Prečo sa USA boja Kuby

Päťdesiat rokov po tom, ako Fidel Castro a jeho nasledovníci začali kubánsku revolúciu nepodareným útokom na kasárne Moncada, píšu už kritici jej nekrológy. Miami Herald, nasledujúc prezidenta Busha, ktorý kubánsky socializmus označil za „relikt“, vyhlásil revolúciu za „mŕtvu“. Telegraph nazval ostrov „stratený prípad menom Kuba“, zatiaľ čo Independent hovoril o kubánskom sne ako o „starom a ošumelom ako Fidel sám“. Reportér BBC tvrdil, že prijatím turizmu „revolúcia skrátka vymenila jednu elitu za inú“. Bush je, samozrejme, len jedným z desiatich posledných amerických prezidentov, ktorí sa otvorene usilujú zvrhnúť kubánsku vládu a dedičia bývalého diktátora Batistu na Floride už dlho plánujú triumfálny návrat do svojich fariem, tovární a bordelov, ktoré Castro, Che Guevara a ich nasledovníci zavreli či vyvlastnili po víťazstve v roku 1959. Nepriateľstvo voči Castrovmu režimu vzrástlo najmä po apríli, keď sa začala jedna z najostrejších akcií proti opozícii podporovanej z USA. Za prijatie peňazí od zahraničnej mocnosti bolo na dlhé väzenie odsúdených 75 aktivistov, troch únoscov trajektu odsúdili na smrť. *** Represie, ktoré nasledovali po osemnástich mesiacoch zvýšeného napätia medzi USA a Kubou, šokovali mnohých podporovateľov Kuby a zanechali Castrov režim izolovanejším než kedykoľvek po kolapse Sovietskeho zväzu. EÚ, tlačená Spojeným kráľovstvom a pravicovými vládami v Taliansku a Španielsku, to použila na obrat od politiky konštruktívnej spolupráce a zaradila sa za neokonzervatívnu líniu USA. Zaviedla diplomatické sankcie, zvýšila podporu opozícii a zablokovala novú obchodnú dohodu. Nie je však ťažké odhaliť pôvod tohto nebezpečného napätia, nasledujúceho po období, v ktorom si aj Amnesty International všimla „otvorenejší a tolerantnejší prístup“ Kuby voči disidentom. Po 11. septembri označila Bushova administratíva – ktorej zvolenie stálo aj na hlasoch kubánskych exulantov na Floride – Kubu za jedného z členov osi zla. Podľa Johna Boltona, námestníka ministra zahraničných vecí USA, je ostrov útočiskom teroristov, vyvíja biologické zbrane a technológie dvojakého použitia, ktoré potom môže posunúť iným „darebáckym štátom“. Bush vyhlásil, že štyridsať rokov staré americké embargo voči Kube nebude zrušené, pokiaľ krajina neprijme slobodné voľby a trhové reformy. Ostrov označil za hrozbu americkej bezpečnosti, čím zmenil Clintonov postoj. Do rastúcej konfrontácie vošiel James Cason, nový hlavný americký diplomat v Havane. Priniesol zvýšenú podporu kubánskym opozičným skupinám. Obrovská americká akožeambasáda poskytovala najmä vybavenie a priestory, no zdá sa, že z exilových skupín na Miami (a USAID – čiže peňazí daňových poplatníkov) disidentom plynuli aj milióny dolárov. Poslednou kvapkou boli aprílové únosy lietadla a trajektu podporené Spojenými štátmi. Treba pripočítať americké varovania o hrozbe ich národnej bezpečnosti, kubánsky strach z vojenskej intervencie a masový exodus z ostrova – a máme scenár, ktorý si miamskí exulanti dlho želali. *** Podľa niektorých sa paranoidný Castro nechal chytiť do Bushovej pasce. Po 44 rokoch ekonomického obliehania, žoldnierskej invázie, pokusov o atentát, teroristických útokov a biologickej vojne majú kubánski lídri možno predsa len dôvod na paranoju. Čo je však signifikantné, v posledných týždňoch prijali USA omnoho kooperatívnejší postoj. Vydali 15 únoscov a Kubáncov varovali, že do USA majú prichádzať len „existujúcimi legálnymi spôsobmi“. To znamená povolenie na asi 20 000 víz ročne (aj keď v skutočnosti nie je poskytované ani len malé percento z nich). Akokoľvek sú kubánske represie tvrdé, presvedčenie oslabuje fakt, že obvinenia vyšli zo strany USA a ich najbližších európskych spojencov vo „vojne proti terorizmu“. Spojené štáty odsúdili na pätnásť rokov až doživotie piatich Kubáncov, ktorí sa snažili vypátrať protikubánsku teroristickú skupinu z Miami a sami v posledných rokoch vykonali viac ako 70 popráv. Navyše (spolu s Britániou) podporujú štáty, napríklad na Blízkom a Strednom východe a v centrálnej Ázii, v ktorých nie sú politickí väzni, mučenie a popravy nič výnimočné. Najhoršie porušovanie ľudských práv na Kube sa vôbec nedeje pod Castrovou taktovkou, ale na základni Guantanámo, okupovanej proti kubánskej vôli, kde Spojené štáty zadržiavajú bez obžaloby už 18 mesiacov šesťsto väzňov. Pravdepodobne ich plánujú v tichosti súdiť a možno popraviť – dokonca bez práva na obhajobu, ktoré majú zatknutí členovia opozície na Kube. *** To len posilňuje dlho známy fakt: americké nepriateľstvo voči Kube nepramení z nedostatkov režimu v oblasti ľudských práv, no jeho sociálnych a politických úspechov a výzvy, ktorú jeho nezávislosť znamená pre USA a miestne satelity Západu. Hoc brzdená obliehanou ekonomikou a politickou kultúrou vojenského tábora viac ako 40 rokov, dosiahla Kuba úroveň zdravotníctva a školstva rozvinutého sveta – v podmienkach sveta rozvojového. V dojčenskej úmrtnosti a gramotnosti sa vyrovnala či dokonca prevyšuje Spojené štáty. Jej školské triedy sú o tretinu menšie ako v Británii. Hneď vedľa – v haitskej „demokracii“ podporovanej Washingtonom – nie je polovica populácie schopná čítať a dojčenská úmrtnosť je desaťkrát vyššia. Aj to sú ľudské práva uznávané deklaráciou OSN a európskou konvenciou. Napriek katastrofálnemu stiahnutiu sovietskej pomoci pred viac ako desaťročím a spoločenským škodám, ktoré narobil dolár a masový turizmus, vyvinula Kuba biotechnológie a farmaceutický priemysel uznávané i v USA za najrozvinutejšie v Latinskej Amerike. Asi 50 tisíc jej doktorov pracuje bezplatne v rozvojových krajinách (viac ako tisíc v slumoch Venezuely) a tisícke študentov z tretieho sveta sa tu ročne poskytuje univerzitné vzdelanie. Čo z toho by prežilo po prebratí moci opozíciou podporovanou z Miami? Historická dôležitosť kubánskeho boja za sociálnu spravodlivosť a suverenitu a jej kreatívna spoločenská mobilizácia preniká za tento priestor i čas – od sebaobetujúceho internacionalizmu Che Guevaru až po rozhodujúcu úlohu, ktorú kubánske jednotky zohrali v zničení apartheidu víťazstvom nad Južnou Afrikou v Cuito Cuanavale v Angole v roku 1988. Tí, ktorí sa spoliehajú, že Castrova smrť („biologické riešenie“) bude znamenať rýchly návrat ostrova do rúk jeho tradičných vlastníkov, môžu byť sklamaní. Iracké komplikácie zároveň môžu schladiť americký neokonzervatívny entuziazmus pre intervenciu proti (omnoho populárnejšiemu) režimu. Znamená to však, že Kuba musí očakávať ešte viac destabilizácie, ktorá ešte väčšmi skomplikuje obranu sociálnych a politických výdobytkov revolúcie v nasledujúcich rokoch. Najväčším dobrom, ktoré môžu ľudia skutočne znepokojení stavom ľudských práv a demokracie na ostrove priniesť, je pomôcť Kubáncom zbaviť sa číhajúcich USA a ich európskych priateľov. Článok uverejnil magazín Z-mag, www.zmag.org Preklad Radovan Geist