci váhajú nad svojimi spomienkami. Jedným z mnohých mýtov o 17. novembri je jeho hodnotenie. V skutočnosti za postoj jednotlivcov i skupín k výročiu nežnej revolúcie nemôže samotná udalosť, ale to, čo nasledovalo po nej. Postoj tých, čo si naň spomínajú v dobrom, váhavých a nejednoznačných, tých, ktorí ho nemajú radi aj tých, ktorí naň ani nemyslia, je určený tým, ako hodnotia nie samotný 17. november 1989 či nežnú revolúciu, ale ponovembrový vývoj na Slovensku. Jednotný odkaz neexistuje Možno by sa historikom podarilo nájsť v archívoch prieskum verejnej mienky z roku 1967, ktorý by ukázal, ako hodnotili pofebruárový vývoj v komunistickom Československu obyčajní ľudia. Som si istý, že podobne negatívne a podobne pozitívne, ako – podľa zverejneného prieskumu v Hospodárskych novinách – hodnotia dnešní obyvatelia Slovenska ponovembrový vývoj. Bezmála polovica ľudí ho hodnotí negatívne a z tých, ktorí sa na uplynulých 19 rokov dívajú inak, je značná časť ľudí, ktorí si komunistickú totalitu nepamätajú, lebo boli buď úplne malí, alebo dokonca ešte neboli na svete. Označiť nespokojencov za „komunistických nostalgikov“ by bolo trestuhodným zjednodušením – väčšina z nich v roku 1989 nesporne stála aspoň chvíľu na námestiach a ak nie tam, tak v práci či doma sa tešila zo zvrhnutia komunistickej totality. Ak sú ľudia nespokojní s ponovembrovým vývojom, neznamená to, že by sa chceli vrátiť pred 17. november 1989. Znamená to, že sa nenaplnili ich osobné očakávania. Lebo tvrdenie o „odkaze 17. novembra“ je ďalší mýtus, ktorý šíria tí, v ktorých dodnes drieme malý, či niekedy celkom veľký a ľahko identifikovateľný totalitný demagóg. V skutočnosti totiž nijaký jednotný „odkaz 17. novembra“ neexistuje. Ani nemôže, a to z jednoduchého dôvodu – nežná revolúcia nebola vystúpením za niečo, ale proti niečomu. Niežeby sa vtedy ľudia nedokázali zhodnúť na niektorých požiadavkách, ale išlo o tie najvšeobecnejšie demokratizačné požiadavky, ktoré sa naplnili parlamentnými a komunálnymi voľbami v roku 1990. Na námestiach vtedy ľudia požadovali zrušenie ústavou garantovanej vedúcej úlohy KSČ v štáte (vrátane rozpustenia Ľudových milícií), slobodné voľby, mnohostranícku demokraciu, skutočnú slobodu slova (vrátane plurality médií) a zhromažďovania, možnosť slobodne cestovať do zahraničia, prípadne sa tam dočasne či natrvalo vysťahovať, opakovanou požiadavkou bolo aj dôsledné vyšetrenie policajného zásahu proti demon-štrantom 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe. Nech si akokoľvek namáham pamäť, nech akokoľvek pátram vo výstrižkoch z tých čias, nijakú inú celospoločenskú požiadavku nenachádzam. Spoločne proti, nie za Nežná revolúcia teda obsahuje jediný politický odkaz – budovanie skutočne demokratickej spoločnosti, v ktorej sa každý môže rovnako podieľať na správe vecí verejných. Je to odkaz bližšie nešpecifikovanej slobody, aký možno pripísať v podstate každému demokratizačnému hnutiu od pádu Bastily, vrátane americkej občianskej vojny či Parížskej komúny. V mene takejto slobody dokonca útočili v októbri (či novembri – slobodne si vyberte preferovaný kalendár) 1917 robotníci a vojaci na Zimný palác v Petrohrade a väčšina účastníkov Slovenského národného povstania na nacistické ciele. Všetci, ktorí dnes o 17. november opierajú svoju konkrétnu politickú agendu, najmä ak obsahuje privatizáciu, súkromné veľkopodnikanie, pevné spojenectvo s USA, vrátane účasti na vojnách v Afganistane či Iraku, „reformy“ zdravotníctva, daňového a dôchodkového systému, všetci títo ľudia „odkaz 17. novembra“ jednoducho prekrúcajú tak, aby vyhovoval ich vlastným politickým cieľom. Pravda je však taká, že nič z toho vtedy ľudia na zhromaždeniach nepožadovali, ba neraz zaznievali verejné deklarácie, že o nič také ani nejde. Nuž, komu ako. Toto prekrúcanie a táto dezinterpretácia vtedajšej skutočnosti vedie k absurdným momentom, ktoré sa naplno prejavili práve tento pondelok. Svoje zhromaždenia mali protivládne orientovaní občianski aktivisti, konzervatívni politici a ich prívrženci, ako aj prívrženci ultranacionalistickej Slovenskej pospolitosti. Všetci sa odvolávali na 17. november, všetci manifestovali za slobodu a všetci odsudzovali komunistov, ŠtB a KGB. Bizarným príkladom zneužitia výročia 17. novembra 1989 bolo podpísanie dohody OKS a KDS o spoločnom postupe v budúcoročných voľbách do Európskeho parlamentu. Každému je jasné, že ide o prirodzené spojenie dvoch maličkých strán (počtom členov i spoločenským vplyvom), ktoré takto prekonávajú formálne prekážky svojej účasti na voľbách a usilujú sa zvýšiť svoj výsledok zjednocovaním voličskej základne. Vladimír Palko z KDS napriek tomuto evidentnému faktu vyhlásil, že „hlavným dôvodom je odkaz Novembra ‘89, ktorý sme sa počas devätnástich rokov snažili spoločne napĺňať.“ Z tejto argumentácie vyplýva, že nikto, kto nepodporoval a nepodporuje politiku reprezentovanú V. Palkom či Petrom Zajacom, nemá právo hlásiť sa k „odkazu“ 17. novembra, čo je samozrejme nezmysel. Formálne, nie reálne slobody Ultranacionalisti, aktivisti aj konzervatívni pravičiari by sa dokázali zhodnúť na tom, proti čomu sú, ale na tom, za čo sú, by sa nezhodli nikdy. Nečudo, revolúcie nie sú nástrojom budovania nového systému, ale deštrukciou starého. Hoci komunisti radi hovorili o „revolučnom budovateľskom nadšení“, bola to iba ideologická fráza. Ani nežná revolúcia nebola za, ale iba proti, lebo aj tie požiadavky, ktoré som spomenul vyššie, boli vlastne požiadavkami na likvidáciu pilierov starého politického režimu. V tejto súvislosti vyznieva až sarkasticky kritika na predsedu vlády, že nedostatočne pripomenul výročie začiatku nežnej revolúcie. Pretože, ak niečo charakterizovalo komunistickú totalitu, boli to práve jednotné, verejné a manifestačné oslavy rôznych štátnych sviatkov. Tí, ktorí o sebe tvrdia, že dnes „pripomínali boj za slobodu“, zároveň popierajú slobodu pripomínať si inak, alebo nepripomínať si vôbec. Lenže potom, aký je rozdiel medzi nimi a komunistickými „totaliťákmi“? To je vo vzťahu k pripomínaniu výročia nežnej revolúcie vážna otázka. Preto, lebo, ako som už uviedol, ľudia si ho pripomínajú podľa toho, čo sa stalo po revolúcii. A mnohým sa stalo to, že aj základné demokratické slobody sú pre nich v praxi ťažko dosiahnuteľné. Exemplárnym príkladom je možnosť slobodne cestovať do zahraničia. Na Slovensku dnes žije významná skupina ľudí, ktorí túto slobodu v skutočnosti nemajú. Administratívne bariéry boli nahradené finančnými, pasy síce máme, víza už nepotrebujeme dokonca ani do USA, ale mnohí ľudia nemajú dosť peňazí, aby sa do sveta dostali. Pritom aj väčšina z tých, ktorí cestujú, chodia do zahraničia len na dovolenky, najčastejšie k moru. Nespoznávajú život v iných krajinách (ak vynechám kulinárske špeciality), nezaujímajú sa o tamojšiu spoločnosť. Zo slobody cestovania je iba ďalší nástroj uspokojovania konzumných potrieb. Ak by sme boli juhoeurópska prímorská krajina, nežná revolúcia by možno nikdy nebola prepukla. Privatizácia nežnej revolúcie Ale ani so slobodou slova to nie je vôbec jednoduché. Samozrejme, nikto vás nezavrie pre kritiku politikov, dokonca ani pre systémovú kritiku zriadenia, lenže sloboda slova sama osebe nemá nijaký význam. Od začiatku demokratických bojov mala byť nástrojom na účasť ľudí na politike, nástrojom na ovplyvňovanie vecí verejných. Dnes síce môžem vystúpiť na námestí a pustiť sa do kohokoľvek, ale aký to má reálny význam pre ovplyvnenie spoločnosti? A existencia viacerých politických strán? Známy oponent komunistického režimu, chvíľu politik, ale predovšetkým ochranársky aktivista Mikuláš Huba v Slovenskom rozhlase v pondelok priznal, že sa strany po novembri 1989 začali postupne na seba ponášať ako vajce vajcu a mnoho ľudí už nemá koho voliť s úplne spokojným svedomím. V aktuálnych reakciách najmä najznámejších protagonistov nežnej revolúcie zaznievala aj tento rok predovšetkým nespokojnosť s klesajúcim záujmom ľudí o verejné záležitosti, o verejné angažovanie. Tento postoj a praktické vystupovanie drvivej väčšiny z nich svedčí o tom, že takto budú lamentovať každý rok, až kým ich to neomrzím, alebo kým nezomrú. Apatia väčšiny k spoločným (spoločenským) problémom je totiž prirodzeným javom v atomizovanej konzumnej spoločnosti, ktorú na Slovensku vybudovali pravicové strany, za čo nesú osobnú zodpovednosť politici, ktorí sa k 17. novembru hlásia najhlučnejšie. Napríklad aj preto, že hoci volajú po zodpovednosti jednotlivcov, sami si nie sú schopní priznať ani malý diel ich vlastnej zodpovednosti za ponovembrový vývoj. V. Palko sám seba suverénne považuje za toho, kto „sa počas devätnástich rokov snažil napĺňať odkaz novembra ‘89“ a ostatných opozičných politikov sa teatrálne pýta: „Pamätajú si títo politici vlastné zlyhania?“ Poukazovať na zlyhania druhých, aby nebolo vidieť vlastné môže byť len ťažko „napĺňaním odkazu novembra ’89.“ Koľko individualizmu znesieme? Hlavným dôvodom nezáujmu občanov o spoločenské angažovanie je však najmä tvrdé presadzovanie individualizmu do všetkých oblastí života jednotlivca. Aj do tých, v ktorých sa jeho život nevyhnutne prelína so životmi druhých. „Kto je sviňa, prežije.“ Vlastný individuálny záujem sa považuje za legitímny aj na úkor individuálneho záujmu druhých. Štát sa nemá pliesť do ničoho, a najmä – nemá sa starať o ľudí. „Aktivisti“ a „osobnosti“ krútia ostentatívne hlavou nad priepastným rozdielom medzi ochotou väčšiny angažovať sa teraz a pred takmer 20 rokmi. Lenže tej väčšine aj „vďaka“ ich iracionálnej oddanosti „slobodnému trhu“ a kapitalizmu neostáva nič iné, ako sa v prvom rade starať o seba. Naozaj veľa vecí, o ktoré mali ľudia kedysi menšiu alebo žiadnu starosť, dnes zostáva iba na ich „individuálnych“ pleciach. Keď som sa v pondelok pohoršoval nad tým, že najväčšie „zhromaždenie“ ľudí bolo 17. novembra 2008 v obchodných centrách (aspoň v Bratislave), manželka sa ma ešte pohoršenie spýtala: „A kedy si tí ľudia majú ísť nakúpiť? Od rána do večera sú v práci, osemhodinovú pracovnú dobu nijaký súkromník neuznáva a hoci sú obchody otvorené dlho, po desiatich, dvanástich hodinách v robote už nikto nevládze chodiť po obchodoch, takže ak už musí, nakupuje len nevyhnutné potraviny.“ A to väčšinu po návrate z práce čakajú ešte domáce povinnosti, vrátane rodičovských. Nečudo, že ľudia každý sviatok využívajú na nákup oblečenia, nábytku, vybavenia domácností, záhradkárskych potrieb. Koľko individuálnych povinností obyčajný človek znesie? Kapitalizmus je systém, ktorý „oslobodzuje“ človeka tak, že sa stáva otrokom. Individuálna sloboda sa premieňa na nespočetné množstvo individuálnych povinností, pri ktorých v skutočnosti nezostáva priestor ani len na slobodné narábanie s vlastným časom. Ľuďom by nebolo jedno, čo sa okolo nich deje, keby mali reálnu možnosť – popri všetkých tých povinnostiach – do toho zasiahnuť. Sociálny štát – možné riešenie Naopak komunistický totalitný systém vytváral reálne väčší priestor na záujem o veci verejné. Znie to paradoxne, ale hoci sme do skutočnej politiky (na všetkých jej úrovniach) mohli zasahovať len minimálne, záujem o ne rástol ku koncu 80. rokov práve v skupine, ktorá sa dnes správa úplne opačne – medzi mladými. Bolo to jednak preto, lebo väčšina mladých ľudí nemala osobné skúsenosti s represáliami 50. a 70. rokov, jednak preto, lebo mladí ľudia boli (na rozdiel od dneška) existenčne dobre zabezpečení, ale aj preto, lebo vtedajší režim vlastne násilne zaťahoval ľudí do vecí verejných, hoci z nich chcel mať len komparz. Spoločenská angažovanosť bola vtedy povinnosťou a ľudia si pri nútenej účasti na všelijakých schôdzach, zjazdoch a manifestáciách prirodzene museli vytvoriť nejaký názor. Samozrejme, že väčšinou negatívny, v ktorom sa opakovanou účasťou na týchto aktivitách ľudia utvrdzovali. A utvrdzovali sa v tom, že oficiálnymi aktivitami zmeny nedosiahnu. Tlak na kolektivizmus zasa ľudí vychovával k aspoň formálnemu pocitu zodpovednosti za druhých, alebo aspoň spoluzodpovednosti za spoločnosť ako celok. Toto bolo podhubie, z ktorého vyrástla kolektívna revolta. Kapitalizmus vytvára podhubie iba pre revoltu individuálnu, a tá nemôže viesť k zásadným zmenám na nijakej úrovni štátu a spoločnosti. Z tohto hľadiska považujem budovanie sociálneho štátu za kľúčové rozhodnutie, ktoré by rokoch mohlo priniesť zmenu aj v tejto oblasti. Ak ľudia budú cítiť, že sa aspoň v krízových situáciách budú môcť spoľahnúť na pomoc štátu, ak budú cítiť väčšiu istotu pokiaľ ide o napĺňanie základných životných potrieb, až potom je šanca, že budú cítiť aj väčšiu zodpovednosť za spoločnosť okolo seba. Autor pracuje na úrade vlády Text vyjadruje jeho osobné názory