Pred vyše polstoročím, 5. marca 1969, sa konalo posledné, záverečné zasadnutie Ústredného výboru Československého zväzu mládeže (ďalej ČSM). Zo 131 jeho členov zvolených na V. zjazde ČSM bolo na záverečnom zasadnutí prítomných 81, čo predstavovalo účasť 61,8 %. Zúčastnilo sa ho aj 20 členov Ústrednej revíznej komisie ČSM, z celkového počtu 35 členov, čo predstavovalo účasť 57,1 %. Treba pripomenúť, že dovtedy, celých 20 rokov, ČSM bol jedinou organizáciou, v ktorej sa mládež mohla združovať.
Záverečný prejav na zasadnutí pléna ÚV ČSM, predniesol jeho predseda JUDr. Zbyněk Vokrouhlický. Zápas za vytvorenie jedinej a jednotnej organizácie mládeže po II. svetovej vojne označil za „celkom spontánny, pochopiteľný, celkom vysvetliteľný a nikoho neprekvapujúci.“ Vyvrcholil v apríli 1949 ustanovením Československého zväzu mládeže.
Vznik ČSM sa vyznačoval spontánnosťou, nadšením mládeže z oslobodenia, jej elánom do rekonštrukcie zničeného hospodárstva republiky. Rodilo sa jedno budovateľské hnutie za druhým, od Libčicko-myjavského, cez stavby mládeže, brigády na úpravu obcí, žatevné brigády, ale aj majálesy, benátske noci, tanečné karnevaly, oživovali sa rekreačné strediská, junácke tábory a i. Predseda ÚV ČSM pripomenul aj najvýznamnejšie budovateľské diela mládeže, výstavbu Novej huty Klementa Gottwalda, Trať mládeže, Trať družby, Širokorozchodnú trať, Cestu mládeže do pohraničných obcí a veľa regionálnych stavieb. Z ďalších hnutí spomenul Za česť továrenskej značky, Všadebol, Hliadky kvality až po Brigády socialistickej práce a i. To všetko prinieslo svoj vklad republike a nemožno to z histórie vymazať.
Vo chvíľach víťazstva a radosti z úspechov sa začali v organizácii objavovať prvé negatívne črty. Pod heslom boja proti kultúrničeniu sa začínalo meniť poslanie Zväzu mládeže. Tendencia zmeniť Zväz mládeže na politickovýchovnú organizáciu ho v praktickej činnosti pripravila o zázemie rekreačnej činnosti a postupne sa menilo členstvo so subjektu politiky Zväzu mládeže na objekt jeho pôsobenia. Bol to začiatok formalizácie činnosti Zväzu mládeže. Postupne to viedlo k tuhej byrokracii. „Zväz mládeže dopustil, aby sa zmenil z organizácie mládeže na organizáciu pôsobiacu medzi mládežou. Zaspal dobu, prepadol žalostnému klamu, že poslušnosťou a podriadenosťou bude dôstojným reprezentantom mládeže.“
Bolo evidentne vidieť, že Zväz mládeže vo svojej činnosti, poňatí a postavení v spoločnosti stagnuje. V období pred IV. zjazdom ČSM (1963) sa vykryštalizovali dve tendencie na riešenie neudržateľnej situácie. Jedna požadovala premenu ČSM na výberovú organizáciu komsomolského typu. Druhá sa usilovala vrátiť k pôvodnej, masovej a jednotnej organizácii. Zo stretu týchto dvoch tendencií vyšiel zjazdový kompromis vo forme zotrvania ČSM na dovtedajších spôsoboch práce pod priamym vedením KSČ. Zmenila sa modrá vlajka ČSM na červenú. To bol ústupok tzv. komsomolcom, ktorí zasa ustúpili v otázke masovosti organizácie.
Značnú pozornosť predseda ÚV ČSM venoval Pionierskej organizácií. Spojenie ČSM s Pionierskou organizáciou označil od samého začiatku za problematické. Viedlo to k nerešpektovaniu špecifickosti detskej organizácie. Rovnako problematické bolo aj primknutie sa Pionierskej organizácie ku škole, viedlo to k jej poštátneniu. Pionierska organizácia už v zárodku svojho vzniku dostala tak do vienka dvojaké riadenie – zo strany ČSM a školy, a nebola jej poskytnutá možnosť pre vlastný sebavývoj.
K určitým zmenám začalo dochádzať v šesťdesiatych rokoch. Pionierski funkcionári si začali uvedomovať, že v Pionierskej organizácii nemôže ísť iba o čiastkové reformy, ale o radikálnu zmenu v celom jej poňatí a činnosti. K vyvrcholeniu došlo pred V. zjazdom ČSM vypracovaním dokumentu Nové poňatie Pionierskej organizácie. Dokument predpokladal faktickú autonómiu PO, zmenu celého poňatia činnosti, zmenu jej štruktúry, zavedenie členstva dospelých v organizácii a rad ďalších zmien. Vtedy došlo aj k otvorenej roztržke medzi Ústrednou radou PO a sekretariátom ÚV ČSM, ktorý nerešpektoval stanovisko rady a snažil sa najpodstatnejšie stránky pionierskeho modelu zmeniť po svojom. Ústredná rada odmietla prijať uznesenie sekretariátu a boj sa preniesol aj na zasadnutie pionierskej sekcie V. zjazdu ČSM (1967). Aj keď sa na zjazde nepodarilo presadiť všetky navrhované zmeny, došlo k výraznému posilneniu právomocí Ústrednej rady PO. Po januári 1968 požiadavka autonómie PO sa ukázala už nepostačujúca a bola nahradená požiadavkou samostatnosti organizácie a jej nezávislosti na ČSM. Došlo k vytvoreniu dvoch samostatných národných pionierskych organizácií – Český pionýr a Pionierska organizácia Slovenska.
Zbyněk Vokrouhlický v ďalšom hľadal odpoveď na otázku, prečo Zväz mládeže prešiel tak silným otrasom. Skonštatoval, že sa to nedá vysvetliť novými pomermi a podmienkami po januári 1968 – tam už išlo o dôsledky, nie o príčiny. Kategoricky odmietol názory, že to bol výsledok hlavne pôsobenia niektorých nepočetných síl vo vnútri ČSM i vonkajších, ktoré využili k rozloženiu organizácie priaznivých pojanuárových podmienok. Krízový stav v ČSM nenastal náhle bez predchádzajúceho ohlasovania sa.
Ruka v ruke so začínajúcimi sa deformáciami v päťdesiatych rokoch v celej našej spoločnosti, menili sa postupne: zmysel, spôsoby práce i podoba ČSM. Zväz sa vyvíjal ako monopolná organizácia mládeže. Bol utváraný ako jedna z prevodových pák komunistickej strany. Uplatňovala sa politika priameho vedenia ČSM stranou. V nej postupne prevládali prvky direktívneho zasahovania do činnosti mládežníckej organizácie. Zväz mládeže vyjadroval predovšetkým tzv. celospoločenské záujmy, až druhorado záujmy mládeže ako celku a okrajovo špecifické záujmy jednotlivých sociálnych a vekových skupín mládeže.
Jedným z podstatných krízových zdrojov bol problém politickosti a masovosti mládežníckej organizácie. Politická funkcia organizácie bola chápaná ako všeobecná konformita s existujúcimi politickými pomermi v spoločnosti. Pranierované boli snahy o tvorivé myslenie a konanie. V masovosti sa neodrážala reálna sila Zväzu mládeže. Mladí ľudia nemali možnosť vybrať si pre svoj spolkový život inú organizáciu a tak sa stávali členmi tej jedinej, avšak bez hlbšieho vnútorného presvedčenia a pevnejších vzťahov. A tak masovosť ako aj jednota organizácie boli iba formálne.
V záujme historickej spravodlivosti treba pripomenúť, že narastajúca kríza v ČSM neušla pozornosti časti vedúceho funkcionárskeho jadra. Prvým pokusom o otvorenie pálčivej problematiky bolo IV. plénum ÚV ČSM v roku 1956, konané pod vplyvom XX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Rezolúcia pléna, ktorá navrhla riešenie existujúcich problémov bola však vtedajším vedením strany odmietnutá a neskoršie prakticky anulovaná. Druhým mimoriadne závažným pokusom bolo rokovanie IX. pléna ÚV ČSM v roku 1965, ktoré malo predznamenať prípravu V. zjazdu ČSM. Malo ísť o prekonanie strnulosti organizačných foriem a metód práce, rozšírenie demokratických princípov v organizácii, o rešpektovanie špecifickosti jednotlivých sociálnych a vekových skupín mládeže. Závery pléna sa v dôsledku odporu straníckych orgánov a aparátu strany nerealizovali.
Široká diskusia o poslaní, úlohe a štruktúre ČSM sa rozvinula bezprostredne pred konaním V. zjazdu ČSM. S námetmi prichádzali predovšetkým vysokoškolskí študenti, pionierski pracovníci, zväzácki funkcionári zdola a radoví členovia ČSM. V diskusii sa angažovala aj väčšina členov pléna ÚV ČSM. Ťažisko diskusie a kritiky sa koncentrovalo predovšetkým do hlbšej diferenciácie ČSM podľa jednotlivých sociálnych skupín a záujmov mládeže a smerovalo k federalizácii organizácie mládeže. V. zjazd ČSM reagoval na tieto tendencie nedostatočne a niektoré kompromisné a v istom zmysle aj pozitívne uznesenia V. zjazdu ČSM sa nepodarilo uviesť do života.
Za tejto situácie zastihlo mládežnícku organizáciu januárové plénum ÚV KSČ nepripravenú a predsedníctvo ÚV ČSM, ani plénum neboli schopné adekvátne reagovať na politický vývoj v spoločnosti. Určitou príležitosťou pre pozitívne riešenie situácie v mládežníckom hnutí sa stalo plénum ÚV ČSM v marci 1968. Tam došlo k prvým podstatným zmenám v ústredných riadiacich orgánoch ČSM. Sekretariát ÚV bol pretvorený na výkonný výbor a predsedníctvo na vedenie ČSM, ktorého členmi sa stali aj zástupcovia existujúcich rád ÚV ČSM, ktoré sa stali zárodkami budúcich samostatných organizácií.
V procese prerastania ČSM do novej kvality formovania samostatných organizácií mládeže sa na prvom mieste rešpektoval národný princíp. Ďalej pôvodná snaha o obsahovú diferenciáciu prerástla do organizačnej diferenciácie. A súčasne so vznikom samostatných organizácií neustále bola nastoľovaná aj idea o ich možnej spolupráci na národných úrovniach a v celoštátnom formáte.
Od samého začiatku, po IV. plenárnom zasadnutí v marci, vyvíjal Ústredný výbor ČSM maximálnu podporu novo vznikajúcim organizáciám, prevažne zo samého ČSM, podporil ich samostatnosť a súčasne usiloval o ich integráciu v rámci oboch republík a celoštátne. Aktívnou mierou prispel ku vzniku nových organizácií a splnil tak svoje poslanie, ku ktorému sa prihlásil po januári 1968. Prispel k premene ČSM a vytvoril predpoklady, aby mohol odovzdať svoje funkcie nástupníckym organizáciám, ktoré by prevzali aj majetok, práva a záväzky orgánov ČSM.
Predseda ÚV ČSM takto zhrnul základné fakty: Od marca 1968 prešla prevažná väčšina členov a základných organizácií ČSM dobrovoľne do nových organizácií. Väčšina okresných výborov ukončila činnosť. Všetky krajské organizácie i mestské výbory v Prahe a v Bratislave ukončili svoju činnosť. Dňa 5. marca 1969 mimoriadny slovenský zjazd ukončil činnosť ČSM na území Slovenska. V dôsledku týchto faktov predseda ÚV navrhol ukončiť činnosť Ústredného výboru, Ústrednej revíznej komisie a všetkých ich výkonných orgánov a funkcionárov. Zároveň navrhol oficiálne ukončiť aj činnosť ČSM. Poďakoval členom ÚV ČSM, členom Ústrednej revíznej komisie, všetkým obetavým funkcionárom po celej republike, za nebývalú aktivitu, vysoký stupeň politickej zodpovednosti, za každodennú obetavú prácu na prospech mládeže a detí. Mnohí funkcionári ČSM boli vyznamenaný vysokými zväzáckymi vyznamenaniami.
Na rokovaní pléna odzneli ešte ďalšie dva referáty. Predseda hospodárskej komisie ÚV ČSM Ľuboš Kupec predložil návrhy na odovzdanie majetku ČSM nástupníckym organizáciám a predseda Ústrednej revíznej komisie František Ištvánek predložil stanovisko komisie k riešeniu navrhovaných majetkových záležitostí ČSM. Diskusia k predloženým referátom, až na jeden prípad, nebola. Účastníci rokovania sa sústredili formou faktických pripomienok na prerokovanie záverečných dokumentov.
Zasadnutie pléna ÚV ČSM, na odporúčanie návrhovej komisie, ktorej som bol predsedom, prijalo tieto tri základné dokumenty: rezolúciu, uznesenie a rozhodnutie o prevode majetku, práv a záväzkov ČSM na nástupnícke organizácie. Rezolúcia mala politický a deklaratívny charakter. Vyznačovala situáciu, za ktorej došlo k rozhodnutiu o zániku ČSM. Konzekventné rozhodnutie o zániku ČSM prijal ÚV ČSM v uznesení. Konštatoval v ňom, že došlo ku kvalitatívnemu prerodu ČSM. S vedomím ÚV ČSM a za jeho aktívnej podpory vznikli nové samostatné detské a mládežnícke organizácie. V dôsledku toho „… plénum ÚV ČSM spoločne s ÚRK ČSM vyhlasujú, že Československý zväz mládeže ako celoštátna spoločenská organizácia dňom 5. 3. 1969 zaniká. Týmto rozhodnutím strácajú platnosť stanovy ČSM.“ Týmto dňom ukončilo činnosť aj plénum ÚV ČSM a ÚRK, všetky ich výkonné orgány a funkcionári. Plénum im udelilo absolutórium. Za uznesenie o zániku ČSM hlasovalo 77 členov pléna ÚV ČSM, štyria sa hlasovania zdržali. Z členov ÚRK ČSM za uznesenie hlasovalo 19 členov.
Za nástupnícke organizácie ČSM plénum ÚV ČSM určilo v Českej socialistickej republike: Zväz pracujúcej mládeže, Juvenu – zväz mládeže českomoravského vidieka, Zväz vysokoškolských študentov Čiech a Moravy, Úniu stredoškolákov a učňov, Pionier, Junák, Zväz klubov mládeže, Českú tábornícku úniu a ich Združenie organizácií detí a mládeže ČSR. V Slovenskej socialistickej republike: Zväz pracujúcej mládeže Slovenska, Zväz dedinskej, poľnohospodárskej a mestskej mládeže Slovenska, Zväz vysokoškolákov Slovenska, Zväz stredoškolskej a učňovskej mládeže Slovenska, Pioniersku organizáciu Slovenska a Slovenský Junák a ich Združenie detských a mládežníckych organizácií Slovenska. A ako celoštátnu organizáciu Zväz vojenskej mládeže. Ústredný výbor ČSM vyjadril novým organizáciám podporu.
Tretí dokument, rozhodnutie o prevode majetku, práv a záväzkov ČSM, stanovil rigorózne pravidlá pre uskutočnenie tohto rozhodnutia. Rozhodol, že majetok, ktorý nie je účelné vzhľadom na jeho spôsob užívania prevádzať do vlastníctva samostatných organizácií sa stane spoluvlastníctvom Združenia detských a mládežníckych organizácií ČSR, Združenia detských a mládežníckych organizácií Slovenska a Zväzu vojenskej mládeže. Pohotové finančné prostriedky sa rozdelia nástupníckym organizáciám do 31. marca 1969. Rovnako do tohto termínu bude rozdelený aj ostatný majetok ČSM a bude uskutočnená majetková likvidácia ČSM. Nehnuteľný majetok, ktorý v minulosti preukázateľne patril Junáku a doteraz ho užíval ČSM, mal byť vrátený do vlastníctva Junáka.
Ústredný výbor ČSM vytvoril komisiu a vybavil ju plnými právomocami, aby dohliadala na odovzdanie majetku a vypracovala záverečnú správu o majetkovej likvidácii ČSM. Ako člen tejto komisie si nepamätám, že by bolo došlo k naplneniu rozhodnutia o prevode majetku, práv a záväzkov ČSM. Vývoj v mládežníckom a detskom hnutí sa opäť začal uberať cestou vytvorenia novej jednotnej a jedinej organizácie, ktorá by nahradila ČSM. Stal sa ním Socialistický zväz mládeže, ktorý sa stal aj jediným vlastníkom majetku ČSM.
VIII. plenárne zasadnutie ÚV ČSM, ktoré rozhodlo o definitívnom zámiku Československého zväzu mládež, ukončilo svoju činnosť 5. marca 1969 o 18.30 hod. Skončila sa tak aj dvadsaťročná éra detstva a mladosti našich predkov, rodičov a starých rodičov dnešnej mladej generácie, ktorí boli organizovaní v ČSM. Aj táto etapa histórie mala svoje hodnoty. Nemali by sme na ňu zabúdať.
Autor, JUDr. Rudolf Belan, je bývalý popredný funkcionár mládežníckej organizácie, neskôr dlhoročný riaditeľ Vydavateľstva Smena. V dvoch rôznych historických obdobiach bol poslancom SNR. Vydal knihy Zväzáci (1945 – 1970) a Smena. Fenomén slovenskej žurnalistiky. Rok 1968.
