PREČO JE U NÁS MÁLO RASOVO MOTIVOVANÝCH TRESTNÝCH ČINOV?

V roku 2001 bol zaznamenaný najvyšší počet trestných činov motivovaných rasovou, národnostnou alebo inou neznášanlivosťou od roku 1997 (od tohto roku sa tieto trestné činy oficiálne štatisticky spracovávajú). Je to jednak v dôsledku zvýšenej pozornosti, ktorá bola venovaná problematike extrémizmu v roku 2001 v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi, a zároveň je to výsledok ofenzívnych operácií polície v tomto roku.

Štatistiky rasovo motivovaných trestných činov vedie polícia, generálna prokuratúra a ministerstvo spravodlivosti. Minulý rok sa na území Slovenska spáchalo 40 rasovo motivovaných trestných činov. Objasnených bolo 23 (57,5 %). Štyri z nich spôsobili páchatelia pod vplyvom alkoholu, tri spáchali recidivisti, dve deti a päť mladiství. Najväčšie množstvo zaznamenali v Trenčianskom kraji – dvanásť. Väčšinou (17 prípadov) išlo o trestné činy podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv a slobôd, podľa § 260 trestného zákona.

Policajné štatistiky nezodpovedajú realite

Policajné štatistiky však zachytávajú len trestné činy, ktoré boli ohlásené polícii a tá ich kvalifikovala ako rasovo motivované. Skutočné čísla sú oveľa vyššie. Existuje viacero dôvodov, prečo tieto štatistiky nezodpovedajú realite:

• Obete takýchto trestných činov nenahlasujú tieto prípady polícii zo strachu pred odhalením identity a pred pomstou zo strany útočníkov. Postup polície k oznamovateľom takýchto incidentov totiž neraz skôr odrádza od ďalšej spolupráce s ňou. Bežne sa stáva, že obeť útoku čaká na výsluch na jednej chodbe s útočníkom, alebo má identifikovať útočníka spomedzi viacerých osôb bez toho, aby bola oddelená sklom, takže útočník ju vidí, čo často spôsobí, že v obave pred pomstou nechce označiť páchateľa.
• Obete nemajú dôveru v efektívnosť a rýchlosť postupu polície v takýchto prípadoch, alebo nedôverujú polícii ako celku. Obeťami rasových útokov sú v mnohých prípadoch Rómovia, ale pretože figurujú ako páchatelia v iných prípadoch vyšetrovaných políciou, ich svedectvo policajti často spochybňujú.
• Ďalším dôvodom nepresnosti v štatistikách je právna kvalifikácia týchto incidentov. Často sú kvalifikované ako priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, hoci napĺňajú znaky trestného činu. Iné prípady sú klasifikované ako ublíženie na zdraví, neberúc do úvahy rasový motív, ktorý je za nimi, alebo sú hodnotené ako výtržníctvo. Táto tendencia – kvalifikovať trestný čin spáchaný z rasistických pohnútok ako obyčajný trestný čin bez zohľadnenia motívu – je veľmi rozšírená.
• Väčšina prípadov, keď boli zadržaní príslušníci extrémistických hnutí so symbolikou napĺňajúcou ustanovenia trestného zákona o verejnom prejavovaní sympatií k fašizmu, sa končí odložením na polícii alebo úrade vyšetrovania pre nedostatočnú znalosť tejto symboliky a jej významu zo strany polície a takisto neochoty skúmať motív takéhoto konania páchateľa. Mnohokrát sa vyšetrovatelia uspokoja s výpoveďou podozrivého, že nevie, čo znamená nápis/symbol na oblečení , ktoré nosí, a prípad odložia.
• Rovnako prístup polície k svedkom spôsobuje ich neochotu vypovedať. Svedkovia nie sú informovaní o tom, že môžu požiadať o priznanie štatútu chráneného svedka, ak majú obavy o svoju bezpečnosť, či aspoň o to, aby bola namiesto ich plnej adresy uvedená adresa ich pracoviska. Odhalením svojej identity a svojím svedectvom sa totiž vystavujú nebezpečenstvu, že sa stanú ďalšou obeťou. Všetky tieto skutočnosti znižujú ochotu ľudí vypovedať a znižujú efektivitu práce polície pri objasňovaní trestnej činnosti.

Vďaka všetkým týmto faktorom je odhadovaný počet skutočne spáchaných trestných činov s rasovým motívom najmenej desaťkrát vyšší ako čísla uvádzané v oficiálnych štatistikách.

Trestný čin s rasovým motívom

Stíhané osoby pri TČ s rasovým motívom

Teritoriálne rozloženie zistených TČ s rasovým motívom

VÝPOVEDE OBETÍ

„… Stáli sme na jednom dvore na sídlisku Zápotočky. Stálo nás tam asi pätnásť chlapcov a šesť dievčat. Okolo 19.00 k nám prišiel jeden skín. Najprv sa pokúšal provokovať heslami ako „Sieg heil!“ alebo „No čo, ty špina čierna?“ Na to som mu odpovedal: „Choď preč, nemám sa s tebou o čom rozprávať.“ Potom sa otočil a odišiel. O päť minút sa vrátil s asi pätnástimi skínmi, ktorí mali v rukách palice, nože a boxery. Všetkých som poznal. Moji kamaráti ušli do neďalekého vchodu, kde sa zamkli. Ja som ostal vonku aj s dievčatami. Ako som stál, pristúpil ku mne jeden skinhead a opýtal sa ma, kde je môj kamarát. Povedal som mu, že to ho nemusí zaujímať. Obrátil som sa chrbtom, on ma potľapkal po pleci a keď som sa k nemu obrátil, zasiahol ma tvrdý úder do tváre boxerom. Chcel som sa brániť, ale v tom sa na mňa vrhli ostatní. Začali ma kopať na zemi, surovo ma mlátili palicami a kopali oceľovými topánkami. Potom si nasadili kukly a išli preč. Na políciu som nešiel, pretože polícii neverím. Bol som iba u lekárky. Mal som slabý otras mozgu, prasknutý nos, odreniny na rukách, nohách, chrbte a rebrách.“

ANONYM, Prievidza, 19 rokov

„… s Nazi Skins som sa stretol veľakrát. Správali sa agresívne, vykrikovali fašistické heslá, párkrát ma napadli, boli v 5-6-člennej skupine, 16-17- a viacroční. Mali oblečené bombery (americká letecká bunda, obľúbená súčasť skinheadskej uniformy – pozn.), vykasané rifle, kanady alebo martensy (ťažké topánky, často s oceľovou špicou, značky Dr. Martens, Gladiator atp. — pozn.) a vyholené hlavy. Nosia rôzne znaky, napríklad keltský kríž, hákový kríž, slovenský štátny znak atď. Napadli ma preto, lebo som punker. Trvalo to pár minút, ľudia videli, ako ma bijú, ale nezasiahli ani neprivolali pomoc. Boxovali ma a kopali do hlavy, do obličiek, použili aj bejzbalovú palicu. Utrpel som pomliaždeniny hrudníka. Nazi Skins neutrpeli žiadne zranenia. Polícii som neohlásil nič, počas takýchto konfliktov polícia nezvykne zasahovať, správa sa ľahostajne.“

ANONYM, Košice, 16 rokov