Predčasné voľby sú dielom M. dzurindu

Pavel Haulík, sociológ, riaditeľ agentúry MVK V roku 1975 absolvoval štúdium sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Nasledujúcich 20 rokov pôsobil v Metodicko-výskumnom kabinete Československého rozhlasu v Bratislave, kde sa venoval výskumu poslucháčov, neskôr aj výskumu verejnej mienky. Od roku 1996 pôsobí ako riaditeľ Agentúry MVK so zameraním na výskum verejnej mienky, mediálny a marketingový výskum. Jeden z najlepších a rozhodne najčastejšie medializovaný odborník v tejto oblasti na Slovensku. S hosťom Slova sa zhováral Braňo Ondruš Myslíte si, že politické strany predčasné parlamentné voľby prekvapili? – Myslím si, že väčšinu to zaskočilo. Svedčí o tom ten zhon, ktorý teraz nastal okolo prípravy programov, kandidátok, kampaní. Strany si to zjavne odkladali na jarné mesiace a teraz sa ocitli v časovej tiesni. Ale týka sa to zhodne vládnych i opozičných strán. Daniel Lipšic pre SLOVO povedal, že spor, pre ktorý KDH odišlo do vlády, bol už súčasťou prípravy SDKÚ na predčasné voľby. Domnievate sa, že je to tak? – Predpokladám, že to tak mohlo byť. SDKÚ si podľa všetkého vyhodnotila, že v situácii, v akej sa vládna koalícia nachádza, sa nedá dovládnuť bez toho, aby to jej výrazne nepoškodilo. Takže skrátenie volebného obdobia v termíne, ktorý si de facto sama SDKÚ určila, môže byť pre ňu výhodou. Prečo? – Lebo sa takto vyhli posledným mesiacom riadneho volebného obdobia, ktoré by boli poznačené tým, že vládna koalícia bola dlhodobo v menšine, závislá od nezávislých poslancov. Možno v tom zohrala úlohu aj skutočnosť, že HZDS malo vplyv na to, ako vláda dovládne. Myslím si, že tých faktorov bolo viacero a v SDKÚ si uvedomili, že predčasné voľby sú pre nich výhodnejšie. Napokon, vývoj po rozpade vlády ukázal, že ona by naozaj dovládla vo veľkých kŕčoch, pretože v nej bolo veľa ľudí – a nemyslím teraz len na nezávislých poslancov –, ktorým nezáleží na volebnom výsledku, preto chceli stihnúť do volieb urobiť čo najviac pre seba. A to by mohlo ešte viac naštrbiť už aj tak dosť pošramotenú povesť SDKÚ. Prečo SDKÚ vyhovuje spor práve s KDH? – Jediní voliči, ktorých ešte Dzurindova strana môže získať, sú tzv. liberálni voliči. Je to skupina, ktorá vznikla rozpadom ANO, vznikom Slobodného fóra a nie je v tejto chvíli voličsky stabilizovaná. Konflikt SDKÚ s KDH predsa kopíruje osvedčený scenár, ktorý vyskúšali liberáli z ANO: vždy, keď prišli s témou, ktorá vyvolala konflikt s kresťanskými demokratmi, liberálom stúpli preferencie. Z tohto pohľadu to bol premyslený krok, ktorý má šancu na úspech. Ak sa však SDKÚ rozhodla „loviť“ v liberálnych „vodách“, jej hlavným volebným súperom bude teda Slobodné fórum? – Myslím si, že tento krok sledoval aj oslabenie SF. Mal som pocit, že práve teraz premiér Dzurinda uznal, že tie výčitky, ktoré mu Slobodné fórum od začiatku adresovalo, boli opodstatnené. Ale veď on nemôže verejne uznať, že Martináková a jej kolegovia, ktorí s ňou odišli z SDKÚ, mali pravdu. – To neurobí, ale začal sa správať, akoby vypočul hlasy nespokojných voličov, ktorí sa presunuli k SF, a teraz ich chce získať naspäť. Ide pritom len o pár percent, lebo SF je pomerne tesne nad hranicou vstupu do parlamentu. Ak by sa dostalo pod ňu, jeho potenciálni voliči by sa takmer určite presunuli k SDKÚ, lebo nechcú riskovať, že ich hlas prepadne. Na to sú to veľmi uvedomelí voliči. Takže ten spor SDKÚ s KDH naozaj vyzerá ako veľmi dobre premyslená akcia, hoci vždy je riziko, že to v praxi nemusí vyjsť. Možno dnes konštatovať, že nárast preferencií SF je reálny, že jeho voliči sú pevne rozhodnutí? Alebo je to stále len volič protestu, ktorý ešte môže zmeniť svoje rozhodnutie? – Zatiaľ sú to nestabilizovaní voliči, nie sú pevne rozhodnutí, hoci v poslednom čase je SF permanentne o niekoľko percent nad hranicou zvoliteľnosti. Je to prirodzené u strán, ktoré sa majú po prvýkrát dostať do parlamentu, ich voliči stále zvažujú, či naozaj voliť SF. Takže Slobodnému fóru by vyhovovalo radšej dokončiť celé volebné obdobie? – Slobodnému fóru by vyhovovalo, keby sa vládna koalícia ešte „povarila“ vo svojich problémoch, takže predčasné voľby sú preň nevýhodou aj preto, lebo nemá vybudované zabehané regionálne štruktúry. To neznamená, že predvolebný boj úspešne nezvládnu, ale bude to pre nich oveľa ťažšie ako, povedzme, pre KDH. Alebo aj pre SDKÚ. Povedali sme, prečo je spor o zmluvu o výhrade vo svedomí výhodný pre SDKÚ. Prečo je však výhodný pre kresťanských demokratov? – KDH z neho nevyťažia zvýšenie volebných preferencií. Tento konflikt môže len stmeliť už aj tak pevnú voličskú základňu. Je to však krok, ktorý už dlhodobo charakterizuje túto stranu, hoci garantuje maximálne 10-percentný volebný výsledok. Nie je to však pokus o akési vyváženie neúspechov u voličov KDH, ktorí žijú najmä na dedinách a sú sociálno-ekonomickými „reformami“ tejto vlády negatívne dotknutí? – Myslím si, že nie. Takmer to isté sa týka aj SMK. Lenže v rozhodovaní sa voličov KDH a SMK dominuje iný moment než vlastná sociálna situácia. Ich nemotivuje celý program strany, ale len niektoré jeho segmenty: u SMK ide o národný rozmer, u voličov KDH konzervatívno-náboženský a to prekrýva ostatné aspekty. Takže SMK volia aj Maďari, ktorí nesúhlasia so sociálno-ekonomickým programom, ktorý realizuje vo vláde. Podobne je to u voličov KDH. Voliči oboch týchto strán sú určite menej pravicoví než ich reálna politika, ale zdá sa, že hlavné motívy voliť ich sú v inom. A čo motivuje voličov SDKÚ, resp. nakoľko silné sú ich motívy voliť Dzurindovu stranu? – SDKÚ má voličov, ktorí sa hlásia k vládnym reformám. Vedia presne, čo im reformy priniesli. Vyhovujú im a majú obavy, že ak sa dostane k moci niekto iný, môže reformy zvrátiť. A tušia, že takéto zmeny by pre nich boli veľmi nevýhodné. Ich motivácia je teda veľmi silná. Preto môžeme očakávať, že voliči SDKÚ budú veľmi disciplinovaní, voliť určite pôjdu a v prípade nižšej celkovej volebnej účasti sa tým zvyšuje šanca SDKÚ na lepší volebný výsledok, než to dnes vyzerá. Sú teda obavy, strach zo straty získaných výhod, postavenia, posilnenia vlastnej pozície vo všeobecnosti silnou volebnou motiváciou? – Áno. Najmä vtedy, keď sú predstavy o stratách konkrétne, keď si ľudia presne vedia na vlastnom príklade predstaviť, o čo môžu prísť. To kontrastuje s voličmi, ktorí sú proti niečomu, ale nemajú konkrétnu predstavu, čo by mohli od strany, ktorá je proti konkrétne získať. V našej situácii sú takými voliči Smeru. To, či naozaj prídu voliť, je podmienené tým, či u nich Smer vytvorí dostatočne jasnú a konkrétnu predstavu o tom, ako chce zmeniť reformy, čo presne chce urobiť. Myslím si, že z tohto hľadiska urobil Smer ešte málo, aby svojich voličov motivoval pozitívne, teda za nejaký konkrétny program. Lenže to, ako doteraz komunikoval Smer s verejnosťou, sa ukázalo ako efektívne. Myslíte si, že teraz treba spôsob komunikácie zmeniť? – Ak si chce Smer stabilizovať voličskú základňu, teda zo sympatizantov urobiť reálnych voličov, musí im ponúknuť konkrétnu a reálnu alternatívu voči terajšiemu vládnutiu. Už je naozaj najvyšší čas. Smer bol vždy za predčasné voľby, ale teraz sa zdá, akoby na ne nebol dostatočne pripravený a dnes sa vlastne pripravuje rovnako ako ostatné strany, ktoré sa o predčasné voľby neusilovali, alebo aspoň nie tak evidentne. Majú teda pravdu tí kritici Smeru, podľa ktorých sú jeho voličov spája iba protest, ale názorovo sú takí rozdielni, že konkretizácia cieľov by mnohých mohla odradiť? – Vždy je skupina tých, ktorí sú nespokojní, väčšia ako tých, ktorí sa zhodnú na konkrétnych riešeniach. Lenže Smer urobil jeden dôležitý krok: jednoznačne sa prihlásil k sociálnej demokracii, čo ho už programovo predsa len profiluje konkrétnejšie než pôvodná tretia cesta. Je to jasná správa voličom, že by od neho mali čakať sociálnodemokratické, teda ľavicové riešenia, a to už predsa len viedlo k akémusi „očisteniu“ voličskej základne. Samozrejme, je to ťažšie v momente, keď strana stojí a padá s jediným človekom. To ma prekvapuje. Veď vo svete sú práve úspešné strany so silným vodcom. Odhliadnuc od USA, Blair, Schröder, Orbán, Zeman a teraz aj Paroubek sú práve príklady personifikácie politických subjektov do jednej osoby. Napokon aj Mečiar, či teraz Dzurinda, nie? – Áno, ale samo osebe to nestačí. Je nevyhnutné, aby popri jednom lídrovi bolo aj niekoľko ďalších ľudí, ktorí sa profilujú cez nejaké konkrétne témy, ktorí vytvárajú vo voličovi presvedčenie, že tá strana má dosť kompetentných ľudí na všetky úseky. Lebo dnes už nikoho nepresvedčíte, že jeden človek zvládne vo vláde všetko, že sa o všetko dostatočne postará. Robert Fico nadchádzajúci volebný súboj stavia – a opakujú to po ňom aj mnohí komentátori – ako súboj pravice a ľavice. Bude to tak? Nepochybujem o existencii pravicového, ale je na Slovensku po pôsobení SDĽ nejaký ľavicový volič? – Je rozdiel medzi tým, ako sa voliči sebaidentifikujú, a tým, k akým hodnotám sa hlásia. Často ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sú výrazne ľavicoví, zastávajú pravicové hodnoty a naopak je to oveľa častejšie – tí ľudia, ktorí sa hlásia k pravici, majú mnoho vyslovene ľavicových postojov. Týka sa to najmä pohľadov na štát a jeho pôsobenie predovšetkým v sociálnej a ekonomickej oblasti. Z tohto pohľadu je veľká väčšina slovenských voličov orientovaná ľavicovo, aj keď sa hlásia k iným politickým prúdom. V tomto smere máme za sebou významné štyri roky. V roku 2002 totiž prvýkrát vznikla čisto pravicová vláda a ľudia tak dostali možnosť získať konkrétnejšiu predstavu o tom, čo to je pravicová politika, ako sa pravica správa, keď má v rukách moc. Chýba im však zatiaľ opačná skúsenosť, ako by vládla ľavica, keby jej vláda bola homogénna. Možno by takáto skúsenosť vyriešila problémy, ktorých odrazom je opakované vznikanie a zanikanie strán, ktoré jednoducho nenaplnia očakávania občanov, teda že by už presne vedeli, čo asi možno od tej-ktorej strany očakávať podľa jej zaradenia na osi ľavica – pravica. Myslíte si, že sa to vyrieši po nasledujúcich voľbách? – Celkom určite nie, lebo nevznikne čisto ľavicová vláda. Ale už si aj slovenskí voliči začínajú uvedomovať, ktoré sú základné ľavicové a ktoré pravicové hodnoty a z tohto hľadiska rozhodnutie Smeru postaviť volebný súboj na princípe ľavica kontra pravica je legitímne. A pokiaľ by Smer dokázal jasne a zrozumiteľne formulovať svoje predstavy, mohlo by to byť aj pomerne efektívne. Povedali ste, že po minulých voľbách konečne vznikla jednoznačná vláda. Neprekvapilo vás teda, že sa táto koalícia ukázala byť nestabilnejšia ako tie predošlé, rôznorodé? – Výhodou predošlých vlád bolo, že ich držala pokope opozícia. Napríklad voľby v roku 1998 boli postavené na tom, že veľká časť verejnosti považovala vtedy vládnuce strany za neštandardné a chcela akúkoľvek vládu zo štandardných strán, len nie Mečiarovu. To bol silný tmel pre ideologicky nehomogénnu vládu. Samozrejme, aj tá mala veľa problémov, ale práve pre opozíciu vydržala. Terajšia Dzurindova vláda už v takej situácii nebola. Spôsobilo to najmä HZDS, ktoré síce priťahuje skôr ľavicovo orientovaných voličov – podľa našich výskumov sa ich k ľavicovým prúdom hlási väčší podiel než v prípade Smeru – ale v súvislosti s rozhodnutím profilovať sa ako ľudová strana sa správa ako pravicový subjekt. Pravicová vláda teda nepociťovala žiadne nebezpečenstvo pri presadzovaní svojej politiky. A druhý dôvod je v tom, že strany, ktoré vládu vytvorili, majú podobných voličov, takže súboj o nich od samého začiatku nebol prekvapujúci. Prekvapil skôr sebazničujúci náboj ich konfliktov, teda že tie strany neváhali medzi sebou bojovať na život a na smrť. Spôsobila práve spomínaná profilácia HZDS úbytok jej voličov a myslíte si, že tento vývoj bude pokračovať? – HZDS drží stále osobne Vladimír Mečiar. Každý iný politický subjekt, ktorý by tak vzdialil svoju politiku od orientácie svojich voličov, by skrachoval. HZDS zďaleka nehrozí žiadna katastrofa a podľa posledných prieskumov sa zdá, že sa pokles nielen zastavil, ale jeho volebný výsledok môže byť lepší než dnešné očakávania. Vysvetľuje to nezvyčajná komunikačná aktivita jeho predsedu? – Myslím si, že to vyplýva z toho, že HZDS sa už nemusí dostávať do podozrenia, že podporuje Dzurindovu vládu, a môže svojim voličom vysielať jasné signály, že je opozičnou stranou. Určite k tomu prispieva aj zviditeľňovanie sa V. Mečiara. Možno to nepovedie k výsledku, aký v HZDS očakávajú, ale určite s ním treba aj v nasledujúcom volebnom období rátať. Poškodili Mečiarovmu hnutiu signály o spolupráci s Dzurindom viac než, naopak, M. Dzurindovi u jeho voličov? – Tá spolupráca nebola nikdy oficiálne potvrdená a rozhodnutí voliči tomu nikdy neuverili. Tí, ktorí tomu uverili, zmenili stranícku orientáciu a určite aj toto prispelo k poklesu volebných preferencií tak u SDKÚ, ako aj u HZDS. Ťažko povedať, ktorému z týchto subjektov to poškodilo viac, ale je isté, že ani voliči SDKÚ ani voliči HZDS túto spoluprácu nechceli a nechcú. Spomínali ste, že nízka volebná účasť môže vyhovovať SDKÚ. Napokon, potvrdili to výsledky regionálnych volieb, v ktorých prekvapujúco nízka účasť voličov viedla k prekvapujúcemu úspechu Dzurindovej únie a premiér o tejto skúsenosti hovoril aj na sneme ODS v Česku. Myslíte si, že jedným z jeho cieľov je aj odradiť nespokojných voličov od účasti vo voľbách? – Vždy sú to len predpoklady, ale jednou zo súčastí politiky je aj politický marketing. A v ňom sa celkom chladne kalkuluje s tým, aká situácia je pre stranu výhodná a aká, naopak, nevýhodná. Myslím si, že z tohto pohľadu si strany uvedomujú, aká volebná účasť je pre nich výhodnejšia, aká nevýhodnejšia. Samozrejme, nikto nemôže otvorene vyzývať voličov, aby nešli voliť, ako sme toho boli svedkami pred druhým kolom prezidentských volieb. To by bola samovražda. Ale ak si politik uvedomuje, že má síce neveľa, ale disciplinovaných voličov, určite mu to bráni v zdôrazňovaní toho, že nízka volebná účasť je pre politický systém nebezpečný. Zatiaľ sa pokles volebnej účasti u nás vysvetľoval tak, že sa to netýka parlamentných volieb. Uvidíme, či sa to potvrdí aj o tri mesiace, ale náznaky o nižšej voličskej účasti sú celkom jednoznačné. Ja som presvedčený, že ten pokles bude pomerne výrazný. Príkladom by mohlo byť referendum, ktoré politici celkom vedome a programovo voličom znechutili a dnes už asi žiadne referendum nemá šancu na úspech. Dokonca si to uvedomujú politici natoľko, že chcú zmeniť účasť 50 percent oprávnených voličov na ňom ako podmienku pre jeho platnosť. – Samozrejme, to, čo hovoríte o referende, je absolútna pravda. V prípade volieb to však nie je možné, lebo s ich znefunkčnením by zanikla parlamentná demokracia, navyše tam nie je tá podmienka účasti nejakej časti voličov, aby boli voľby platné. Ale ak bude pokračovať to znechucovanie voličov a z toho vyplývajúci pokles účasti aj v parlamentných voľbách, mohlo by to za istých ďalších okolností otvoriť dvere do parlamentu či v krajnom prípade až do vlády aj extrémistickým silám, a to by už bola tragédia. Im by vlastne pri malej volebnej účasti stačilo relatívne málo hlasov na úspech. – Áno, stačila by pomerne malá skupina silne motivovaných voličov, k tomu nejaká vážna krízová sociálna alebo medzinárodná situácia a môže tu vzniknúť „požiar“, ktorý len ťažko potom uhasíme. A kým politici hovoria, že záujem Slovenska im je nad záujmy ich strán, mali by si uvedomovať, že účasť na voľbách je nielen z hľadiska legitimity volebných výsledkov, ale aj z hľadiska vývoja nášho politického systému dôležitejší než momentálny výsledok ich strán, ktorý by mohol byť lepší pri nižšej účasti voličov. Uvedomujem si, že ľudia považujú parlamentné voľby za oveľa dôležitejšie než regionálne či dokonca voľby do Európskeho parlamentu. Predsa len, nemyslíte si, že nízka účasť voličov v týchto voľbách je trendom, ktorý sa prejaví aj v júni? – Nepochybujem o tom, účasť bude výrazne nižšia než pred štyrmi rokmi. Tých dôvodov je viacero, ale dominuje im znechutenie z politiky z fungovania strán, nedôvera v politikov. Navyše pri referendách niektorí politici učili voličov, že sa dá hlasovať aj neúčasťou. Mnohí si to osvojili a hoci to pri parlamentných voľbách tak nefunguje, veľa ľudí chce práve neúčasťou dať politikom najavo, čo si o nich myslia. Nemohol by návrat k viacerým volebným krajom priblížiť kandidátov k voličom a viesť k vyššej volebnej účasti? – Myslím si, že slovenská politika nevyhnutne potrebuje decentralizáciu. Práve politici, ktorí ju presadzujú v iných oblastiach života spoločnosti a štátu, sa jej bránia, keď ide priamo o nich, a nepripúšťajú ani najmenšiu šancu, aby došlo k decentralizácii politiky. Radikálnejšie návrhy na zmenu volebného systému sú však populistické. Problémy slovenskej politiky nevyrieši prechod na väčšinový volebný systém, len by ich prehĺbil. Už by sme nemali v parlamente osem či desať strán, ale 150 samostatných poslancov a predvídateľnosť výsledkov akéhokoľvek parlamentného diania by sa zmenila na lotériu. Takže riešením je skôr osem volebných krajov a posilňovanie váhy preferenčných hlasov, čo by znížilo silu straníckych sekretariátov. 20 či 30 veľkých hárkov so 150 menami voličom zabraňuje, aby na nich našli ľudí, ktorým by mohli veriť, a to je ďalší faktor, ktorý ich odrádza od účasti na voľbách. Nezadržateľne sa blíži volebná kampaň… – Ubezpečujem vás, že sa už začala. V podstate nový boj o voličov sa vždy začína okamžite po skončení volieb a tie strany, ktoré si to počas celého volebného obdobia uvedomujú, majú veľkú výhodu. Samozrejme, už teraz sme svedkami v podstate volebnej kampane. Považujete za významnú zmenu zrušenie maximálnej hranice výdavkov strán na volebnú kampaň? A ak áno, je to negatívny či pozitívny krok? – To bol pseudoproblém, lebo politické strany používali na kampaň toľko, koľko mali bez ohľadu na zákonné obmedzenie a robili by to aj naďalej. Táto zmena odstráni pokrytectvo, ktoré s tým bolo spojené, a možno odpadne nejaká téma pre verejné diskusie o tom, či tie peniaze sú primerané alebo je to plytvanie a či strany zákon rešpektujú. Myslím si, že všetkým bolo jasné, že sa ten zákon aj tak nedodržiaval. Z hľadiska spôsobov komunikácie strán s voličmi sa udiali aj dve zaujímavé zmeny. Po prvé, predčasné voľby vraj spôsobia, že bude menej politických billboardov, lebo väčšina strán si ich rezervovala až na september. Po druhé, po prvýkrát môžu strany robiť kampaň aj v súkromných televíziách a rádiách. Ako to ovplyvní predvolebnú kampaň? – Nie som si istý, či billboardov bude naozaj menej. Určite ich už majú reklamné agentúry predané, ale verím na tvorivosť týchto firiem a zároveň na pripravenosť politických strán preplatiť už rezervované billboardy, ak to budú považovať za dôležité. Na druhej strane sa kampane vždy zakladali najmä na billboardoch, a preto boli jednorozmerné, fádne a nudné. Billboardy sú dôležité, ale neprinášajú zaujímavé zisky z hľadiska rozširovania voličskej základne. Možno to prinúti strany uvažovať o nových formách kampane. A v tomto smere sa im nové možnosti otvárajú práve v súkromných elektronických médiách, nie? – Áno. Dokonca môžu zohrať rozhodujúcu úlohu. Verejnoprávne médiá tým, ako si vysvetľujú zákon a ako si predstavujú jeho striktné dodržiavanie, robia predvolebnú kampaň doslova impotentnou. Mám na mysli tie bloky predvolebných spotov, ktoré boli navyše vysielané v neatraktívnom čase, alebo nudné akože debaty s presne vymedzeným časom pre každého kandidáta, z ktorých sme sa nedozvedeli nič, čo by voličov mohlo alebo azda by ich mohlo zaujať. Šanca súkromných médií je v tom, že by mohli ponúknuť menej regulovaný program, ako poskytovali doteraz verejnoprávne médiá, a preto môžu oveľa viac zaujať, teda ovplyvniť voličov. Preto si myslím, že voľby nebudú rozhodovať nejaké osobné aktivity kandidátov, tým menej kandidátov na nižších miestach, ale prezentácia lídrov v elektronických médiách. Má vzhľadom na počet nerozhodnutých voličov predvolebná kampaň pre strany význam, alebo platí, že to, čo neurobili za štyri roky, už nedoženú za štyri mesiace? – Kampaň je vždy dôležitá minimálne preto, aby si voliči uvedomili, že prichádza dôležitá spoločenská udalosť, ktorá ovplyvňuje jeho život, aby to ľudia nevnímali tak, že nič významné sa nedeje. Jej úspech pri oslovovaní voličov je už záležitosťou schopností strán, ich volebných štábov a kandidátov. Niektoré strany už nemajú možnosti rozširovať svoju voličskú základňu, ale iné áno a pre tých je kampaň dôležitá. Možno na základe doterajších skúseností povedať, že máme pre strany zaujímavú skupinu voličov, ktorí sa rozhodujú v posledných týždňoch alebo až dňoch pred samotnými voľbami? – Dokonca až vo volebných miestnostiach, a to nie je zopár, ale približne až 15 percent voličov. Dá sa na základe toho očakávať, že tohtoročná predvolebná kampaň bude tvrdá, ostrá, útočná, taká, na aké nie sme zatiaľ zvyknutí? – Slovenskí politici sú nevyspytateľní a môžu prísť s niečím, čo naozaj neočakávame, napríklad aj drsnou kampaňou. Ale ja osobne to neočakávam. Čerstvé skúsenosti z regionálnych volieb – napríklad v Bratislave útoky tzv. pravicovej koalície na Vladimíra Bajana – ukazujú, že voliči odmietajú úplne vyhrotenú až likvidačnú kampaň voči politickým oponentom. Samozrejme, že tá kampaň bude dosť konfrontačná, ale asi sa nedožijeme nejakých veľkých rozdielov oproti minulým voľbám. Skôr si myslím, že aj z hľadiska tej miery konfrontácie sa bude nadchádzajúca predvolebná kampaň podobať na tie predchádzajúce.