Na začiatku bol talentovaný burič Ján Budaj. Vynoril sa z kotolne, a hneď dobre podkúril. Vzápätí podkúrili jemu. Bolo to pred prvými slobodnými voľbami a ponovembrové Československo malo svoju prvú lustračnú aféru. Neskôr, opäť pár dní pred voľbami, nasledoval lidovec Josef Bartončík. Ešte o niečo neskôr disident Jan Kavan. Odvtedy si v diabolských zoznamoch z času na čas zalistujú čiesi prsty, aby svojím páchnucim znamením označili – koho? Prečo? Spomínam si na lustračný piatok vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Skupina poslancov zvolená do lustračnej komisie hlasovala o tom, koho oznámia, že ho našli v zoznamoch, a koho neoznámia. S údivom som sa vtedy parlamentu pýtala, o čom vlastne títo samozvaní sudcovia hlasovali. Nedozvedela som sa, iba mi predseda lustračnej komisie odporúčal opýtať sa člena komisie za komunistickú stranu, či na neho niekto vyvíjal nejaký nátlak. Minulý týždeň som zazrela meno toho člena medzi najbohatšími Čechmi. (Okrem iného „zobchodovali“ akcie „úprimného“ Stanislava Grossa.) Iných, ktorí pôsobili v zložkách Štátnej bezpečnosti, (nie ako agenti!), či ako nomenklatúrne kádre vládnucej strany, som našla v spoločnostiach ovládajúcich mediálny trh. V českom Reflexe si ich zmapoval J. X. Doležal. Nikto nepretriasa ich špinavú bielizeň, aj nezávislosť má svoje medze. Otrava nemusí mať iba podobu kráľovského jedu z prsteňa. Na Slovensku minulý týždeň ktosi „obohatil“ pamäť národa a pomazal sadzami lustračnej špiny dvoch ľudí (dvadsiatich ôsmich, pripravených na pomazanie, si nechal v zálohe?). Koho? Prečo? Novinára Juraja Vereša som nemala možnosť spoznať osobne. Keď ma na tretíkrát na štúdium žurnalistiky konečne prijali, bol na katedre už iba (svetlou) spomienkou. Dozvedeli sme sa síce o jeho talente, schopnostiach, čítali sme jeho skriptá, ale on už nikdy nebol. Nasledovalo dvadsať rokov života v profesionálnom nebytí. Bez výnimky! Nemohol – ako niektoré súčasné celebrity – uvrznúť na chvíľku do Čiech, a potom zase späť. Nemal meno, bol skrátka vymazaný. Básnika, spisovateľa, výtvarníka, filmára, prekladateľa z francúzštiny Alberta Marenčina som osobne spoznala až po politickom prevrate. Vedela som, že stál pri zrode tých najlepších filmov z bratislavskej Koliby. Potom už žiaden film, ktorý by sa zapísal do európskeho povedomia a filmovej histórie, nebol. Dvadsať plodných rokov pre slovenský film nenávratne stratených. Dvadsať rokov plodne naplnených iným umením, ale v živote na okraji spoločnosti. Albert Marenčin zostal – napriek všetkému príkoriu – socialistom. Pýtala som sa ho nedávno, čo jeho, chlapca z dobrej, zámožnej mlynárskej rodiny, doviedlo k socialistickému hnutiu. „Viete, mal som kamaráta, ktorý pochádzal z chudobných pomerov. Bolo ich veľa detí a často nemali, ale skutočne, nie iba obrazne, čo do úst. Starší brat toho môjho kamaráta spáchal samovraždu. A on potom nosil jeho baganče, na ktorých bola ešte bratova krv…“ Albert Marenčin bol v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne študoval v Paríži, pracoval v rozhlase. Keď po Februári 48 prichádzali do Paríža utečenci z Československa, chceli, samozrejme, aj niekde pracovať. A tak Alberta Marenčina v parížskom rádiu ktosi označil za komunistu. Začínali sa roky päťdesiate – a tie mali v každej krajine svoju podobu. „Nebol som vtedy členom strany, ale socialistické myšlienky som vyznával. Riaditeľ rozhlasu, ku ktorému som sa ohlásil, mi povedal: aj ja som komunista, a mňa tiež určite z miesta vyhodia.“ Mladý Albert Marenčin bol vtedy nielen vyhodený z práce, ale aj vykázaný z krajiny. To bol jeho prvý vyhadzov za názor, a napriek tomu sa ho nevzdal. V rokoch sedemdesiatych dospievali jeho synovia. Boli talentovaní a hlásili sa na vysoké školy. „Telefonoval mi známy z Prahy, že synovo meno visí na zozname tých, čo získali na talentových skúškach najvyšší počet bodov, chcel študovať fotografiu. A potom ktosi to meno podčiarkol červenou tužkou a pripísal – pro postoje otce politicky nežádoucí,“ rozprával mi tiež celkom nedávno pán Marenčin. Juraj Vereš. Albert Marenčin. Čím si títo dvaja vyslúžili, že sa pamätlivá národná omladina pokúša urobiť z nich senzačnú tému a zasiať proti nim to dračie semä podozrievania či nenávisti? Nie sú to náhodou ich zásadové postoje, ktoré aj vyjadrili napríklad podpismi pod petíciu k Slovenskému štátu a jeho obrancom? Spomeňme si, ako sa končí Camusov Mor. Doktor Rieux sa díval z okna, ako ľudia oslavujú koniec moru. Ale on, na rozdiel od nich vedel, že bacil moru nezomiera, že zostáva skrytý v starých skriniach, starom šatstve a knihách, aby jedného dňa zobudil svoje krysy a poslal ich umierať do niektorého šťastného mesta. Pán Albert Marenčin a pán Juraj Vereš, neverím, že sa podarí vygumovať Váš život (po koľkýkrát?!), neverím, že pamäť ľudí, ktorí Vás poznajú, vymažú krysy roznášajúce mor. Autorka je spisovateľka a novinárka
