Obludnosť toho, čo po roku 1989 v euro-americkej civilizácii žijeme, zdá sa, spočíva aj – ak nie najmä – v tom, že jakobíni vraj za termidoru v Paríži gilotínovali dakedy až 2 000 aristokratov denne.
Fakt, že títo muži boli sinistris additae vires – tvorili ľavé krídlo, teda sedeli v snemovni vľavo (dodnes neviem, z ktorého konca snemovne nazerané) – práve tento fakt má byť dnes vizitkou pre zmysel spoločenskej zmluvy Jeana-Jacquesa Rousseaua.
Jakobíni aj girondisti sedeli v snemovni akiste niekde. Jedni i druhí vpravo i vľavo (podľa toho, z ktorého rohu sály sa na vec dívame). Spoločne však sedeli akiste – na laviciach. Čo urobí jeden mäkčeň! Ak je to podstatné.
Z môjho hľadiska však, s prihliadnutím k uvedenej – takto pestovanej! – tradícii, tzv. ľavica existuje v konečnom dôsledku len v mysliach pravičiarov, viniacich všetkých tých druhých z každého úmrtia na Zemi. Čo je pochopiteľný hysterický pohľad na svet.
Desím sa všetkého, čo samo seba označuje za pravicové, práve a len kvôli tej hystérii. (Uvediem vzápätí do historickej súvislosti.)
Osobne som nálepky nikdy nepotreboval. S výnimkou poštovej známky.
Zdedili sme po filozofujúcich predkoch trojaký občiansky étos (nič iné nemáme): 1. konzervatívny: sociálnu štruktúru tvorí prirodzená nerovnosť ľudí (Hobbes); 2. liberálny: rovnosť ľudí pred zákonom zaisťuje štát (Locke); 3. socialistický: prirodzená rovnosť ľudí sa organizuje politicky (Rousseau). Kde je tu zmienka o pravici alebo ľavici? Ale je tu ten problém, ktorý si hodno povšimnúť – je to etymológia politického významu slova socialistický, ktorá sa klasicky odvodzovala práve od Rousseauovej „spoločenskej zmluvy“ – contract social. Slovesne absolútne bezpríznakovo.
„Takže čo?“ pýta sa Frédéric Lordon v poslednom čísle (apríl 2014) Le Monde diplomatique .
Lordon: „Príroda nevytvára národy, hovorí Spinoza, len účasť v spoločenskej zmluve, a to na princípe dobrovoľného, slobodného a transparentného združovania sa, ktoré má povahu rozličných foriem »spoločenskej zmluvy«“. V jej rámci sú ľudia, v súlade s víziou Rousseauovou, „vedení skôr citmi, než rozumom“. Je preto prirodzené, ak na tomto princípe „politické spoločenstvá i národné spoločenstvá sú principiálne angažované citovo [fr. sont fondamentalement des communautés passionnelles].“
Takže čo? Fridrich Nietsche, Ecce homo – v čarovnom českom preklade: „Zdánlivý svět je světem jediným: pravý svět je k němu jen přilhán.“
Zaiste – je to aj otázka hĺbkovej psychológie politického diskurzu. Veď s Rousseaovým termínom sa po desaťročia zaobchodilo – dokonca mimo kontrakt – ako s banánovou šupkou…
Ale ide najmä o to, kde má človek domovinu – či v srdci, alebo v peňaženke?… V súlade, práveže, s víziou Rousseauovou.