Už dlhé roky hýbeme zdravotníctvom zlým smerom, a preto nefunguje tak, aby prinášalo očakávané efekty a kvalitu služieb, len je to podstatne citlivejšie, lebo ide o zdravie a dôstojnú starobu, čo cítiť rýchlejšie, ako sa prejaví „blbosť“ generácií pre nefunkčné školstvo.
Bohužiaľ, v našom štáte nikdy neprebehla normálna diskusia ako systém nastaviť tak, aby čo najlepšie slúžil čo najviac občanom, reagoval na skutočné podmienky v regiónoch, teda v prospech tých, ktorí doň prispievajú. Nemáme ucelenú víziu, a tak sa opatrenia menia podľa schopnosti alebo neschopnosti ministra a vlády či podľa zahraničného vzoru, a ten čo to platí, nemá na to vplyv.
Stotožňujem sa s názorom, že celých posledných 30 rokov bolo „obchodovanie so štátom“ najjednoduchšou cestou k zbohatnutiu. Napríklad problém so štátnymi nemocnicami, úplne kritickou infraštruktúrou, ktorá bola už tak „zreformovaná“, že im všetky ziskové aktivity zobrali a ostali len tie stratové. Štátne nemocnice sú na tom katastrofálne, kým súkromníci majú zo zdravotníctva dobrú živnosť.
V zásade platí, že ak systém zdravotnej starostlivosti má byť na kvalitnej úrovni, tak ako celok musí byť v prvom rade orientovaný na potreby pacienta. A zároveň musí vytvárať vhodné pracovné podmienky pre ľudí, ktorí v ňom pracujú. Bohužiaľ, väčšina potrebných krokov vyžaduje politickú silu na legislatívne a operatívne zmeny v nastavení systému.
Všetkým nám by pomohlo, ak by zdravotníctvo ako segment nebolo prepolitizované, ale rozhodovalo by sa o ňom odborne a manažérsky. Ak má politická strana čisté úmysly, musí jej byť takéto rozhodovanie po vôli, ba čo viac, mala by za také bojovať. Vtedy by bolo možné, aby sa na konkrétnej dlhodobej koncepcii rozvoja zdravotníctva dohodli politické strany krížom cez celé politické spektrum, čo by umožnilo tento sektor kontinuálne rozvíjať a systematicky posúvať dopredu. Lebo ak bude každá garnitúra riešiť čiastkové problémy zdravotníctva z pohľadu svojich politických a osobných záujmov bez odborného pohľadu ďalej dopredu, naše zdravotníctvo bude vždy len prešľapovať na mieste.
Veľmi ma v tejto súvislosti zaujalo stanovisko môjho priateľa primára cievnej chirurgie, ktorý mi napísal . „Je tu ale jeden aspekt, ktorí Vy nevidíte. Vzhľadom na to, aká je práca lekára psychicky náročná a zodpovedná, je na tieto pomery na Slovensku extrémne zle platená. Keby ste len videli ten „materiál“ ( prepáčte za výraz), ktorý sem momentálne prichádza zo škôl. Kedysi bolo prestížou byť lekárom a na fakultu sa hlásili tí najschopnejší. Ďalej, bez podceňovania žien, už prevyšujú mužov končiacich lekárske fakulty tak 70/30 a verte mi, nie sú schopné vykonávať tú istú prácu ako muži. A kde sú tí schopní ? Jednoducho si povedali, že za tie peniaze predsa nebudú riskovať svoje zdravie a sú z nich úspešní právnici, ekonómovia a inžinieri – skrátka profesie, kde sú adekvátne finančne aj spoločensky ohodnotení.
Apropo… novým riaditeľom najväčšej nemocnice na Slovensku sa má stať riaditeľ letiska na Sliači bez medicínskeho vzdelania a skúseností… myslím, že to nepotrebuje žiaden komentár…“
Podľa môjho názoru je tento systém zdravotníctva, ktorý u nás máme, dlhodobo neudržateľný. Systém, kde lekár nie je motivovaný spokojnosťou pacienta, pacient nie je motivovaný neplytvať prostriedkami a zdravotná poisťovňa nevie, za čo vlastne platí.
Postupne bude vznikať čoraz viac súkromných kliník, kde sa bude poskytovať kvalitná starostlivosť – ale za peniaze. Bohatší ľudia sa budú liečiť tam a tí chudobní sa budú trápiť v štátnych nemocniciach. Bude to podobné ako v niektorých krajinách na Západe.
Je na čase nastaviť nové vízie, len, bohužiaľ, to pri týchto politikoch je enormne ťažká úloha, pretože títo ľudia nedokážu rozoznať dôsledky a príčiny a populisti radi riešia dôsledky, často svojej neschopnosti, aby ukázali ako pracujú pre ľudí, ktorí ani netušia, ako ich ženú do záhuby.
Bolo by možno prospešné, ak by takéto komentáre čítali hlavne tí kompetentní. Otázkou ale ostáva: „Kto to vlastne je?“