Rozmach neoliberalizmu a prienik trhu do spoločnosti v posledných rokoch vyvolal na celom svete obavy demokratickej verejnosti. Aj mnohí ľudia z ľavice volajú po ochrane demokracie pred tyraniou trhu. V podobnom duchu sa niesol aj článok Ľuboša Blahu v Slove č. 18/2007. Existuje však aj podstatne odlišný prístup k vzťahu medzi politickým a ekonomickým, medzi demokraciou a fabrikou, ako aj iné možné riešenia týchto otázok. Súčasný človek má mnoho tvárí. Je napríklad občanom, obdareným politickými právami a slobodami; má možnosť participovať na veciach verejných a žiadať spravodlivé zaobchádzanie. No v záujme zachovania vlastnej existencie je tiež nútený po kúskoch predávať čas svojho života a svoje najlepšie schopnosti; keď pracuje, narába sa s ním ako s tovarom. Radikálny rozdiel medzi oblasťami politiky a ekonomiky, medzi právami demokracie a povinnosťami vo fabrike, je z formálneho hľadiska zjavný. Politika v dnešnej demokracii je doménou rovnosti – vystupujú tu aktéri, ktorých práva a povinnosti sú jasne vymedzené a neplatia nijaké privilégiá. Skrátka, zákon rovnako zakazuje kradnúť chlieb bohatým i chudobným. Existujú jasne definované mechanizmy účasti človeka v tejto sfére, ako aj kritériá, ktoré preto musí splniť. V ekonomike ľudia vystupujú ako vlastníci tovarov – buď výrobných prostriedkov, alebo pracovnej sily – a nerovnosť je tu kľúčová. Súkromné vlastníctvo dáva niektorým legitímny mandát, aby iným ukladali povinnosti bez práv. Zaobchádzať s človekom a jeho schopnosťami ako s tovarom je v ekonomike nevyhnutnou praxou. Fabrika nefunguje na báze občianskych práv. Oblasť demokracie sa teda neprekrýva s oblasťou ekonomiky. Stačí nazrieť do rokovacích sál miestnych zastupiteľstiev: v čase, keď ľudia pracujú, nie sú občanmi; nenapĺňajú svoje občianske práva v praxi. Nesedia na zastupiteľstvách, pretože sú v práci. Politické verzus ekonomické? Nesúlad medzi politickou demokraciou a ekonomickou autokraciou si uvedomujú aj teoretici radikálnej demokracie z článku Ľuboša Blahu: ak v politike občania disponujú demokratickými právami a autokracia je neprípustná, potom sme ako občania oprávnení žiadať podobné podmienky v ekonomickej sfére, napr. na úrovni podnikov. Sféra politiky teda akoby bola niečím celkom iným a „lepším“ než ekonomika. Radikálni demokrati vychádzajú z konštatovania zjavného, ba šokujúceho rozdielu medzi nimi (príklad mestečka pána Pullmana). Domnievame sa, že požiadavka stúpencov ekonomickej demokracie nie je realizovateľná. Nie je možné z kapitalistického celku vybrať „dobré“, teda demokraciu, a preniesť ju do „zlého“, do ekonomického, do fabriky, pretože obe sféry sú len dve stránky jednej mince. Toto konštatovanie možno vysvetliť, keď sa pozrieme na vznik a historický charakter demokratického štátu. Marxistický filozof Werner Bonefeld píše: „Ľudská bytosť je nedeliteľná. To znamená, že jedine použitím sily a násilia ju možno rozdeliť na ekonomický výrobný prostriedok a na oddelenú politickú bytosť obdarenú občianskymi právami. V buržoáznej spoločnosti je však toto rozdelenie reálnou praxou: oddelenie ľudskej bytosti od výrobných prostriedkov a ich existencia ako kapitálu tvorí základ rozdelenia na politické a ekonomické“. Politická sféra v podobe demokratického štátu účinne pomáha zakrývať triedne rozdiely aj permanentný triedny konflikt. Zahmlieva fakt, že drvivá väčšina populácie je zbavená výrobných prostriedkov. Prekrýva krvavý úsvit kapitalizmu, prvotnú akumuláciu, z ktorej sa separácia medzi politickým a ekonomickým zrodila. Násilím, ktoré spomína Bonefeld rozbil raný kapitalizmus tradičné komunity roľníkov a remeselníkov; ľudia zbavení prostriedkov obživy – svojich rodinných hospodárstiev a spoločnej pôdy komunít – sa museli stať masou, pracovnou silou, tovarom. Trvalo stáročia, kým sa táto realita začala ľuďom zdať normálna. Stopy tohto procesu prvotnej akumulácie kapitálu – procesu násilného oddelenia človeka od jeho životných prostriedkov (pôdy, domácich zvierat, dielní) – stále pretrvávajú ako neprirodzené a násilné rozdelenie človeka na dve stránky – pracovnú silu a člena občianskej spoločnosti. Priepasť, radikálny rozdiel medzi politickým a ekonomickým, je v skutočnosti vzťahom komplementarity, doplnku. Politická sféra existuje samostatne práve preto, že väčšina ľudí je násilím zbavená výrobných prostriedkov. Kapitalistický štát vzniká ako nestranný správca ekonomických vzťahov, ktoré zároveň legitimizuje a pomáha reprodukovať. Ekonomický systém dlhodobo udržiavajúci väčšinu ľudí v stave pracovnej sily (ktorej úlohou je produkovať zisk) potrebuje práve takýto neutrálny, teda demokratický štát, ktorý bude garantovať abstraktnú rovnosť. Iná politická forma by s týmto systémom nebola kompatibilná – štát, ktorý má splniť takúto úlohu, musí byť „poctivý“. Nesmie si svojvoľne privlastňovať produkt, ktorý „právom“ náleží kapitalistovi, a musí dôsledne strážiť formálnu rovnosť. Politika i ekonomika ako separované sféry nemôžu existovať jedna bez druhej, a zároveň v kapitalizme nemôžu mať inú podobu. Občianstvo ako útlak Kategóriu občianstva možno chápať v troch súvisiacich rovinách – ako právny status, občiansku identitu a proces občianskej participácie. Občianstvo v právnom zmysle slova sa týka kľúčovej funkcie demokratického štátu: garantovať občanom rovnaké práva. Druhou rovinou občianstva je aspekt identity a členstva v komunite občanov. Tvorba občianskej identity je účinný spôsob, ako potlačiť odpor proti kapitalizmu. Pôsobí proti samotným členom občianskej spoločnosti tým, že ideologicky zahmlieva protikladnosť záujmov rôznych tried v tej istej komunite. Je tiež nástrojom vylúčenia a označenia tých, ktorí sú mimo občianskej spoločnosti. Prisudzuje im druhoradé postavenie, respektíve im bráni – ako v prípade utečencov – do spoločnosti vstúpiť. Tretím a posledným aspektom občianstva je účasť na správe občianskej spoločnosti, teda úroveň občianskej participácie. Tento aspekt v konečnom dôsledku stabilizuje triedne rozdelenú spoločnosť, pretože spoluzodpovednosťou za riadenie demokracie sa všetky protichodné záujmy integrujú do falošného celku. Projekty zavedenia demokracie do fabrík, ktoré vychádzajú z konceptu občianstva, teda zakrývajú podstatu. Kategória občianstva je len spoločenský konštrukt, ktorý je dôsledkom historického vyvlastnenia ľudí od prostriedkov ich obživy, a ktorý ideologicky zakrýva triedne rozdelenie spoločnosti. Navyše občianstvo a občianske práva nie sú samozrejmé – ide o výsady, ktoré možno udeliť či odobrať. Vo svete sú desiatky miliónov imigrantov bez občianstva krajiny, v ktorej žijú. Utečenci, väzni či ľudia zbavení „svojprávnosti“ (sic!) to cítia omnoho intenzívnejšie ako teoretici demokracie. Projekty stúpencov občianskych práv v ekonomike im vlastne nemajú čo ponúknuť. Podobne ani politické ideológie, ktoré formujú diskurz o občianstve, nevybočujú z tohto rámca. Líšia sa len v odlišnom dôraze na jednotlivé roviny občianstva. Sociálny liberalizmus (vrátane dnešnej sociálnej demokracie) zdôrazňuje univerzálnosť potrieb a nárokov občanov, teda bazíruje najmä na úrovni občianskych práv. Konzervativizmus, naopak, stavia do popredia zodpovednosť jednotlivca či komunity, vlastnú aktivitu a zásluhovosť – pohybuje sa viac na úrovni občianskej participácie. A napokon komunitaristi vytýkajú liberálom, že nechápu členstvo v komunite ako podmienku na napĺňanie individuálnych občianskych práv a neokonzervatívcom ich odpor k uznaniu sociálnych práv. Keďže tieto ideológie prijímajú občiansku spoločnosť ako apriórny fakt, nedokážu vysvetliť pokles participácie občanov na politickom dianí. Peter Mair z European University Institute roku 2006 zhrnul dlhodobé výskumy politického správania občanov v krajinách OECD. Konštatuje, že v období rokov 1960 – 2000 percentuálne klesli všetky tri sledované ukazovatele: volebná účasť, stabilita voličských preferencií, príslušnosť k politickým stranám. Zdá sa, že o inštitúcie, ktoré teoretici ako Walzer či Dahl považujú za vzor budúcej spravodlivejšej organizácie ekonomiky, pracujúci nejavia záujem. Samospráva a komunizmus Problém demokratizácie ekonomiky a zavedenia samosprávy vo výrobe v radikálnej podobe nastolila v 20. rokoch nemecká a holandská krajná ľavica, ktorá do dejín vstúpila ako „council communists“ – komunisti továrenských rád. Západnou Európou sa vtedy prehnala vlna štrajkov a okupácií fabrík, robotníci preberali riadenie mnohých podnikov, demokraticky ich kontrolujúc prostredníctvom volených delegátov a továrenských rád. Na rozdiel od ich súčasných epigónov bolo ich cieľom prekonať kapitalizmus a založiť republiku rád. Ale talianska komunistická ľavica na čele s Amadeom Bordigom už vtedy varovala pred prehnanými očakávaniami od samosprávy a podnikovej demokracie: „Peklo kapitalizmu spočíva v podniku, a nie v tom, že podnik má šéfa.“ Nejde teda o to, „demokratizovať“ vykorisťovanie či nahradiť individuálneho kapitalistu kolektívnym, ale zničiť podmienky, ktoré človeka redukujú na tovar a stavajú ho do konkurencie s inými „tovarmi“. Bordigisti sa dôsledne držali Marxovho dedičstva: „ekonomická sféra“ je len falošným, prevráteným obrazom medziľudských vzťahov, ktoré sa javia ako vzťahy medzi vecami. Toto prevrátenie treba jednak podrobiť kritike (Marx v Kapitáli) a potom prakticky prekonať. Príklady ako španielsky Mondragon a podobne, ilustrujú bezmocnosť snáh poľudštiť kapitalizmus. Pracujúci zostáva tovarom bez ohľadu na to, koľko zarába, či má podiel na riadení spoločnosti, alebo si ukladá úspory do „robotníckej“ banky. Emancipácia pracujúcich musí viesť k tomu, že sami prestanú existovať ako námezdne pracujúci. Údajné alternatívy voči kapitalizmu – „reálny socializmus“, družstevníctvo, samosprávny manažment či zamestnanecké akciové spoločnosti – sú len reorganizáciou výroby, ktorá často vedie k ešte intenzívnejšiemu vykorisťovaniu (smutným príkladom je stachanovský mýtus a absurdné úsilie poraziť kapitalizmus v produkcii ton ocele). Základný predpoklad kapitalizmu – odluka masy pracujúcich od výrobných prostriedkov a v dôsledku toho nútená práca – zostáva nedotknutý. Cieľom emancipácie pracujúcich by malo byť vytvoriť skutočné spoločenstvo ľudí, nie ako občanov či pracujúcich, ale ľudí ako ľudí. Teda komunizmus á la Marx: kvalitatívne nové spoločenské vzťahy – také, v ktorých jediným prostriedkom realizácie človeka nie je nútená práca, ale slobodné uplatnenie tvorivých schopností. Budúcnosť v prítomnosti Vznik nového druhu vzťahov sprevádzali mnohé boje. Ukazuje všeobecnú tendenciu hľadať radikálne nové formy bytia. Počas okupačného štrajku vzniká slobodný priestor a čas, ktorý pracujúci využívajú podľa vlastnej vôle. Je pozoruhodné, píše autonomistický marxista Harry Cleaver, že nevzniká akési vákuum ničnerobenia, ale naopak, ľudia využívajú vzniknutý čas spravidla tvorivo. Priestor, ktorý bol predtým miestom nútenej, odcudzenej práce (dokonca špeciálne navrhnutý na čo najefektívnejšie žmýkanie ľudských schopností), sa transformuje. Fabrika, univerzita či sídlisko sa stávajú miestami tvorivých aktivít, vzájomnej pomoci, hier alebo experimentov s novými formami riadenia. Martin Glaberman, bývalý americký trockista a neskôr organizátor bojov v automobilkách v Detroite spomína, ako sa jednotlivé dielne počas okupácie postupne menili na športoviská. Skromným slovenským príkladom môže byť vlaňajší štrajk študentov katedry filozofie na Trnavskej univerzite, ktorí na chodbách školy sami organizovali prednášky a diskusie, bez obmedzení stanovených osnovami a byrokratickými pravidlami kapitalistického školstva. Postoperaistický filozof Antonio Negri interpretuje generálny štrajk zamestnancov verejných služieb vo Francúzsku roku 1995 ako udalosť, v ktorej pracujúci vytvorili „bojujúcu komunitu“. Záujmy producentov služieb (zamestnancov verejného sektora) a ich užívateľov sa prepojili a vznikla medzi nimi solidarita. Preto štrajk roku 1995 nadobudol unikátne rozmery a verejný charakter nového typu. „Toto nebol štrajk v zastúpení, ale rozptýlený štrajk, objímajúci celok spoločenského života. A stal sa súčasťou každodenného života,“ tvrdí Negri. Heslo Tous ensemble (Všetci spolu) podľa neho vyjadrilo komunitu nového typu – „produktívnu spoločenskú komunitu“, ktorá bojuje za svoje uznanie. Toto heslo, teda „byť spolu“, si vytýčilo samo hnutie. Kým v štádiu boja išlo o to, „byť spolu a vyhrať“, z konania štrajkujúcich a solidarizujúcich sa čnel v pozadí aj väčší cieľ: „byť spolu“ pre tvorbu spoločného bohatstva, ktoré je mimo kapitalizmu a za jeho horizontom. „Problém prechodu k autonómnej spoločenskej komunite, ku komunizmu, už nebude spočívať len v tom, aké formy boja proti štátu si zvolíme. Naopak, bude spočívať najmä vo výbere postupov a foriem, ktoré umožnia opätovne si privlastniť produktívne funkcie komunitou, ktorá sa v danom čase sformuje.“ Prvý autor je študent filozofie, druhý autor je komunitný pracovník. Vo voľnom čase sa venujú politickému čítaniu Kapitálu.
