Prezident palestínskej autonómie Jásir Arafat vyvolal pred necelými piatimi rokmi rozruch, keď v Betleheme, uctievanom ako rodisko Ježiša Krista, tvrdil, že Ježiš bol Palestínčan.
Teóriu presadzovanú zástancami „palestínskej teológie oslobodenia“, podľa ktorej bol Kristus utečencom a palestínskym Židom, nedávno podporili americkí vedci. Na základe porovnávania genetických vzoriek Arabov a Židov prišli totiž k záveru, že oba národy patria k Semitom nielen na základe historickej a lingvistickej skutočnosti, ale aj na báze genetickej, vzhľadom na spoločné genetické znaky na chromozóme Y. Obyvatelia Izraela, Sýrie, Libanonu i Palestínčania sú teda genetickými bratmi a mali by si byť navzájom bližší ako iné národy. Konflikt na Blízkom východe je teda bratovražedným bojom a mierový proces, ktorý s takými ťažkosťami napreduje, by mal jednak zabezpečiť spravodlivé dedičstvo historického odkazu, no predovšetkým zredukovať na minimum možnosť, že sa arabský alebo židovský brat stane Kainom.
Riešenia by boli Camp David, prezidentské sídlo neďaleko Washingtonu, kde sa už odohrala významná kapitola blízkovýchodného mierového procesu, má opäť možnosť (a účastníci tamojšieho summitu taktiež) zapísať sa do dejín. Od izraelského premiéra Ehuda Baraka i palestínskeho vodcu Jásira Arafata to bude predovšetkým vyžadovať mimoriadnu ústretovosť, empatiu, schopnosť kompromisu. Obaja pritom už dnes vedia, že ďalšie generácie ich síce v prípade dohody budú hodnotiť pozitívne, no momentálne sú v očiach mnohých židovských i arabských zaslepencov zradcovia. V očiach najväčších fanatikov z oboch komunít sú dokonca judášmi už tým, že si spolu sadajú za rokovací stôl.
Za stolom v Camp Davide musia zúčastnení vyriešiť predovšetkým tri základné body, ktoré podmieňujú uzavretie mierovej dohody: problematiku Jeruzalema, otázku izraelských osád na palestínskych územiach a otázku utečencov. Vyjednávači údajne už na májových rokovaniach prišli s originálnymi riešeniami, z ktorých by sa dalo vychádzať. Podľa nich by Jeruzalem mal ostať pod izraelskou suverenitou, ale arabskú časť mesta by spravovali Palestínčania, ktorí by si vytvorili vlastný parlament na predmestí Abú Dis. Mnohé izraelské osady v Predjordánsku by zostali podľa týchto návrhov na mieste, no ich sídlo by Izrael „prenajímal“ palestínskej samospráve. Formálne by ostali pod jej jurisdikciou, čo by budúcemu palestínskemu štátu umožňovalo aspoň na papieri kontrolovať 80 až 90 percent okupovaného Predjordánska. Otázku utečencov a ich odškodnenia by mohla vyriešiť medzinárodná konferencia.
Netrpezliví Palestínčania Úspešný postup Hizballáhu v Libanone a odchod izraelských okupantov z tejto krajiny, pomalý posun v mierových rokovaniach a psychologický zlom roka, v ktorom má byť vyhlásený samostatný štát, zvyšuje netrpezlivosť Palestínčanov. Prejavilo sa to začiatkom mesiaca na zasadnutí Palestínskej ústrednej rady v Gaze, kde členovia tohto parlamentu rozhodli o vyhlásení palestínskeho štátu na územiach v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu aj v prípade, že sa nedosiahne konečná mierová dohoda s Izraelom. Zo záverečnej deklarácie však nie je jasné, či sa za definitívny termín považuje už dávnejšie spomínaný 13. september, alebo sa tak kvôli posunu v doterajšom harmonograme rokovaní stane až 15. novembra, v deň 12. výročia deklarovania nezávislosti. Tento druhý dátum by jednak zvýraznil zavŕšenie procesu štátotvornosti a na druhej strane by tiež poskytol šancu vyjednávačom na mierových rokovaniach, ktoré evidentne nemožno zošiť horúcou ihlou.
Egyptský prezident Husní Mubarak už koncom júna vyhlásil, že jeho krajina uzná budúci palestínsky štát bez ohľadu na to, či vznikne na základe dohody Palestínčanov s Izraelom, alebo bude vyhlásený jednostranne (hoci v záujme stability mierového procesu uprednostňuje predtým uzavretie dohody). Jednostranné vyhlásenie by nesporne podporili aj ďalšie arabské a islamské krajiny. Na druhej strane Izrael zareagoval veľmi podráždene. Minister spravodlivosti Jossi Beilin vyhlásil, že aj keby palestínsky štát uznal celý svet, bez súhlasu Izraela by šlo len o kus papiera. Podľa premiéra Baraka by po takomto svojvoľnom kroku Izrael anektoval židovské osady na okupovanom západnom brehu Jordánu a údolie Jordánu, kde rovnomenná rieka tvorí hraničnú čiaru s Jordánskom, by Izrael vyhlásil za tzv. bezpečnostnú zónu. Už dnes posiela Tel Aviv na palestínske územia vojenské posily a ozbrojuje tamojších osadníkov.
Vydieraný Barak Izraelský premiér na upokojenie svojich odporcov uistil obyvateľov krajiny, že na rokovaniach s Palestínčanmi nemieni pristúpiť na návrat za hranice spred roku 1967, kedy Izrael okupoval západný breh Jordánu a pásmo Gazy a dnes tam žije okolo 170 000 židovských usadlíkov. Doma má Barak problémy nielen s opozíciou, ale aj vo vlastnom koaličnom tábore. Koncom uplynulého týždňa minister vnútra a vodca strany ruských emigrantov Jisrael Baalija – Natan Šaranský oznámil úmysel rezignovať na svoj post a Eli Jišai, vodca ultraortodoxnej pravicovej strany Šás, odmietol premiérovu ponuku, aby sa zúčastnil na rokovaniach v Camp Davide. Ak by Šás a Jisrael Baalija opustili koalíciu, stratil by Barak 9 z 59 koaličných kresiel v 120-člennom parlamente, čo by nesporne viedlo k predčasným voľbám. Našťastie, pre mierový proces to však nie je hlasovanie parlamentu, ale referendum obyvateľstva, ktoré by malo schváliť záväzok Izraela uznať palestínsky štát a podľa expertov by väčšina voličov hlasovala za.
Ak by sa v Izraeli dostala k moci opozícia, ktorá nie je naklonená mierovému procesu a v palestínskom tábore by sa zradikalizovali (už teraz posmelení) odporcovia akejkoľvek dohody s Izraelom, a to všetko by sa odohralo po odchode Billa Clintona z Bieleho domu, boli by šance na blízkovýchodný mier na dlhšiu dobu zmarené. Práve teraz je pre obe strany, resp. tých, ktorým na urovnaní sporov záleží, najvhodnejší čas na „obchod storočia“. Po nevyhnutných kompromisoch síce nedostanú taký prvotriedny tovar, ako by si želali, no vzhľadom na to, že tovar môže byť čoskoro po záruke, pôjde určite o výhodnú kúpu. Cena, ktorú by obe strany museli neskôr zaplatiť, by bola určite privysoká.
Autor (1955) je komentátor denníka Práca
