S chodením do školy je už od nepamäti spojené aj chodenie za školu alias záškoláctvo alebo blicovanie. Pojem je to porozumiteľný hádam každému, okrem analfabetov, ktorí nechodili do školy vôbec.
Napriek tomu mal niekto potrebu vymyslieť definíciu tak komplikovanú, že pri jej čítaní máte pocit, že ten človek nevie, o čom hovorí, pretože to nikdy nezažil: „Záškoláctvo je formou úteku študenta zo školy. Zakiaľ pri úteku je hlavnou pohnútkou dištancovať sa od výchovného prostredia a jeho požiadaviek, záškoláctvo je vyprovokované školským alebo rodinným prostredím.“
Nech je už presná definícia akákoľvek, záškoláctvo je aj v súčasnosti aktuálnym problémom. Preto som sa rozhodla urobiť menší prieskum s 550 študentmi z rôznych stredných bratislavských škôl.
Ako je to v Bratislave Zdá sa, že celkom dobre, len dôvody sa na jednotlivých školách značne líšia. Zatiaľčo na gymnáziách je hlavným problémom strach z vyučovania, na obchodných školách je to nezáujem o vyučovanie a antipatia k vyučujúcemu. Na stredných odborných školách dominuje nezáujem o vyučovanie a zvádzanie kolektívom.
Ďalej prieskum ukázal, že na gymnáziách pravidelne „blicujú“ 4% študentov, na obchodnej akadémii 12 a na stredných odborných školách dokonca 16% žiakov. Záškoláctvo sa vyskytuje najčastejšie v prvých a v štvrtých ročníkoch, častejšie u dievčat ako u chlapcov. Celková absencia a počet neospravedlnených hodín rastie vždy v letných mesiacoch počas druhého polroku. Je to spôsobené najmä zlepšeným počasím a novými možnosťami využitia dopoludnia.
Intenzita záškoláctva nie je priamo úmerná neospravedlneným hodinám. Je to spôsobené tým, že najmä žiaci gymnázií a SOŠ zakrývajú absencie rôznymi ospravedlneniami, pretože sa boja reakcie rodičov. Na SOU sa počet neospravedlnených hodín značne zvýšil, lebo žiakom a ich rodičom často býva jedno, či do školy chodia alebo nie. Dokonca rodičia (hlavne zo slabších sociálnych vrstiev) podporujú záškoláctvo tým, že nechávajú žiakov doma opatrovať súrodencov, resp. ich dávajú načierno do práce, aby si vylepšili finančnú situáciu.
Návrhy žiakov na zlepšenie situácie:
Škola hrou – vyučovanie je zábavnejšie a zaujímavejšie, spestria sa hodiny, žiaci sa zblíži s profesormi na rozličných mimoškolských akciách.
Väčšia tolerancia učiteľov – ak sa žiak nestihne naučiť na hodinu, mal by to profesor akceptovať, napr. tri razy za polrok.
Niektorí profesori si myslia, že najdôležitejší predmet je práve ich a vôbec ich netrápi to, že žiak má minimálne 10 ostatných predmetov, ktoré tiež musí zvládnuť.
Písomky by sa nemali dávať naraz z veľkých tematických celkov, pretože to na žiaka vyvíja tlak, aj keď sa to všetko „nadrví“. Konečným výsledkom je, že učivo po písomke hneď zabudne. Mali by sa dávať len ohlásené písomky, profesor nemusí dávať najavo svoju nadradenosť tzv. prepadovkami.
Na školách by mala byť širšia možnosť vybrať si voliteľné predmety, podľa toho, k čomu žiak inklinuje. Mal by sa tak podporovať rozvoj osobnosti žiaka.
Povedali o záškoláctve… Žiačka 3. ročníka, gymnázium: Neviem, či som záškoláčka, no nepopieram, že sa veľmi rada vyhnem ťažkej písomke alebo odpovedi. Môj blic má viacero variantov: Idem k lekárke a aj keď by som stíhala ešte nejaké hodiny, nerobím si s tým starosti, lebo mám ospravedlnenku na celý deň. Keď máme v škole ťažké hodiny, hlavou mi víria myšlienky, ktoré smerujú len k jednému – čo najrýchlejšie sa odtiaľ dostať preč. U ktorého lekára som už dávno nebola? Nemám náhodou problémy so žalúdkom? Vidím dobre? Ploché nohy nemám?
Žiačka 4. ročníka, gymnázium: Nikdy sa zámerne nevyhýbam škole. Myslím si, že je to plytvanie časom. Aj tak sa všetko treba doučiť a len sa to hromadí. Záškolák škodí sám sebe, lebo určité vedomosti získa iba v škole. Ak sa chce dostať na vysokú, musí na sebe tvrdo pracovať, lebo konkurencia je veľká.
Žiačka 2. ročníka, SOU: Cítim nechuť ku škole, odpor k spolužiakom a profesorom. Variť sa viem naučiť aj doma. Myslím si, že blicovať by mal každý aspoň raz za čas, lebo mu zo školy šibne.
Žiačka 2. ročníka, obchodná akadémia: Blicovanie je pre mňa možnosť úteku pred povinnosťami a možno len predvádzanie, že som nezávislá. Aspoň všetci vidia moju guráž, keď sa vzopriem tej slečne dokonalej, čo nás učí biológiu. Nechodím na jej hodiny. Sústavne ma ponižuje a robí zo mňa hlúpu pred ostatnými.
A čo na to ostatní? Otec žiaka osobitného SOU: Prečo by mal chodiť každý deň do školy? Ani ja som tam často nechodil. V škole sa iba fláka. Takto si aspoň trochu zarobí. Občas pomôže aj s tou malou upišťanou.
Školský psychológ: Záškoláctvo má multifaktoriálny charakter. Môže to byť snaha vyhnúť sa napätiu, ktoré je väčšinou kombinované a nespôsobuje ho iba jeden činiteľ. V mnohých prípadoch zohráva úlohu i prispôsobovanie sa kolektívu. Človek je od prírody tvor spoločenský. Záleží mu na tom, aby bol uznávaný, často aj za cenu potlačovania vlastného názoru. Veľmi to závisí na vzťahoch v rodine. V niektorých neprikladajú vzdelaniu adekvátny význam a niekde naopak, žiak sa bojí prísť domov so zlou známkou.
Profesorka na gymnáziu: Škola by mala dôsledne sledovať absenciu a zamerať sa na jej znižovanie. Niektorí študenti si totiž mýlia denné štúdium s diaľkovým. Absencia vedie k tomu, že študent nie je schopný systematicky pracovať. Mnohokrát je potom flustrovaný z toho, že nahromadené učivo nezvláda. Postupne sa u neho formuje nesprávny životný štýl. Nie je schopný si organizovať čas a správne ho využívať.
Stranu autorsky pripravila Diana Mráziková (1982), šéfredaktorka časopisu Defekt na Gymnáziu Einsteinova v Bratislave
