„Tak som si pomyslela,“ povedala tetka Kahanková, „že už by to štiepenie politických strán pomaly aj mohlo prestať.“
„To by nám musel najprv niekto prikázať,“ konštatoval strýko Pytlíček. „Či by sme však napriek tomu počúvli, to teda naozaj neviem. Veď sa len pozrite – Čechám zakazuje Rakúsko a oni napriek tomu tvrdohlavo podkurujú v Temelíne. Nuž a keď oni môžu urán, prečo by sme my nemohli štiepiť strany?“
„To je predsa o niečom inom,“ namietala Kahanková.
„Myslím, že sa mýlite, tetka,“ oponoval Pytlíček. „Hra so slovíčkami je dnes možno jedinou vymoženosťou demokracie amerického typu.“
„Zas máte čosi v žalúdku,“ namosúrila sa Kahanková. „Vám zrejme nevyhovie skutočne nikto a ničím.“
„Buďte sama sebou,“ zacitoval strýko známy reklamný slogan. „Čo sa skrýva za týmito prázdnymi slovami? Skúste byť sama sebou, keď máte v rodine dvoch nezamestnaných vo veku nad päťdesiat rokov a deti, ktoré idú zo školy priamo do úradu práce. V takej spoločnosti sa potom veľmi rýchlo ujímajú aj ďalšie prázdne slová, známe z amerických filmov a seriálov. Spýtate sa: Ako sa máte? V skutočnosti vás to vôbec nezaujíma. Namiesto úprimného ľudského porozumenia iba konštatujete: Vieš, v čom je tvoj problém?, alebo: Chceš si o tom pohovoriť? V čase, keď všade okolo nás chýba láska a ľudský cit, už komicky vyznieva to neustále ubezpečovanie: Mám ťa rád, na konci každého filmového telefonátu.“
„Ja za to stojím,“ konštatovala tetka Kahanková.
„A ja zas o to nestojím,“ dodal strýko Pytlíček.
„Nesmiete byť nespravodlivý,“ opäť namietala Kahanková. „Napríklad taký reklamný slogan: Otecko, mamička, chceme sa mať lepšie, je celkom milý.“
„Až na to, že môže dohnať rodičov k temnému zúfalstvu,“ konštatoval Pytlíček. „Želanie je, samozrejme, reálne, nereálna je však cesta vedúca k jeho splneniu. Už tým sa i tieto slová stávajú bezobsažnými.“
„Pozrite, milý strýko,“ zvýšila hlas Kahanková, „na bezobsažnosť slov nás štyridsať rokov privykal bývalý režim, a nikto sa nesťažoval. Jednoducho preto, lebo sťažovať sa bolo zakázané.“
„Ste nesprávne informovaná, tetka,“ povedal Pytlíček. „Jeden z politikov najdemokratickejšej strany nás prostredníctvom novín priamo z poloprázdneho novembrového námestia jedenásť rokov po tzv. Revolúcii presviedčal, že päťdesiat rokov komunizmu v nás zanechalo také hlboké stopy, že potrebujeme toľko času, aby sme sa naučili žiť v slobode.“
„Čo sa vám na tom nepáči?“ zarypla Kahanková zhurta.
„Nepáčia sa mi prázdne slová nášho politika,“ konštatoval Pytíček. Hovorí o čase komunizmu. Komunizmus u nás predsa ani nikde inde vo svete nikdy nebol. Ak by aj pripustili, že kdesi bol, musel by sa podľa jeho slov začať pred päťdesiatimi rokmi, teda v roku tridsať deväť. Ale to predsa bola vojna! Že sme sa nenaučili žiť v slobode? Veď nám tí, ktorí majú teraz plné ústa slobody, neukázali v praxi, ako vyzerá nie ich sloboda, ale sloboda obyčajného námezdne pracujúceho, alebo dokonca už vôbec nepracujúceho človeka. To sú tie prázdne slová, o ktorých stále hovorím.“
„Robíte predčasné uzávery,“ odfrkla Kahanková. „Prídu Vianoce a uvidíte, aká pohoda zavládne. Všetky slová zostanú iba slovami.“
„Nuž teda go, Ježiško, go,“ dokončil rozhovor strýko Pytlíček. –
