Prečo sa demokracia končí pred bránami fabriky?

V povojnovom období sa medzi teoretikmi demokracie objavilo viacero závažných otázok: Prečo demokratické práva občanov platia iba vo vzťahu k štátu, no nie vo vzťahu k súkromným podnikom? Prečo je autokracia nelegitímna v prípade vlády, no celkom bežná v prípade firiem? Prečo vlastník môže byť neobmedzeným pánom nad svojimi zamestnancami bez toho, aby sa zodpovedal občanom? Žijeme v demokracii, alebo nie? Viacerí americkí teoretici demokracie dospeli k názoru, že ak berieme myšlienku demokracie vážne, mali by sme sa seriózne zaoberať otázkou prečo súkromné firmy v demokratických krajinách fungujú na autokratickom princípe. Ako je možné, pýta sa americký ľavicový demokrat Benjamin Barber, že libertariáni z duše nenávidia verejnú tyraniu, ale absolútne nič nenamietajú voči súkromnej tyranii, resp. voči praxi v súkromných korporáciách? Ak je zamestnanec vystavený napospas autokratickej moci svojho vedenia, nejde podľa nich o zásadné narušenie slobody, ale neobmedzený výkon štátnej moci je chápaný ako najvyššia forma neslobody. Takýto dvojaký meter však podľa Barbera nie je legitímny. Ak má mať napríklad jednotlivec právo slobodne voliť reprezentantov verejnej moci, prečo by takéto právo výberu nemal mať v prípade súkromnej moci, a teda v rámci firiem a podnikov? Túto myšlienku obšírnejšie rozobral americký komunitarista Michael Walzer, jeden z najvplyvnejších obhajcov tzv. ekonomickej demokracie. Môže pán Pullman vlastniťmesto Pullman? Walzer svoju argumentáciu postavil na historickom príklade amerického mesta Pullman. Toto mesto vybudoval muž menom George Pullman a neskôr si nárokoval autokratickú moc nad jeho obyvateľmi. Keďže mesto vystaval, vybudoval, investoval doň svoje peniaze a zabezpečil preň pracovné príležitosti, považoval ho za svoje súkromné vlastníctvo a chcel nad ním uplatňovať také isté právomoci, ako súkromní vlastníci nad svojimi podnikmi. Občania mesta boli v podstate so svojím osudom zmierení. Tí, ktorí nesúhlasili, mohli mesto opustiť, nikto im nebránil. Keďže však mali v meste prácu a potrebovali živiť svoje rodiny, urobili to iba niekoľkí. Autokratická ambícia pána Pullmana sa však, pochopiteľne, stretla s odporom štátu, a najmä liberálnych aktivistov. Pán Pullman bol svojej autokratickej moci nad mestom zbavený v mene liberálneho ideálu slobody občanov voči politickej moci. Čo je však pozoruhodné, argumentácia pána Pullmana je celkom v súlade s libertariánskym presvedčením. Prečo ho teda zbavili moci, ak libertariánska argumentácia pripúšťa existenciu súkromného panstva vlastníkov podnikov a odôvodňuje ho vynaloženou energiou a riskom podnikateľa, jeho súkromnými investíciami a dobrovoľnosťou zo strany oboch strán? Prirodzene, liberáli argumentovali, že ani tieto skutočnosti, resp. zásluhy pána Pullmana nie sú dôvodom, aby si uzurpoval verejnú moc nad svojím mestom. Otázka však znie: Prečo je autokracia nelegitímna v prípade mesta Pullman, ale nie je nelegitímna v prípade súkromného podniku? Prečo majú ľudia nárok na demokraciu iba ako občania štátu, nie však ako zamestnanci podniku? Prestávame byť na pracovisku občanmi? Prečo sa demokracia končí pred bránami pracoviska? Walzer upozorňuje na fakt, že v súčasnosti existuje veľa vlastníkov, ktorí riadia svoje podniky, kde pracujú stovky a tisíce ich spoluobčanov, autokraticky. Riadia a kontrolujú pracovné životy svojich spoluobčanov a svoju moc nad nimi vysvetľujú presne tak ako George Pullman. Odvolávajú sa na svoje vlastnícke práva, ku ktorým ich oprávňuje ich podnikateľská iniciatíva, vlastné investície a vynaložená energia. Odvolávajú sa aj na dobrovoľnosť, presne tak ako pán Pullman. Hovoria, že vládnu svojim zamestnancom presne tak, ako človek vládne veciam, ktoré vlastní. Podľa Walzera však ide o nepochopenie výsad vlastníctva, ako aj fenoménov podnikateľskej iniciatívnosti, investovania a riskovania. Vlastníci si nárokujú moc nad svojimi spoluobčanmi, na ktorú nemajú nijaké právo. Libertariánski teoretici takisto často spomínajú dobrovoľnosť postavenia zamestnancov, ktorí bez výhrad akceptujú deficit demokracie na pracovisku. O akej dobrovoľnosti však hovoria? Ak človek potrebuje zamestnanie, aby dokázal zabezpečiť svoje deti a rodinu, nebude sa predsa pod hrozbou straty zamestnania priečiť autokratickým metódam svojho zamestnávateľa. O slobode voľby nemožno hovoriť, ak je poznačená existenčnými dôvodmi alebo v prípade nerovnej pozície vyjednávajúcich strán. V prostredí trhového mechanizmu sa väčšina „dobrovoľných“ zmlúv uzatvára medzi nerovnými účastníkmi, ktorí sa líšia buď ekonomickou silou, informáciami alebo sociálnym postavením. Trh tak poskytuje slobodu iba tým najsilnejším. Formálna dobrovoľnosť je teda iba ilúzia na zakrytie aktov dominancie. Navyše sa možno pýtať, či dobrovoľnosť zakladá dôvod pre autokraciu. Ak v nedemokratických krajinách ľudia neprotestujú voči tyranovi, znamená to, že jeho panstvo je legitímne? S tým by asi súhlasil máloktorý libertariánsky teoretik. V prípade súkromného podniku je však odrazu každý libertarián plne odhodlaný brániť vlastnícke práva majiteľa podniku a demokratické práva občanov pracujúcich v tomto podniku ho odrazu vôbec nezaujímajú. Libertariáni občas zabúdajú, že sme si nevybrali pravidlá hry, ktorú sme nútení hrať. Na trhu práce sa bežný človek neocitá zo svojej vôle či z nejakého rozmaru. Jednoducho nemá na výber. V tom spočíva základné obmedzenie slobody, ktoré obhajcovia formálno-právnej slobody obvykle nereflektujú. Slovami D. Bella: „Nástup trhovej ekonomiky a priemyselnej revolúcie nikto neodhlasoval…“. Ak nám záleží na hodnote slobody, je nevyhnutné pýtať sa aj na legitimitu systému, v ktorom sa jednotlivci (nie dobrovoľne) nachádzajú. Aj vo vzťahu k zamestnávateľom ide o slobodu občanov Podľa Walzera neexistuje zásluha, ktorá by niektorým ľuďom dávala právo, aby vládli nad nami ostatnými. Aj keby išlo o expertov, ktorí ako jediní dokážu efektívne spravovať konkrétny podnik (čo v prípade vlastníkov akciových spoločností a veľkých korporácii platí iba zriedkavo), neznamená to, že títo experti môžu vykonávať neobmedzenú moc nad svojimi zamestnancami. Veď aj v prípade miest sú do funkcií vyberaní profesionálni manažéri, ktorí v súlade so svojou expertízou riadia konkrétne mesto. Sú však zodpovední vyššej autorite, a tou sú v konečnom dôsledku občania. Komu je zodpovedný vlastník? Walzer v súlade s liberálnou požiadavkou na slobodu od vonkajšej moci predkladá návrh, aby boli aj firmy, v ktorých dnes panuje autokratická moc nad zamestnancami, riadené demokratickými princípmi. Na analógii mesta a firmy poukazuje na spôsoby, ako môže byť demokratická moc v podniku realizovaná. Môže ísť o priamu demokraciu, proporcionálnu reprezentáciu, jednokomorovú či dvojkomorová legislatívu, regulačné komisie, verejné korporácie atď. V princípe nezáleží na spôsobe prijímania politických rozhodnutí, ak budú demokratické. Ide o to, aby boli súkromné rozhodnutia v rámci firiem a podnikov chápané ako politické, teda ako výkon moci, a nie ako voľné použitie vlastníctva. Na striktné oddelenie súkromnej a verejnej moci v tomto kontexte neexistuje dôvod. Neexistuje dôvod, aby boli súkromníkom povolené autokratické metódy na pracovisku, zatiaľ čo vo verejnej sfére by boli takéto metódy odmietané v mene slobody občanov. Podľa Walzera vždy ide o slobodu občanov, bez ohľadu na to, či vo vzťahu k zamestnávateľovi alebo k štátu. Práve v mene slobody obhajuje ekonomickú demokraciu v podnikoch a firmách. Ekonomická demokracia Okrem Walzera patrí k najznámejším obhajcom tzv. ekonomickej demokracie známy americký teoretik demokracie Robert Dahl. Ak je ospravedlniteľná politická demokracia, podľa Dahla je nevyhnutne ospravedlniteľná aj ekonomická demokracia. Analógia je pritom jasná. Tak isto ako štáty, aj firmy prikazujú, zakazujú, vytvárajú pravidlá, obmedzujú, sankcionujú. Najvyššou sankciou pre zamestnanca je strata zamestnania, ktorá pre mnohých zamestnancov znamená odsúdenie na život bez prostriedkov, v neistote a strádaní, a teda často na horšie podmienky ako v tých najprísnejších väzniciach. Moc súkromných vlastníkov a manažérov preto treba podrobiť demokratickej kontrole presne tak isto, ako sa to deje v demokratických štátoch v prípade verejnej moci. Ako dokladá americký politológ Charles Lindblom, je iba ideologický mýtus, ak niekto predpokladá, že rozhodnutia súkromných korporácií sú iba ich súkromná záležitosť. Naopak, súkromné korporácie majú stále väčší vplyv na verejný záujem a hlboko ovplyvňujú osudy jednotlivcov. Nemajú však na tento svoj politický vplyv nijaký mandát. Ako tvrdí Dahl, existujú rôzne formy vlastníctva, aj ak pripustíme ekonomickú demokraciu. Možno hovoriť o individuálnom vlastníctve (na spôsob akciovej spoločnosti, v ktorej budú akcionári iba jednotliví zamestnanci), možno hovoriť o štátnom vlastníctve (to by zastrešovalo zamestnaneckú samosprávu), možno hovoriť o spoločenskom vlastníctve (na spôsob juhoslovanského samosprávneho socializmu, ktoré dáva symbolické nároky na vlastníctvo celej spoločnosti) a možno hovoriť o družstevnom vlastníctve – kooperatívoch (fungujúce na spôsob individuálneho vlastníctva, ale nie na báze akcionárov, ktorých vlastnícky podiel môže byť vysoko nerovný, ale na báze členstva, t. j. obyčajného zamestnaneckého vzťahu v podniku). Najväčšiu pozornosť medzi radikálne demokratickými teoretikmi pútala práve posledne spomínaná možnosť, t. j. kooperatívy. Tento projekt má takisto svoje viac či menej úspešné historické podoby. Mondragon Najúspešnejším projektom je tzv. Mondragon, ktorý vznikol roku 1959 v španielskom Baskicku a postupne sa rozrástol na 160 samostatných kooperatívov, zahŕňajúcich 23-tisíc členov. Aby bol udržiavaný duch kooperácie, nemá ani jeden z kooperatívov viac ako 500 členov. Podľa štatistík vykazuje korporácia Mondragon dvakrát vyššie zisky ako priemerná korporácia v Španielsku. Mondragon má vlastnú banku, poisťovne, školy, univerzity, nemocnice. Jeho bázou je kresťanská sociálna doktrína, z ktorej tvorcovia Mondragonu vyvodili princípy ekonomickej demokracie. Na rozdiel od amerických projektov známych ako ESOP (Employee Stock Ownership Plan) neznamená Mondragon iba participáciu zamestnancov na podnikových ziskoch, ale aj participáciu na vlastníctve a vedení. Každý nový člen Mondragonu sa automatický stáva spoluvlastníkom a spolupodieľa sa na voľbe manažmentu a ďalších riadiacich funkciách. V Mondragone, prirodzene, nevládne nijaké rovnostárstvo. Existuje však regulácia sociálnych nerovností, ktorá nedovoľuje, aby najvyššie mzdy prekročili štyri a pol násobok najnižších miezd. Libertariánski kritici často hovoria o nedostatočnej kompetentnosti zamestnancov, od ktorých ne-možno očakávať, že dokážu riadiť podnik. Ako však tvrdí Dahl, v projekte ekonomickej demokracie netreba zo strany zamestnancov predpokladať nejakú vysokú mieru expertízy a kompetentnosti pri riadení podniku. Zamestnanci si jednoducho zvolia tých, ktorí budú kompetentní, teda profesionálnych manažérov. To isté sa deje v súkromných akciových spoločnostiach, v ktorých sú vlastníci, resp. držitelia akcií nekompetentní riadiť konkrétne podniky rovnako ako zamestnanci. Námietky kritikov konceptu spoločenského vlastníctva sa týkajú predovšetkým nedostatku motivácie. Projekt kooperatívov však dokazuje opak. Ak sú zamestnanci spolumajiteľmi podniku, ich motivácia pracovať je väčšia, pretože aj od toho závisí ich konečná odmena. Ich motivácia je podľa Louisa Puttermana dokonca vyššia ako u vlastníkov veľkých firiem. Aj malý nárast zisku môže mať totiž pre zamestnanca väčší význam ako veľké dividendy pre bohatého vlastníka. Projekt ekonomickej demokracie podporovali v západných krajinách aj niektoré vlády. Kooperatívy boli založené na severozápade Spojených štátov. Išlo o drevárske firmy na výrobu lepeniek (plywood cooperatives) a ekonomické výsledky niektorých z nich boli viac než uspokojivé. V USA vznikol aj štátom sponzorovaný projekt tzv. Tennessee Valley Authority, ktorý takisto niesol črty cooperatives. Projekty ekonomickej demokracie boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch aktuálne aj v západnej Európe, známy bol predovšetkým tzv. Meidnerov plán či návrh dánskej sociálnodemokratickej strany z roku 1973. V Nemecku sa šíril tzv. model „spoludeterminácie“ (mitbestimmung). Po nástupe novej pravice sa téma ekonomickej demokracie postupne dostala do úzadia. Zdá sa, že nastáva čas opätovne sa ňou zaoberať. Požiadavka ekonomickej demokracie je totiž z hľadiska základných princípov demokratického štátu plne legitímna. A pretože väčšinu času strávia občania štátu práve na pracovisku, mala by byť požiadavka ekonomickej demokracie pre každého demokraticky zmýšľajúceho človeka jednou z najnaliehavejších tém modernej demokratickej spoločnosti. Autor je politológ