Adventný trh pred viedenskou radnicou.
Aj mimo turistickej sezóny v sychravom počasí hlavné mesto zaplavujú tisícky Rakúšanov a hostí zo zahraničia. Vrátane Slovákov, ktorí už nie sú odkázaní na autobusové zájazdy. Z Bratislavskej totiž denne od rána do večera odchádza vlak cez Devínsku Novú Ves a Marcheg za jedenásť eur tam aj späť. A okrem toho chodia priame vlaky z Petržalky i pravidelné autobusy so zástavkou na letisku Schwechat.
Bohaté vianočné trhy
Jednotlivé štvrte rakúskej metropoly akoby súťažili, ktorá má najkrajší adventný trh začínajúc neoficiálnou súťažou o najoriginálnejší príležitostný hrnček na varené víno a rozličné druhy punču. Tých sme napočítali okolo tucta. Pravda, nie všetky sa od seba výrazne líšia.
Napríklad drahší Russisch Punsch „varia“ tak, že do toto klasického prilejú pol deci vodky. Za hrnček sa platí záloha 2 a pol eura, ktoré vám zase vyplatia, ak ho vrátite ktorémukoľvek trhovníkovi, samozrejme, iba na tom istom námestí. Alebo peniaze oželiete a hrnček si vezmete domov na pamiatku.
A pokiaľ ide o jedenie? Ak sa Slováci chcú s chuťou zahryznúť do poriadneho kusa cigánskej či šťavnatej jaternice, nech radšej ostanú na bratislavských trhoch. Pod viedenskými vianočnými jedličkami skôr naďabíte na klasické „vurštle“, malé klobásky, či pokrm pripomínajúci naše francúzske zemiaky. Zato sladkostí majú podstatne viac.
Celkovo však pomer počtu stánkov určených na predaj výrobkov z oblasti umeleckých remesiel a tých na konzum je u našich západných susedov vyšší ako u nás. Nieže by si Viedenčania neradi zapapkali, ale i v čase krízy akoby Slovákov skôr zaujímala kulinárska časť adventného obdobia ako zľudovené umenie.
Aj keď na vianočných (dvoch) trhoch v Bratislave išli oproti vlaňajšku ceny hore, tým rakúskym sa stále nevyrovnáme. Dvojdecový punč tam stojí 3 až 4 eurá. V samotnej Viedni sú však ceny rozličné. Najvyššie sa nám zdali na Muzeálnom námestí pod momentálne opravovaným ohromným súsoším Márie Terézie. Najväčší trh býva tradične pred neogotickou radnicou, ale tam je i najväčšia tlačenica. Pred Kostolom sv. Karola Boromejského sa zase deti môžu potešiť zo zvieratiek, ktoré vítali Ježiška pri jeho príchode na tento svet. Hoc i to nedávno sám pápež Benedikt XVI. spochybnil. Nie narodenie Božieho syna, ale účasť oviec a oslov pri tomto zázraku.
Rok Gustava Klimta 
Gustav Klimt s mačkou.
Nielen z vurštle, vareného vína a pohľadom na vianočné čačky je slovenský turista vo Viedni živý. Jeho duchovno pomôže nasýtiť návšteva série súčasných výstav. Vrcholí totiž rok najvýraznejšieho predstaviteľa rakúskeho výtvarného symbolizmu Gustava Klimta, narodeného pred 150 rokmi, presne 14. júla 1862, na predmestí Viedne – v Baumgartene.
Gustavove rodinné korene siahajú do Čiech, otec Ernest pochádzal z Travčíc pri Litoměřiciach. Jedna z jeho štyroch sestier sa zase vydala na Moravu, kam ku koncu života často cestoval. Otec, zlatník a rytec, od svojich troch synov očakával, že pôjdu v jeho stopách. K tomu mal najbližšie najmladší Georg, stal sa umeleckým rytcom. Najstarší syn Gustav a stredný Ernest mali vyššie ambície.
Ukázalo sa to na umeleckopriemyselnej škole, kam ich otec zapísal. Obaja bratia aj s priateľom zo štúdií Franzom Matschom založili salón Skupina umelcov. Pomocou tejto firmy využili budovateľský boom v sídle dvojmonarchie, ale aj v iných mestách cisárstva (napríklad pri stavbe divadiel v Karlových Varoch a Liberci), no neskôr i v Bruseli, kde vyzdobili interiéry Palais Stoclet. Mnohé nástenné maľby, nábytok a umelecké doplnky v reprezentačných miestnostiach verejných budov na bulvári Ringstraße, ale aj v honosných vilách bohatých Viedenčanov a cisárovnej Alžbety (Sisi) prešli ich rukami.
V roku 1888 František Jozef I. udelil Gustavovi za fresky v Mestskom divadle Zlatú medailu za zásluhy, čo len pridalo k jeho sláve, akej sa akademickí maliari za živa málokedy dočkajú. Napriek cisárovmu oceneniu starosvetská šľachta o jeho diela neprejavovala väčší záujem. Zato našiel štedrých mecenášov v židovských kruhoch, ktorí podporovali nové tendencie vo výtvarnom umení.
Ernest mladší zostal pri romantizujúcom stvárňovaní dejín. Zomrel pomerne mladý vzápätí po otcovi v roku 1892, takže Gustav sa potom staral o bratovu rodinu, matku i mladšie sestry. Pokiaľ išlo o umenie, vydal sa cestou moderny, v Rakúsku dokonca udával jej tón.
Gustav Klimt: Judith (1901).
Zlatá kolekcia obrazov
V roku 1897 bol Gustav Klimt zakladajúcim členom a prvým prezidentom hnutia výtvarníkov Viedenská secesia. Ich výstavy v rovnomennej budove Josepha Maria Olbricha so zlatou guľou na streche vyvolávali časté škandály a niekedy aj zdesenie konzervatívnych milovníkov umenia. Veľký úspech dosiahol v roku 1902 na 14. výstave konanej v Secesii na počesť Ludwiga van Beethovena – vďaka obrazu Beethovenov vlys (dnes ho tam vystavujú na tom istom mieste). Neskôr sa s týmto spolkom umelcov rozišiel, no nestratil s nimi kontakty.
Klimt rád maľoval mýtické a biblické témy, ženské portréty, krajinky, alegorické a eroticko-symbolické obrazy. Nepochybne najslávnejšie je obdobie rokov 1988 až 1908 známe ako Zlatá epocha. Iste ho inšpirovali návštevy Ravenny a Benátok, kde obdivoval v starých kostoloch zlatom vkladané fresky v byzantskom štýle, ale aj otcova práca zlatníka s hlbokým zmyslom pre drobnú prácu s ornamentmi a dekoráciami.
Vytvoril celý rad veľkých obrazov, v ktorých nešetril zlatou farbou. Išlo v nich zväčša o tajomnú femme fatale – osudovú ženu – od antickej Pallas Atény, cez biblickú Juditu, Salome, Danae, Nádej, až po jeho obdivovateľky Fritzu Riedlerovú a Adele Blochovú-Bauerovú I. Práve maľbu Zlatá Adele v roku 2006 zakúpila Nová galéria v New Yorku dovtedy za neuveriteľnú sumu 135 miliónov dolárov! Ešte slávnejšie je však posledné dielo z tohto obdobia – mierne erotický Bozk (1907/1908).
Potom zlatú farbu na podklade umelec vymenil za modrú a tak vznikla napríklad pôsobivá maľba z roku 1911 Smrť a život, s ktorou na svetovej výstave v Ríme získal prvú cenu. Klimt vystavoval aj v zahraničí, v Taliansku, Francúzsku, Nemecku… Všade zaznamenali jeho diela nevšednú pozornosť – uznanie, alebo rozhorčené polemiky, napríklad okolo obrazu Filozofia, za ktorý mu na svetovej výstave v Paríži udelili Grand Prix.
Gustav nebol nikdy ženatý, ale bulvárna tlač zaznamenala viacero jeho ľúbostných afér. Predpokladá sa, že mal prinajmenšom 14 nemanželských detí. Ešte v roku 1890 sa zoznámil s majiteľkou módneho salónu, známou dizajnérkou Emilie Lousie Flögeovou, ktorá sa stala jeho celoživotnou priateľkou. Asi „iba“ platonickou, lebo údajne Emilie skôr priťahovali ženy. V každom prípade mu niekoľkokrát stála ako modelka, zrejme aj pre krásavicu z Bozku. Klimt s rodinou Flögeovcov rok čo rok trávil leto pri jazere Attersee, kde namaľoval pod vplyvom francúzskych impresionistov očarujúce krajinky.
V roku 1915 maliarovi mu zomrela matka. Ale to netušil, že aj jeho dni sa už spočítavajú. Za rodičmi a bratom Ernestom sa pobral iste omnoho skôr, ako si predstavoval. Mal v pláne ešte toho veľa vytvoriť, za nechal po sebe množstvo nedokončených obrazov, vrátane väčšieho projektu Adam a Eva. Zomrel ako 56-ročný 6. februára 1918 na následky krvácania do mozgu, ale súviselo to aj s následkami epidémie tzv. španielskej chrípky. Pochovali ho na cintoríne Hietzing vo Viedni. V tom istom roku vydýchli naposledy aj jeho traja priatelia z branže: architekt Otto Wagner (11. 4.) a maliari Kolo Moser (18. 10.) a Egon Schiele (31. 10.). A o niekoľko dní po Schieleovi i rakúske mocnárstvo.
V priebehu končiaceho sa roka Viedenčania usporiadali zo dve desiatky výstav Klimtových malieb, kresieb, skíc, ale aj osobných predmetov, písomností, výtvarných diel jeho spolupútnikov. V ústrednom Umelecko-historickom múzeu dokonca pripravili pre návštevníkov rampu, aby si mohli zblízka prezrieť Klimtove nástenné maľby nad slávnostným schodišťom.
Bozk v Hornom Belvedéri
Gustav Klimt: Bozk
Najbohatšou zbierkou z Klimtovej umeleckej pozostalosti na svete sa môže popýšiť Rakúska galéria Belvedér. V hornom paláci, asi sedem minút pešej schôdze od Südbahnhof, kde končia vlaky z Bratislavy, otvorili 13. júla výstavu pod názvom Zamerané na majstrovské diela: 150 rokov Gustava Klimta. Možno si ju pozrieť už len do 6. januára 2013.
V siedmich sekciách približuje prostredie, v ktorom Klimt vyrastal a tvoril, výtvarné práce jeho bratov, rodinné fotografie a dokumenty a, samozrejme, reprezentačný výber z jeho diela, vrátane spomínaných obrazov Bozk, Judith, Salome, Fritza Riedlerová či Slnečnica a Rodina, ktoré galérii daroval na jar tohto roka súkromný zberateľ z Viedne.
Keď si už človek zaplatí lístok do Belvedéru, iste neobíde ani stálu zbierku výtvarného umenia od stredoveku až po súčasnosť vrátane viedenskej moderny (Oskar Kokoschka a Egon Schiele), francúzskych impresionistov, asi tuctu groteskných hláv bavorského sochára Franza Xavera Messerschmidta, ktorý sa napokon usadil v Bratislave, kde aj v roku 1783 zomrel. Občas však treba zodvihnúť pohľad aj krásnu architektúru vnútri oboch palácov.
Horný (pre reprezentáciu) a Dolný Belvedér (osobné komnaty) si nechal ako letné sídlo postaviť v druhej polovici 18. storočia turkobijec vojvodca Eugen Savojský podľa plánov najuznávanejšieho barokového architekta Johanna Lukasa von Hildebrandt. Súčasťou areálu sú rozsiahle záhrady, Oranžéria, Koniareň s desiatkami gotických oltárov a po tieto týždne aj menší vianočný trh.
Horný Belvedér vo vianočnom osvetlení.
Horný Belvedér sa stal dejiskom smutného aktu v našich národných dejinách. V Mramorovej sieni 2. novembra 1938 podpísali ministri zahraničných vecí nacistického Nemecka Joachim von Ribbentrop a fašistického Talianska Galeazzo Ciano Viedenskú arbitráž, na základe ktorej museli Slovensko a Podkarpatská Rus postúpiť horthyovskému Maďarsku svoje južné územia, vrátane Košíc a Užhorodu.
Na rokovaniach s dopredu jasným výsledkom bol prítomný aj maršal Hermann Göring, za ČSR minister zahraničných vecí František Chvalkovský a diplomat Ivan Krno, za slovenskú autonómnu vládu jej predseda Jozef Tiso a minister Ferdinand Ďurčanský, za Podkarpatskú Rus šéf tamojšej vlády Auhustyn Vološyn.
