Prečo neplatiť?

Slovenskou vládou avizovaný bod obratu už nastal. Treba popravde povedať, že i bez jej pričinenia. Skutočne prišlo k zlepšeniu ekonomickej situácie. Bohužiaľ však na náš úkor. V čom teda spočíva tento obrat? Nuž v tom, že dnes už nič nesmeruje k človeku. Boli sme zahrnutí do všeobecnej prevádzky, prevádzky, ktorá nemá cieľ mimo seba, ale stala sa samovzťažnou. „Spoločnosť“ nabehla na bezduchý algoritmus, v ktorom sa s človekom kalkuluje ako s ostatnými vstupmi. Stali sme sa len jednou z nákladových položiek, ktoré treba znížiť na minimum. Eliminácia ľudského faktora však nie je motivovaná len strohými ekonomickými dôvodmi. Výroba sa sústreďuje do plnoautomatických tovární chŕliacich tovary 24 hodín denne. Stroje nielenže nepožadujú plat, ale nepoznajú ani únavu, nemajú choré deti, nedele ani sviatky, nevzťahuje sa na ne zákonník práce, nepodliehajú náladám ani afektom, nemajú morálne dilemy ani iné ľudské slabosti, neulievajú sa a môžu byť vždy nastavené na optimálny výkon. Z čisto inštrumentálneho pohľadu je podiel človeka na týchto procesoch minimalizovaný aj preto, že človek je najrizikovejším faktorom a najporuchovejšou súčiastkou celého tohto aparátu. Sú tu síce pokusy mocensky a farmakologicky človeka stabilizovať, ale prevádzka represívnych inštitúcií a antidepresíva pumpované do systému tiež niečo stoja. Z požiadavky zamestnanosti sa preto neustále ukrajuje. Už sa nikde vážne nehovorí o plnej zamestnanosti. Neudržateľná je i predstava „dvojtretinovej spoločnosti“ (Peter Glotz), garantujúcej prácu len jej dvom tretinám. Dokonca i tzv. „pätinová spoločnosť“ sa dnes ukazuje ako príliš optimistická. I na tých, čo môžu byť zapojení, sú kladené extrémne nároky. Ľudia sú dnes ľudsky a sociálne degradovaní nie v dôsledku nevýkonnosti ekonomiky, ako tomu bolo v minulosti, ale skôr naopak – v dôsledku jej stále vyšších obrátok. Tento proces vylučovania človeka z hry je však dvojznačný. Nahradzovanie práce kapitálom (vytesňovanie človeka z pracovného procesu), v konečnom dôsledku obmedzuje dopyt a vyvoláva štrukturálne nerovnováhy. Určitým riešením uvedenej situácie by mohlo byť akceptovanie sociálnej (občianskej) práce ako ekonomicky relevantnej kategórie. Znamená to, že za prácu by sa považovali i všetky aktivity prispievajúce k „blahu našich blížnych“, aktivity prispievajúce ku konštituovaniu a rozvoju občianskej spoločnosti, činnosti nasmerované k ochrane a kultivácii životného prostredia. To si však vyžaduje nanovo definovať kategóriu hodnoty, resp. nanovo poňať povahu hodnototvorného procesu. Hodnotu dnes okrem vzácnosti, materiálového a energetického vkladu a množstva vynaloženej práce, určuje aj niečo iné. Vilém Flusser rozlišuje medzi prácou industriálnou – orientovanou na materiálnu premenu sveta – a prácou v dnešnom zmysle slova – chápanou ako činnosť, ktorá mení význam sveta. Pod ňou rozumie vytváranie, manipuláciu a zhromažďovanie symbolov. V tomto zmysle je hodnotnou každá kultúrotvorná činnosť, resp. všetko, čo prispieva k premáhaniu entropických procesov. Toto chápanie hodnoty bolo v minulosti v ekonomickom prostredí akceptované len čiastočne. Schopnosť odolávať prúdu zmien, zachovávať a podržovať si svoju identitu (napríklad dlhodobo obstáť v konkurencii) je hodnotená i tu – značka tovaru, dĺžka jej existencie na trhu, určuje jej kredit. Platíme teda i za značku (symbol). Vo všeobecnosti však platí, že hodnotnejším je výrobok, ktorý v sebe akumuluje viac informácií (nie materiálu). Informovanie je dnes podľa Flussera najrelevantnejším hodnototvorným procesom. Do jeho rámca organicky zapadá i výchovno-vzdelávací proces. Vzdelanie sa dnes stalo významnou ekonomickou kategóriou. Z tejto jeho povahy však vyplýva úplne opačný záver, akým je v súčasnom „politickom“ diskurze aktualizovaná požiadavka spoplatnenia vysokého školstva. *** Sú tu však aj iné dôvody, prečo je vylučovanie človeka z týchto procesov rizikové. Zo všetkých faktorov, ktoré doteraz saturovali ľudskú potrebu zmyslu, zostala v tomto „demagizovanom“ svete len práca. Práca nie je totiž len prostriedkom k zachovaniu nášho života, ale aj jeho možným cieľom a zmyslom. Známy výrok: „Nepracujeme preto, aby sme žili, ale žijeme preto, aby sme pracovali“, je napriek svojmu inflačnému rozšíreniu vo veľkej miere pravdivý. Žitie bez zmyslu je veľmi rizikové. Ako zdôrazňoval rakúsky filozof Günter Anders, je totiž len malý krok od nihilizmu k anihilizmu. Nárast počtu anomických samovrážd a tzv. expresívneho násilia tento predpoklad potvrdzujú. Spoločnosť má preto záujem tento priestor uvoľnený rozpadom tradičných hodnotových sústav, viac-menej zmysluplne vyplniť. V názoroch, ako to urobiť, však existuje zásadný rozdiel medzi prístupom Európy a USA. V Európskom kontexte sa za najvážnejšieho kandidáta, ktorý by mohol ašpirovať na toto uprázdnené miesto, považuje inštitút (celoživotného) vzdelávania a spomínaná sociálna práca. Vyzerá to však tak, že vzhľadom na existujúce pravidlá hry, sa s najväčšou pravdepodobnosťou nepresadia – sú príliš nákladné. V prípade vzdelania ani nie tak pokiaľ ide o jeho priame finančné vstupy, ale vzhľadom na jeho sekundárne efekty. Vzdelanie totiž zvyšuje ašpirácie a tiež aj nároky na prácu, či kvalitu trávenia voľného času a tým ich predražuje. Ekonomika je neúprosná – platenie nezamestnanosti a opatrenia zamedzujúce existenciálnej frustrácii k neproduktívnosti odsúdenej časti spoločnosti musia byť lacnejšie ako platenie za prácu. Amerika má lacnejšie riešenie: Panem et circenses – chlieb a hry, alebo, povedané inak – „tittytainment“ (Brzezińského výraz zložený z dvoch slov: entertainment – zábava a tits – americký slangový výraz pre ženské poprsie, v tomto prípade myslené nie ako erotický symbol, ale ako zdroj potravy). Pod hrou sa tu však nerozumie priestor a prostriedok ľudskej sebarealizácie, ale hra ako kratochvíľa – ako otupujúca a narkotizujúca zábava. Snaha odpútať kúpnu silu od pracovného výkonu smeruje i k návrhom kompenzovať tento deficit virtuálnou realitou. Virtuálna práca, virtuálne továrne, farmy, úrady a väzenia sú síce lacnejšie a sú tiež účinným placebo efektom proti možným existenciálnym frustráciám, majú však jednu zásadnú nevýhodu – virtuálna práca neumožňuje určiť kľúč na určenie podielu jednotlivých členov spoločnosti z transferových peňazí a kvantifikovať tak ich nárok na vyprodukované existenčné prostriedky. Nemožno ju tiež kvalifikovať ako kultúrotvornú činnosť. *** K tomu, aby sa sociálna práca presadila ako ekonomicky relevantná kategória, je však potrebné vytvoriť určité homogénne štrukturálne prostredie, ktoré by vzniklo zosúladením sociálnej a rozpočtovej politiky. Aby sa dosiahla určitá minimálna garancia ľudskej dôstojnosti a ochrany životného prostredia, treba na globálnej úrovni prijať sociálnu a ekologickú chartu („chartu Zeme“). Vylúčila by sa tým možnosť konkurencie na báze znižovania výrobných nákladov a spoločenskej spotreby cestou znižovania hodnoty ľudského života či devastácie prírody. Bezpredmetnou by sa tak stala možnosť konkurencie umožnená v dôsledku predchádzajúceho nerovnomerného vývoja – možnosť zvyšovať zisk tam, kde je lacnejšia pracovná sila, resp. kde sú mäkšie ochranárske opatrenia. Museli by sa hľadať iné zdroje produktivity práce a efektívnosti. Prevažná časť úspechu Západu bola založená ani nie tak na jeho invencii, pracovitosti, technologickej vyspelosti, ale na týchto umelo udržiavaných nerovnováhach (ťažením z lacnej pracovnej sily, nerastných surovín a energie v ostatnej časti sveta, kurzových rozdielov, globálnej kontroly finančných tokov a pod.). Stále hlasnejšie sa preto ozýva požiadavka, aby bola voľná súťaž nahradená čestnou súťažou. Je neprijateľné, ak sa tovary produkujú a zisky vytvárajú prostredníctvom zle platenej alebo detskej práce, prípadne inými formami endokolonizácie, napr. ekonomickou diskrimináciou žien. Hospodárska súťaž by sa za týchto okolností zúžila len na oblasť ľudskej invencie, postavenej na určitom vzdelanostnom zázemí. Jej férovosť by spočívala v tom, že všetci jej účastníci by začínali viac-menej z rovnakej štartovacej čiary. To je jedna z cieľových požiadaviek, o ktoré sa Európa (aspoň pokiaľ ide o jej vnútorné prostredie) usiluje. Avšak len za podmienky globálneho prijatia týchto pravidiel, nebude presmerovanie časti transferových peňazí do „neproduktívnej“ oblasti sociálnej práce diskvalifikačným aktom, ktorý by vládu, ktorá by k takémuto kroku pristúpila, a jej hospodársku politiku, nediskvalifikoval v ringu medzinárodnej konkurencie ako priveľmi nákladnú. Veľa času však nezostáva. Treba to stihnúť dovtedy, pokiaľ ešte štáty a ich vlády disponujú akou-takou rozhodovacou právomocou. A možno už veci postúpili dopredu tak ďaleko, že to už nestihneme… *** Vzdelanie v dnešnej spoločnosti plní niekoľko nezastupiteľných funkcií. Je nielen zmysluplným vyplnením voľného času a tým aj prevenciou pred možnými existenciálnymi frustráciami a ich možnými anomickými dôsledkami, ale je tiež účinným prostriedkom znižujúcim mieru konfliktnosti. Bohatstvo ľudí rozdeľuje – vlastnícky vzťah je vzťahom exklúzie. Vlastniť nejakú vec zároveň znamená odoprieť iným prístup k nej, vylúčiť všetkých ostatných z jej užívania. Vedenie je na rozdiel od bohatstva takým druhom vlastníctva, ktorý ľudí spája a nie rozdeľuje. Americký futurológ Alvin Toffler vo svojom diele „Posun moci“ uvažuje o troch základných zdrojoch moci – násilí, bohatstve a vedení. V poradí, v akom ich uvádza, zároveň vyjadril aj mieru ich kvality. Za najmenej kvalitný druh moci považuje moc založenú na násilí, nakoľko je len represívna, a preto málo pružná. Moc postavená na bohatstve je už aj motivujúca, má však tiež jeden závažný nedostatok: jej veľkosť a dosah je limitovaný veľkosťou bohatstva, ktoré sa za ňou skrýva a ktoré je nutne obmedzené (vyčerpateľné). Najkvalitnejším druhom moci je moc opierajúca sa o vedenie. Vedenie nielenže umožňuje znásobiť prvé dva mocenské faktory (t.j. násilie a bohatstvo) ale oproti bohatstvu má jednu nespornú výhodu – vedenie „nemá dno“, vedenie sa nespotrebováva a to ani s rastom počtu svojich vlastníkov. Ten istý poznatok môže využiť vo svoj prospech neobmedzené množstvo ľudí bez toho, aby z neho ubudlo, alebo aby sa nejakým spôsobom znehodnotil. Vzdelanie má preto v sebe veľmi silný demokratizačný potenciál. Nehovoriac už o takých jeho aspektoch, ktoré pomáhajú odbúravať predsudky a vzájomné medziľudské neporozumenia a animozity, majúce svoj pôvod v nevedomosti. Keďže moc bola ešte donedávna fundovaná prevažne bohatstvom, nerovnomerné distribuovanie bohatstva a teda i moci bolo i najčastejším zdrojom konfliktov a mocenských zápasov modernej spoločnosti. Nastupujúca „spoločnosť znalostí“ (ak sa jej nástupu nebudú klásť prekážky) by preto mohla vytvoriť vhodnejší rámec ľudského súžitia a ďalej posunúť hranice občianskej spoločnosti. *** Sociálna spravodlivosť je v Európskom kultúrnom kontexte pokladaná za jeden z najdôležitejších konštitutívnych prvokov demokracie Trh všetko nevyrieši. Najmä nie tam, kde nie je trhové prostredie, t.j. tam, kde je trh paralyzovaný korupciou a prebujnenou štátnou byrokraciou. Spravodlivou je taká spoločnosť, ktorá garantuje nielen základné politické a občianske práva, ale vytvára aj rovnaké šance na zlepšenie spoločenského postavenia a kariéru pre všetkých svojich členov a v prípadnom prerozdeľovaní nejde nad rámec vyrovnávania spomínaných nerovností osudu. Návrh na spoplatnenie vysokoškolského štúdia v podobe, v akej bol predložený, porušuje princíp sociálnej spravodlivosti v oboch týchto prípadoch. Raz tým, že prvý z uvedených postulátov, i keď je v zdôvodnení navrhovanej „reformy“ deklarovaný, nie je prakticky naplniteľný, druhý krát tým, že zakladá nespravodlivý spôsob prerozdeľovania. Navrhovaný systém pôžičiek je nevýhodný a málokto bude ochotný zobrať si na svoje plecia toto bremeno. Platenej námedznej práce bude stále menej. Jej dostatok či nedostatok už nebude vizitkou schopnosti či neschopnosti vlád jednotlivých štátov riešiť tento problém. *** Vzdelanie je najistejším spôsobom ako čeliť neistej budúcnosti. Čakajú nás ťažké časy (chudobných i bohatých) – svet vyčerpaných surovín, globálna energetická a ekologická kríza, nové celosvetové pandémie a civilizačné choroby. Každý nápad bude dobrý. Nikto nemôže odhadnúť, na ktorom mieste našej planéty a v ktorej hlave sa zrodí spásonosná myšlienka. Rast zložitosti postindustriálneho prostredia si bude vyžadovať uplatnenie mozgového (vzdelanostného) potenciálu celého ľudského spoločenstva a nie len určitej, trhom vyselektovanej, menšiny. Viac hláv – viac rozumu – čím viac nápadov a nových ideí, tým väčšia šanca na záchranu. Autor je vysokoskolsky učiteľ Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s uverejnenými textami v tejto rubrike