„Úplná strata času“ – takto charakterizovali Svetový potravinový summit, ktorý sa konal minulý týždeň v Ríme, viacerí jeho rozčarovaní účastníci. Hoci takmer šestina obyvateľov Zeme hladuje, stretnutie sa nezmohlo na viac ako na prázdne sľuby o postupnom zlepšení situácie. Pritom tieto sľuby nie sú navyše ani nové, ani zvlášť chvályhodné. Záväzok znížiť počet hladujúcich na svete do roku 2015 z 800 miliónov na polovicu sa prijal už pred šiestimi rokmi, na prvom Svetovom potravinovom summite. Ostalo vtedy na Fidelovi Castrovi poukázať na to, aký hanebný je tento naoko pekný cieľ. Kubánskeho prezidenta totiž rozhorčilo, že sa celkom upustilo od úsilia zlikvidovať hlad na svete úplne. A právom. Podvýživa a smrť hladom sú v dnešnom svete naozajstným škandálom. Napriek bájkam o tom, že planéta je preľudnená, sa v skutočnosti produkuje dosť potravín na to, aby sa nasýtil každý muž, žena i dieťa. Prekážkou na ceste k tomuto cieľu vôbec nie je materiálny nedostatok jedla, ale spôsob rozdeľovania potravín – teda sociálne usporiadanie, v dôsledku ktorého ho jedni majú nadbytok a druhí nedostatok. Asi boli na futbale Akú váhu pripisujú najbohatšie krajiny sveta tomuto problému jasne vidieť z faktu, že sa na summite zúčastnili najvyšší predstavitelia iba dvoch z nich – španielsky a taliansky premiér. Rozhorčené slová juhoafrického prezidenta Thaba Mbekiho na adresu Západu vystihujú pocity mnohých ďalších účastníkov: „Pred dvoma týždňami boli tu v Ríme všetci predstavitelia západnej Európy a Ameriky, aby prediskutovali NATO. Vtedy prišli bez výnimky, ale teraz nie. Zrejme si nemyslia, že 800 miliónov hladujúcich ľudí je dôležitým problémom.“ Bodku za tým dal fakt, že stretnutie sa skončilo o dve hodiny skôr len preto, aby si taliansky premiér Silvio Berlusconi mohol pozrieť zápas svojej krajiny s Mexikom na majstrovstvách sveta vo futbale… Pritom na existencii hladu majú západné mocnosti samy nemalý podiel. Jednou z príčin problému je totiž napríklad v posledných desaťročiach zavádzaná liberalizácia obchodu s potravinami, za ktorou stojí starý známy – Medzinárodný menový fond. Samozrejme, ide o liberalizáciu len zo strany rozvojových krajín. Jej výsledkom je, že chudobní roľníci krajín tretieho sveta súťažia s bohato dotovaným poľnohospodárstvom vyspelých krajín. Netreba dlho rozmýšľať nad tým, kto býva v tejto súťaži víťazom a kto porazeným. Ešte podstatnejšie je, že sa na najlepšej pôde v rozvojových krajinách vôbec nepestujú potraviny pre domáce obyvateľstvo. Naopak, ide o takzvané cash crops, teda „peňažné plodiny“, produkované na vývoz do bohatých štátov. Je to priamy dôsledok rozvojových stratégií zameraných na vývoz, ktoré tiež presadzujú medzinárodné finančné inštitúcie. Dopestované potraviny preto doslova a do písmena nie sú určené na to, aby sa nimi nasýtili tí, čo sú hladní, ale aby na nich zarobili tí, ktorí hlad nemajú. Cynická „pomoc“ Jedinými víťazmi summitu sú americké biotechnologické spoločnosti. Spojené štáty totiž tlačili na to, aby sa za riešenie problému hladu označili nové, geneticky modifikované organizmy – a svoj cieľ aj dosiahli. „Potravinová pomoc“ made in USA bude mať teda zrejme v budúcnosti podobu dotácií pre mamutie korporácie, ktoré zasypú roľníkov tretieho sveta novými, geneticky manipulovanými semenami. Tie majú údajne vyššie výnosy a napomôžu tak zasýtiť mnohých z dnešných hladujúcich. Zopakujme však, že naozajstným koreňom problému nie je nedostatok potravín. V skutočnosti si korporácie chcú k sebe len väčšmi pripútať roľníkov tretieho sveta, ktorí si budú pred každou sejbou musieť znova a znova kupovať od nich semená – geneticky modifikované rastliny sú totiž neplodné. So zlikvidovaním hladu nemá celá operácia nič spoločné. Ten zmizne zo sveta iba vtedy, ak sa presadí taká držba pôdy, ktorá by obyvateľom tretieho sveta zaručila sebestačnosť. To si však – ak sa necháme poučiť dejinami – budú zrejme musieť vybojovať trpiaci ľudia sami.
