Na Slovensku je čoraz viac ľudí, najmä medzi nastupujúcimi generáciami, ktorí stotožňujú kultúru a predovšetkým umenie so zábavou a biznisom. Dejiny sa neopakujú, ale ľudské omyly sa pomstia často na nevinných aj v kultúre.
Život kultúry a umenia je vždy spätý so spoločnosťou, hoci nie je jej zrkadlovým odrazom. Preto rozkvet či kríza spoločnosti sa premieta do postavenia a pôsobenia kultúry. Hrozbou pre ňu u nás nie je len nedoceňovanie kvalitnej kultúry a umenia, ich deportácia do depozitov, kde tiež nie sú v bezpečí, lebo niet prostriedkov na ich údržbu, ale najmä záplava vydávanej a dovážanej brakovej literatúry, filmov, vrátane porna, a s tým spojených životných foriem. Slepá viera v kultúrnu silu trhového automatizmu a predsudky o nevychovateľnej osudovosti človeka môžu postupne viesť len k tomu, že mnohí začnú trpieť kultúrnym deficitom, a neskôr už nemusia pociťovať ani ten.
Vpád cudzorodého vplyvu
Všetko sa to deje v podmienkach, keď celú planétu možno naraz informovať i dezinformovať z jedného zdroja a keď sa nespočetné televízne kanály premieňajú na dezinformačné stoky, pomocou ktorých sa nás spoločenskí manipulátori pokúšajú presviedčať o svojich záveroch ako o nevyhnutnom trende modernej doby. Pritom vôbec nepripúšťajú, že spôsobujú úpadok najušľachtilejšieho výtvora ľudstva – humanistickej kultúry. Viditeľné ohrozenia kultúrnej identity národa sa prejavujú ideovo-mravným vpádom cudzorodého vplyvu, totálnou komercionalizáciou a organizačnou roztrieštenosťou, čím slovenskú kultúru vracajú niekde na začiatok minulého storočia. V tomto zdanlivom kultúrnom chaose je čoraz viac badateľné rozhodujúce protirečenie prejavujúce sa tendenciou k „jednote“, ideologizácii a totalizmu, a súčasne smerovanie k demokratickému pluralizmu. Obe tendencie môžu za určitých podmienok pri absencii múdrej kultúrnej politiky viesť k tomu istému cieľu: jednostrannej deformácii až totalizmu. Tendencia k totalizmu sa zintenzívňuje jednostrannou preferenciou ideovej a estetickej uniformity kultúrnych prejavov. Bežný pohľad na prevažujúci obsah masovo šírených „umeleckých“ hodnôt televíziou, filmom, literatúrou a ďalšími prostriedkami napovedá, že sa uprednostňujú „hodnoty“, ktoré preferujú násilie, zločinnosť, hrôzu a obrazy živočíšneho sexu. Úplná prevaha dovážaných filmov redukuje obraz súčasného človeka na biologickú pudovú štruktúru, na agresívne a sexuálne pudy. Plnohodnotného človeka nahrádzajú banality zvecneného sveta tovarov, stereotypná „krása“ konzumu, reklamy, vonkajšie prejavy technickej civilizácie a supermanstvo. Zväčša vysoko profesionálnym estetickým spôsobom sa stvárňujú chaotické, absurdné, škaredé a brutálne javy ako samozrejmá podstata života. Ich absolutizáciou a fetišizáciou sa vytvára obraz života, ktorý zahmluje príčiny odcudzenia človeka. Tým sa vytvára atmosféra bezmocnosti a rezignácie, zmierenia sa s existujúcim stavom. Ideologické a politické súvislosti sú tu jednoznačné, najmä vo vzťahu k mladej generácii. No aj tak sa nie všade za touto zdanlivou pestrosťou „kultúrnych“ prejavov nachádza podstatná tendencia, ktorá vedie k jednostrannej uniformite citov, vkusu a spôsobu života.
Unifikácia nenáročnej zábavy
Sily, ktoré nežičia rozvoju osobnosti každého národa i každého človeka, sa snažia vnútiť všetkým svoje vlastné chápanie zmyslu ľudského života a tomu zodpovedajúce spôsoby kultúrnej zábavy ako jeden jediný, všeobecne platný a záväzný vzor. Unifikácia zábavy, hromadné akceptovanie nenáročných, no lákavých vzorov zábavných činností, ktoré má za následok masové, stereotypné a zvyčajne celkom bezmyšlienkovité reagovanie na určité podnety, degraduje ľudí na nástroje svojvôle producentov prostriedkov takej zábavy. Ani absolutizácia tej druhej, lepšej tendencie rozvoja kultúry, vedúcej k demokratickému pluralizmu, však nemusí viesť automaticky k optimálnemu procesu. Ak sa začne uplatňovať zdanlivo demokratická zásada, podľa ktorej je v kultúre „všetko dovolené“, dostaneme sa z druhej strany k výsledku prvej tendencie. Ak totiž kultúru ponímame ako činiteľa humanizácie i ukazovateľa víťazstiev človeka nad sebou samým, tak musíme pochopiť, že sa ani moderná demokratická spoločnosť nezaobíde bez rovnováhy síl medzi mnohými názorovými a estetickými prúdmi, mocenskými záujmami a ideovými pozíciami. Demokratický pluralizmus je vtedy účinný, keď stimuluje neopakovateľné tvorivé činy, podnecuje tríbenie duchov, vyjavovanie osobnosti a logicky vedie k využitiu ekonomických a kultúrnych tradícií a iniciatív. Zvulgarizované chápanie demokratického pluralizmu v zmysle „všetko je dovolené“ vedie k prejavom anarchie, agresivity, exhibicionalizmu a cynizmu. Príťažou sú už nielen cenzúra a autocenzúra, ale aj akékoľvek estetické, mravné a humanistické zásady i národné tradície. Dominantnými sa stávajú ekonomické kritériá (skrytá ruka trhu). Vládne lotéria slobodného trhu a to je tá druhá cesta nielen k sociálnej nespravodlivosti a kultúrnemu úpadku, ale aj k novému duchovnému totalizmu, lebo v mene slobody tvorby vládne egoizmus, tvorca komunikuje len sám so sebou. Búranie akýchkoľvek tvorivých šablón a ideologických predsudkov v kultúrnej tvorivosti nahrádza neviazaná odvaha bez zábran smerujúca vraj k absolútnej slobode a nezávislosti tvorcu i konzumenta kultúrnych hodnôt. Je to cesta z dažďa pod odkvap, od jednej totalitnej pasce k druhej, od jednej ideológie k ideológii anarcholiberalistickej kultúry, ktorá rovnako ako tá predchádzajúca nemilosrdne deformuje každý tvorivý čin, módu a najmä vzťahy ľudí.
Každý proti každému
Keďže spoločnosť je sociálny organizmus, ktorý sa veľmi rýchlo diferencuje a rozvíja, je v jej záujme, ako aj v záujme všetkých občanov, aby naše životy boli čo najpôvodnejšie, osobité, primerané odlišným schopnostiam i možnostiam každého z nás. Slovenská spoločnosť je viditeľne roztrieštená, nemá spoločnú vôľu kultúrneho napredovania. Každý protestuje proti každému, čo nesvedčí o našom kultúrno-mravnom zdraví. Myslíme účelovo, stranícky, rozličnosť a pestrosť akosi prestáva byť záľubou. A práve presila prejavov cudzorodej masovej kultúry akoby organicky zapadala do tohto stavu našej spoločnosti. Obrana proti „hodnotám“ cudzorodej masovej kultúry sa musí stať súčasťou programu budovania novej slovenskej spoločnosti. Vytváranie demokratických pomerov pre rozvoj plnokrvnej kultúry by mala sprevádzať dobovo konkrétna podoba korektívu v podobe strážcu takej ľudskej miery, ktorá pobáda na pozitívny rozvoj. V tomto zmysle vyznievajú aj poučenia z povojnového kultúrneho vývoja v Európe. Mnohí naši špičkoví politici a inštitúcie však ešte stále odmietajú akceptovať kultúrne tradície a kontinuitu. Naopak, hľadajú v nich čierne diery, tvária sa novátorsky, div nie spasiteľsky, lebo vraj začínajú od nuly, čím len dokazujú, že nevedia, čo činia. V nákupe a distribúcii filmov napríklad len vymenili týždne a dekády sovietskych filmov za doterajšiu dvadsaťročnicu americkej filmovej tvorby. Nielenže tým škodia americkej kultúre, ale tiež deformujú vkus, tradície a likvidujú domácu tvorbu. Mali by vedieť aspoň niečo o povojnovom úsilí francúzskych, nemeckých a škandinávskych kultúrnych činiteľov nedopustiť jednostranné deformovanie svojich národných kultúr. Nie náhodou autorom tézy boja proti amerikanizácii národných kultúr bol bývalý fínsky prezident Urho Kekonen.
Nové fetiše záujmu
Každá jednostrannosť a vnucovanie deformuje kultúrny život. Niektorým zodpovedným to neprekáža. Načo sa vraj rozčuľovať, do kina sa zatiaľ chodí, divákov tie filmy ešte zaujímajú a ani proti profesionalite stvárnenia bezduchých a na pudoch založených spoločenských vzťahoch vraj nemožno mať nijaké výhrady. Slobodný občan vraj má právo… On, najmä mladý, si takú kultúru žiada, tak sme povinní mu ju dať. Svätá prostota, chce sa zvolať. Akoby sa nevedelo, že istý druh „kultúrnych“ hodnôt plodí im zodpovedajúci vkus, ktorý opakovane vytvára svätý fetiš „kultúrneho“ záujmu a potreby. V tomto prípade ide ešte o to, že druh narkotickej kultúry je silnejší preto, lebo angažuje a viaže iracionálne zložky v človeku. Zatiaľ čo slabosť demokratických a humanistických kultúrnych hodnôt je v ich odvolávaní sa na ľudskú racionalitu, na to, čo je v človeku krehké a vo vývine, a preto aj najzraniteľnejšie. Niektorí sa ľahkovážne nazdávajú, že „zasiahnutie“ masovou kultúrou je prechodná vlna, ktorá prejde ako nevľúdne počasie a obloha sa vyjasní. Zabúdajú však, že takzvané hodnoty masovej kultúry sa usadzujú v spôsobe myslenia i formách života najmä mladých ľudí. Vytvárajú si nielen publikum, ale aj aktérov, ktorí sa riadia v živote jej návodmi a tvoria na ich spôsob hodnoty nové, aj svoj spôsob života.
Autor je vysokoškolský profesor na dôchodku
