Neformálny samit EÚ v rumunskom Sibiu – symbolicky v Deň Európy 9. mája – sa venoval jej budúcnosti. Prvá udalosť, ktorá ju ovplyvní, budú voľby do Európskeho parlamentu (ďalej len EP).
Ešte 1. marca 2017 sa predstavila rozsahom stručná Biela kniha o budúcnosti Európy, v ktorej sa počíta už len s 27 členskými štátmi. Samit v Sibiu bol v širšom kontexte jej obsahu aj predstavením plánu, vízií a ďalších krokov únie pred voľbami do EP a úvahami o ich vnímaní a prístupe k nim.
Z troch častí Bielej knihy poukážeme len na prvú a druhú. V prvej – Čo určuje budúcnosť Európy, sa uvádza potreba riešenia dnešných výziev, ktoré sú podané v ôsmich problémoch. V druhej – Päť scenárov, ide o možné budúce cesty vývoja EÚ-27. Prvá je dokončením programu reforiem. V druhej sa postupne zameria len na jednotný trh. V tretej môžu členské štáty, ktoré si to želajú, zintenzívniť spoluprácu v konkrétnych oblastiach. V štvrtej môže únia vo vybraných oblastiach konať iniciatívnejšie a rýchlejšie. V piatej by mali členské štáty konať oveľa viac spoločne vo všetkých oblastiach.
Necháme bokom obsah diskusie k Bielej knihe, ktorá sa mala niesť v znamení toho, že vyjadriť sa musíme všetci, lebo budúcnosť Európy je v našich rukách. Nebudeme analyzovať ani diskusiu na samite, ktorú možno lapidárne charakterizovať tak, že popri rozdielnych názoroch sa prezentovali aj spoločné (dobre známe) idey a hodnoty, ale bez uvedenia konkrétnych krokov do budúcnosti.
Voľby sú vraj sviatkom demokracie, ale aktuálne sa zdá, že model západnej liberálnej demokracie má z neho obavy. Najväčším mocensko-politickým problémom sa, s výnimkou demokracie dvoch veľkých strán, ktorá dnes funguje už len v USA, stalo vytvorenie koalícií na základe výsledkov volieb v skutočne pluralitnom systéme, kde o miesta v parlamente bojujú viac ako dve strany. V duchu športovej terminológie – „však ide tiež o súťaž“ – je v nich víťazom ten, kto získa najviac hlasov a miest, čo však samo o sebe na vládnutie nemusí stačiť. Spravidla treba zostaviť koalíciu, ktorá má väčšinu v parlamente a vytvorí stabilnú vládu. A tu sa už volič vyraďuje z hry, rozhodujú predstavitelia, ktorých zvolil a tí v boji o moc (a bohatstvo) uplatňujú známe „bližšia (poslanecká) košeľa ako (voličský) kabát“.
Nedávno sme videli ťažké niekoľkomesačné zostavovanie vlád po voľbách v Nemecku alebo Českej republike a spoločnosť s nimi aj tak nie je spokojná. Možno to čaká aj Slovensko po voľbách, ktoré majú byť na budúci rok.
Jediným voleným orgánom EÚ je Európsky parlament. Jeho právomoci nie sú také silné ako v parlamentných režimoch, lebo o viacerých veciach rozhoduje spolu s Radou EÚ. Vzhľadom na to, že pre vytváranie frakcií nie je rozhodujúca štátna príslušnosť poslanca, ale jeho príslušnosť k strane, za ktorú bol zvolený, vznikajú aj neštandardné situácie. Aj poslanci, ktorí chcú zvýrazniť svoje spojenie so štátom, kde boli zvolení, musia pri hlasovaní spolupracovať na „nadštátnej“ úrovni.
Nie je to však dôvod na neúčasť na voľbách. Budeme parafrázovať starú sartrovskú myšlienku – aj ten, kto nevolí, volí, ale len to, že nevolí… Dosiahne sa tým niečo?
Problém vytvorilo posúvanie termínu brexitu, v dôsledku čoho na niekoľko(?) mesiacov zasadnú paradoxne do lavíc EP ešte aj poslanci zvolení vo Veľkej Británii. Organizačne-byrokraticky je všetko pripravené, ale parlament predsa len bude v provizóriu.
Londýn si týmto udržiava ešte pozíciu washingtonského trójskeho koňa v EÚ, ktorý ovplyvňuje dianie aj v bezpečnostnej oblasti. Možno preto, že toto sa skončí, Ministerstvo obrany USA začiatkom mája poslalo do Bruselu „výstražný“ list. Vyjadrilo v ňom nespokojnosť s rozhodnutím EP z 18. apríla o vytvorení Európskeho obranného fondu. Ohrozuje to vraj integráciu transatlantického obranného priemyslu a vojenskú spoluprácu v NATO.
K najvýznamnejším úlohám (právomociam) EP patrí voľba predsedu Európskej komisie (ďalej len EK). Predseda EK spoločne s Radou EÚ navrhujú komisárov (každý členský štát je zastúpený jedným komisárom, ktorý však nepôsobí ako zástupca štátu, ale je predstaviteľom únie). Poslanci vo výboroch a pléne EP posudzujú pri vypočúvaní ich kompetentnosť a potom schvaľujú EK ako celok.
Od prvých volieb do EP po vytvorení EÚ, ktoré prebehli v júni 1994, sa na čele EK striedali len predstavitelia frakcií socialistov (Pokrokového spojenectva socialistov a demokratov) a ľudovcov (Európskej ľudovej strany, ktorá združuje najmä kresťansko-demokratické a konzervatívne strany). Vo voľbách v roku 1994 zvíťazili socialisti a vo všetkých ďalších už ľudovci, pričom tieto dve frakcie boli stále najväčšie. Počet frakcií, ktorých názvy i zloženie sa menili, sa pohyboval od šesť do deväť.
Súhrnné prognózy výsledkov volieb do EP sú zložitejšie ako pri voľbách v jednotlivých štátoch. Poukazuje sa v nich na to, že dôjde k posilneniu euroskeptických síl, ktoré však nezvíťazia. Menší predpokladaný zisk ľudovcov a socialistov možno povedie k inej parlamentnej „matematike“ ako doteraz.
Môže sa to prejaviť už pri voľbe nového predsedu EK. Od roku 2014 sa stávajú vedúcimi kandidátok (Spitzenkandidaten) európskych politických strán, ktorí sa uchádzajú o post predsedu EK. V tohtoročných voľbách ich je sedem. Vedúci kandidátky víťaznej strany má právo uchádzať sa o zvolenie za predsedu EK prvý. Bude zaujímavé, kto koho v týchto voľbách podporí.
A samity budú pokračovať. Už 28. mája by mal byť v Bruseli mimoriadny povolebný samit.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 19 – 20/2019)
Foto: europal.europa.eu/slovakia/sk
