Mnohých hádam prekvapil môj krok, mnohých možno i zaskočil. Rád by som vysvetlil, ako to vlastne bolo. Na košickom – 6. zjazde SDĽ v roku 2000 zvolili delegáti za predsedu strany znovu Jozefa Migaša. O rok neskôr sa ukázalo, že to neprinieslo zvýšenie preferencií strany. Nespokojnosť na zasadnutí Republikovej rady v júni 2001 si vynútila zvolanie mimoriadneho zjazdu v novembri. Bolo mi jasné, že strane nepomôže bratovražedný súboj, preto som navrhoval Pavlovi Koncošovi dohodu. Nie o kreslách, ale o politike, akú má strana robiť, a kam má smerovať. Nemal o to záujem. Ani pred 7. zjazdom, ani po ňom. Napriek tomu som rešpektoval rozhodnutie trnavského zjazdu SDĽ vrátane voľby predsedu. Bol som presvedčený, že stranu v krízovej situácii treba udržať pokope, aby mala silu uspieť v budúcich parlamentných voľbách. Presvedčil som skupinu nespokojných členov, ktorí pracovali v iniciatíve Moderná európska socialistická strana, aby neodchádzali, ale usilovali sa presadiť vo vnútri SDĽ a aby jej pomáhali v príprave na voľby. Kanisova teória konfliktov Tento scenár sa narušil 19. januára 2002, keď líder strany a s ním aj Republikový výbor SDĽ ako celok rozhodli o odvolaní Brigity Schmögnerovej z funkcie ministerky financií a rozhodli sa presadzovať zmenu privatizácie SPP. So spôsobom, akým sa to stalo, som sa nemohol stotožniť. Som presvedčený, že tí členovia RV SDĽ, ktorí za tieto rozhodnutia hlasovali, tak robili v dobrej viere, že to pomôže strane a zvýši jej to preferencie. Ako sa ukázalo, opak bol pravdou. Tento krok vlastne vyhnal Brigitu Schmögnerovú z SDĽ a následne aj Petra Weissa. Rovnako uvažovali i mnohí ďalší, ktorí sa tiež nemohli stotožniť s teóriou konfliktov, ktorú presadzoval na radu Pavla Kanisa predseda strany. Na Republikovej rade SDĽ som 23. februára kritizoval túto politiku. Povedal som, že nemôžem prijať Koncošovu ponuku stať sa podpredsedom strany po Ladislavovi Oroszovi, pretože SDĽ robí politiku, ktorej nerozumiem a nemôžem ju obhajovať. Strana sa zradikalizovala a vsadila na konflikty. Stala sa málo vypočítateľnou. Prevládla v nej nízka tolerancia k iným názorom. Vyhlásil som, že ak sa táto politika nezmení, budem musieť z SDĽ odísť. Nezmenila sa, čo priviedlo stranu k hranici dvoch percent preferencií. O tomto, aj o tom, že uvažujem odísť, som hovoril s Pavlom Koncošom 14. marca. Rozoberali sme viaceré varianty možného vývoja vrátane jeho odstúpenia z funkcie predsedu, či možnosti, že by nekandidoval na májovom zjazde na volebného lídra SDĽ. Neuzavreli sme nijaký variant, ale zhodli sme sa, že budeme o tom obaja premýšľať a stretneme sa ešte raz. To sa aj uskutočnilo 22. marca v Ružomberku. Pavel Koncoš mi oznámil, že sa po návštevách v regiónoch rozhodol zotrvať vo funkcii predsedu i volebného lídra SDĽ. Na to som mu oznámil, že odchádzam zo strany, pretože nevidím šancu, aby sa pod jeho vedením a s takou politikou, akú robí, dostala do parlamentu. Teraz ide o budúcnosť Slovenska Musím povedať, že to pre mňa naozaj bolo najťažšie rozhodnutie môjho života. Nie som človek, ktorý mení kabáty, a nikdy by som neveril, že raz budem musieť urobiť takýto krok. Je mi to veľmi ľúto, pretože za jedenásť rokov som mal možnosť spoznať v SDĽ množstvo vynikajúcich ľudí, ktorým ďakujem za podporu a spoluprácu. Ale teraz ide o viac ako o osobné osudy. Ide o budúcnosť Slovenska, ide o to, aby v budúcom parlamente nechýbala protiváha pravici, aby tam nechýbala strana, ktorá sa dokáže zastať záujmov obyčajných ľudí. Dlho som si myslel, že takouto stranou môže byť len SDĽ, že nijaká iná nemá silu takúto ambíciu naplniť. Ale po vývoji v SDĽ pre mňa niet inej cesty. Spoločne s ďalšími chcem budovať novú stranu ako nádej pre sociálne orientovaných voličov na Slovensku. Chcem pomôcť budovať Sociálnodemokratickú alternatívu ako moderný politický subjekt, ktorý vychádza z hodnôt európskej sociálnej demokracie a ktorý bude kritický k súčasnej realite. Stranu, ktorá bude proreformná, no ktorej reformy budú prospievať väčšine. Ktorá bude alternatívou k pravici a konzervativizmu, ale aj k populistickej politike. Štiepenie iba dočasné Ak by mi šlo o funkciu, ako hovorí Pavel Koncoš, ostal by som v SDĽ, ďalej by som bol ministrom a ešte aj podpredsedom SDĽ. Lenže v septembri by som i ja niesol zodpovednosť za to, že sa SDĽ nedostala do Národnej rady SR. Cieľ pre mňa v tejto chvíli najvyšší je, aby bola v budúcom parlamente zastúpená ľavica. To je zodpovednosť, ktorú máme všetci. Ide o ešte väčšiu zodpovednosť ako tú, ktorú cítim voči školskej komunite, aby som dokončil vo funkcii ministra to, čo som začal. Zo Strany demokratickej ľavice neodchádzam ako nepriateľ. Vnímam svoj odchod tak trochu ako vynútený, pretože bez 19. januára t.r. by sa nebol udial. Som presvedčený, že štiepenie ľavice, ktoré vyvolal Pavel Koncoš, je iba dočasné a budúcnosťou je silná ľavicová strana, vychádzajúca zo socialistických a sociálnodemokratických hodnôt. Štafetu stať sa základom takejto strany preberá teraz od SDĽ Sociálnodemokratická alternatíva. Osobne urobím všetko preto, aby ľavica bola v budúcom parlamente zastúpená. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory
