Ulrich Beck patrí medzi najznámejších nemeckých sociológov. Pripomeňme, že Sloboda alebo kapitalizmus patrí medzi jeho najnovšie knihy. Vo svojom aktuálnom príspevku o medzinárodnom poriadku zaujme kritického čitateľa perspektívou, do ktorej situuje svoj výklad. Konflikt s Irakom nie je ani prvým, ani posledným bojom o spásu nášho sveta. Naopak, z tejto sterilnej roviny stavia Beck irackú krízu do inej polohy. Iracká kríza je jedinečná a prelomová udalosť. V irackom konflikte ide naozaj o veľa. Opätovne nie pre bezprecedentné satanské vlastnosti Saddáma Husajna, ale pre formovanie budúcej politickej geografie sveta. Tá nie je dnes sformovaná a ani spôsoby, akými sa bude vytvárať, nie sú jasné. Aktuálna bezpečnostná rezolúcia rady OSN potvrdzuje jej dôležitosť doslova pre všetky zúčastnené strany. Koniec koncov stačí porovnať komentáre našich priateľov spoza plota teraz a pred tým, aby to dôležité vyšlo najavo: divadlo drámy jedného silného herca a nevýrazného zboru ostatných štatistov sa nekonalo. Vojna jedného napriek všetkým a proti všetkým zostáva stále literárnou fikciou. Rezolúcia je súčasťou mocenskej hry medzi viacerými aktérmi. Pretože ide o viacerých s rozličnými záujmami, aj táto hra pozná svoje pravidlá, nielen záujmy najsilnejšieho. Na druhej strane platí aj iný Beckov záver: osamotená vojenská intervencia USA by zničila okrem mocenských štruktúr v Iraku aj samotný inštitucionálny rámec OSN. Princíp dohody by nahradil princíp globálneho vojenského ohrozenia. Čo však po útokoch a po vydarenej vojenskej misii? Inými slovami, v medzinárodnom systéme vzťahov nejde len o krátkodobo dosiahnuteľný výsledok, ale o jeho dlhodobo udržateľný rámec. V dnešnom krízami ohrozenom a hospodársky labilnom poriadku sveta je to naozaj pragmatická, nie teoretická otázka. Dokonca možný výsledok, vojna s Irakom či nie, len ťažko zakryje to dôležité, odpoveď na otázku: Právo namiesto vojny alebo vojna namiesto práva? Pri odpovedi na túto otázku už pôjde o všetky, nielen o jednu dôležitú krajinu. Martin Muránsky Svet bojuje za nové pravidlá vo svetovej vnútornej politike. Nenarušiteľná suverenita národných štátov, základný princíp OSN, už viac nedokáže garantovať mier a vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť štátov a spoločností vo svete, ktorého existenciu ohrozuje nadnárodný terorizmus, klimatické katastrofy, globálna chudoba a vojnové násilie, ktoré nepozná hranice. Tento princíp už nechráni ani občanov pred tyranským porušením ich práv, ani svet pred teroristickým násilím. Uvedené dôvody sú dostatočné na úpravu pravidiel medzinárodného práva v kontexte nových výziev svetovej vnútornej politiky, nestačia však na ich úplné odstránenie alebo zahodenie na smetisko studenej vojny. Treba si vybrať medzi obnovou práva medzi štátmi, interpretujúc moderné hodnoty v súvislosti s novými svetovými hrozbami, alebo návratom k hobbesovskému boju všetkých proti všetkým, a to s najmodernejšími prostriedkami, čo v konečnom dôsledku znamená, že globálne právo nahradí globálne vojenské ohrozenie. Dnes o politickej geografii budúcnosti Táto chvíľa prijímania rozhodnutí, ktorá bola ohlásená už pred rokmi spolu s pádom berlínskeho múru a ukončením studenej vojny a ktorá sa vyostrila v dôsledku teroristických útokov 11. septembra 2001, dnes otvára priestor v boji proti irackému prezidentovi Saddámovi Husajnovi, obvinenému zo série kriminálnych zločinov. Rozhodnutia, ktoré sa prijmú v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch, vymodelujú politickú geografiu najbližších rokov. Napokon, ide o to, či sa v dôsledku tohto precedensu bude môcť realizovať nová Bushova doktrína, ktorej cieľom je zaručiť bezpečnosť USA a sveta na základe vojenskej dominancie a preventívnych vojen namiesto zmierňovania a zdržanlivosti. A hádam ide o to, že táto vojenská možnosť bude jednou z mnohých a globálnym ohrozeniam a krízam budú brániť predovšetkým medzinárodné kontroly, zmluvy, inštitúcie a diplomacia. V rýchlosti, s akou Bushova vláda odstraňuje zastarané ozdoby svetovej politiky a zbavuje sa fundamentálnych princípov modernity národných štátov a nahrádza ich novými dogmami, je čosi podvratné. Spojené štáty oznamujú novú politiku národnej bezpečnosti, ktorá – a treba to počuť, aby ste uverili – nie je ničím iným ako manuálom americkej svetovej vnútornej politiky, manuálom Pax Americana, ktorý odteraz musia dodržiavať priatelia i nepriatelia USA. Ak Komunistický manifest z 19. storočia bol dokumentom revolúcie zdola, národno-kozmopolitný manifest Global America zo začiatku 21. storočia sa podobá oficiálnej revolúcii zhora. V súvislosti s hroziacou vojnou v Iraku preto ide o veľa. Prezident Bush má pravdu: osamotená vojenská intervencia USA zničí okrem mocenských štruktúr v Iraku aj samotný inštitucionálny rámec OSN. Inými slovami, svetová politika sa vracia do obdobia, keď sa bojovalo zbraňami a keď ešte neexistovali zmluvy. Je však jasné, že Bushova doktrína sa zakladá na nebezpečnom omyle. Vojenskými metódami nemožno zasiať do ľudských sŕdc a myslí hodnoty otvorenej spoločnosti, slobody a demokracie, a doktrínou preventívnej vojny sa nedá dosiahnuť ani „vnútorná“ bezpečnosť, ktorú sľubuje americký prezident svojim občanom a zvyšku sveta. Právo namiesto vojny Nie je to ani volebná propaganda, ani antiamerikanizmus, čo sa objavilo v kritickom postoji červeno-zelenej vlády v Nemecku. Skôr ide o to – a už bolo načase, aby k tomu prišlo – že sa verejne a s medzinárodnou odozvou odpovedá na správne položené fundamentálne otázky. Po hrôzach oboch svetových vojen sa Európa priklonila (parafrázujúc americké heslo z obdobia vietnamskej vojny Lásku namiesto vojny – Make love, not war) k princípu Právo namiesto vojny. Na druhej strane to, čo sa Bushova doktrína usiluje aplikovať, je opačný princíp: Vojna namiesto práva. Oba princípy, očividne protikladné, sú v skutočnosti v komplementárnom vzťahu z pohľadu vzájomnej kritiky. Právo namiesto vojny sa môže zmeniť na sociálno-romantické klamstvo, ak sa do úvahy nezoberie politicko-vojenský a bezpečnostný element. Práve táto skutočnosť sa odrazila v balkánskom konflikte. Európa je bezbranná voči vnútorným európskym násilným konfliktom. Prekonanie krvavých vojenských dejín Európy môže viesť k mylnej téze, že jedine politická ekonomika pacifistického charakteru môže položiť základy zmierenia a mieru. To je dôvod, že v čase vojenských konfliktov sa naplno odhalí absencia štruktúry Európskej únie, keďže historický základ EÚ spočíva v hospodárskej, nie vojenskej rovine. Takáto neexistencia Európy má jednoduchú príčinu: EÚ nedisponuje európskymi vojenskými jednotkami. Aspoň ich nemá v súčasnosti. Možno ich bude mať o niekoľko rokov. Lenže ani s podobným počtom vojenských jednotiek sa z Európskej únie nestane klasická mocnosť, ktorá by bola schopná alebo mala súperiť s jedinou veľmocou, Spojenými štátmi. Princíp Právo namiesto vojny napomáha zakryť skutočnosť, že bez vojenskej hegemónie USA by sa sociálno-romantický sen európskej politiky zmierenia rozplynul veľmi rýchlo. Hegemónia USA má aj vnútornú európsku príčinu súvisiacu s kolektívnym európskym vzdaním sa použitia sily. Jedine keď sa uzná a skoriguje tento nedostatok, bude možná taká zahraničná politika Európskej únie, ktorá si zaslúži svoje meno. A to si vyžaduje odpovedať na otázku, aká je autorita spoločných inštitúcií. Vzniká potreba – podobne ako pri spoločnej mene, a ešte väčšmi pri nevyhnutnosti demokratickej legitimity – definovať cieľ európskej politiky, ktorý by umožnil vzťah smerom dovnútra, k členským štátom, a smerom von, v úsilí dospieť ku kozmopolitnej Európe. Iritujúcim faktom pre nemeckého pozorovateľa je, že ekologické a pacifistické hnutie, ktoré doteraz akoby držalo monopol nad problémami sveta, doslova zmietlo americké vojenské hnutie. Pentagón objavil legitimizujúcu silu celosvetových problémov a usiluje sa postaviť do ich čela. V spoločnosti celosvetového ohrozenia sa vynára autonómny zdroj legitimity svetovej politickej moci, v ktorej rozliční aktéri – nielen štáty, ale i občianske a sociálne hnutia, nezabúdajúc na veľké firmy – môžu mať navonok zámienku, že ochraňujú ľudstvo a čelia rizikám spôsobeným tým istým ľudstvom. Táto legitimita má v tomto kontexte úplne inú dimenziu, tak v pôvode, ako aj v dôsledkoch. Dôvodom je, že sa odvíja od konfrontácie ako nebezpečenstva, ktoré ohrozuje prežitie všetkých. Namiesto demokratickej akceptácie sa uplatňuje potenciálna akceptácia ľudstva, a to bez akejkoľvek demokratickej legitimity. Hrôzy, ktoré s účinným globálnym mediálnym krytím vzbudzovali pekelné obrazy New Yorku 11. septembra 2001, majú zjavne hodnotu globálneho hlasovania. Ekonomicky a vojensky najsilnejší národ sveta získal bez hlasovania súhlas väčšiny sveta s bojom proti nebezpečenstvu, ktoré ohrozuje morálnu a fyzickú existenciu ľudstva. Obrovská vojenská sila Spojených štátov sa teraz cez Bushovu doktrínu pokúša pretrhnúť reťaz medzinárodných zmlúv a vzhľadom na hrozbu terorizmu pre ľudstvo začína využívať globálny populizmus v súvislosti s potrebou obrany pred týmto nebezpečenstvom, čo by USA oprávnilo konať tým najrezolútnejším spôsobom – vrátane preventívnych vojenských intervencií v iných krajinách. Vojna namiesto práva Nová Bushova doktrína Vojna namiesto práva prebúdza nielen pacifistické reflexy Európy, ktorá je ešte stále poznačená nepokojmi svetových vojen 20. storočia, ale pre zvrátené metódy „bushizmu“ prebúdza v celom svete proamerický antiamerikanizmus (ktorý obraňuje tie hodnoty USA, ktoré našli svoje inštitucionálne vyjadrenie v OSN, v ponímaní zločinov proti ľudskosti alebo v boji za ľudské práva). Bushovu doktrínu kritizuje dokonca aj bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, ktorého by sa z antiamerikanizmu nik neodvážil obviniť: „Nemôže sa stať, ani kvôli národnému záujmu USA, ani kvôli celosvetovému záujmu, že sa budú živiť princípy, ktoré udelia ktorémukoľvek národu neobmedzené právo uskutočňovať preventívne útoky proti ohrozeniu vlastnej bezpečnosti.“ Tento krásny šťastný svet vojenskej bezpečnosti, ktorý sľubuje Bushova administratíva, približuje svet k nebezpečnému útesu, nahrádzajúc pritom logiku zmlúv logikou vojny. Nemenej dôležité je, že na ramená amerických vojakov spadne záťaž, ktorú môžu uniesť jedine zmluvy založené na dôvere: kontrolované odstránenie atómových a chemických zbraní. Nikde to nie je očividnejšie ako v plánoch na vojnu proti stelesneniu „zla“, Saddámovi Husajnovi, ktorý podľa Busha disponuje kapacitou vyrobiť chemické a biologické zbrane a použiť ich proti americkým vojakom v prípade intervencie. Kým Bushova vláda sa na jednej strane pripravuje na vojnu proti Iraku, na druhej strane podcenila, deformovala alebo odmietla všetky zmluvy a fundamenty, ktoré zakazujú alebo sa usilujú eliminovať smrteľné zbrane, a ktoré dnes – v prípade vojny – ohrozujú samotných vojakov USA. Dokonca aj v ideálnom prípade víťazstva s nízkymi stratami na životoch vo vlastných radoch a malými „sprievodnými škodami“ neregistrovanými na protivníkovej strane, by sa dosiahlo veľmi málo, pokiaľ ide o šírenie smrteľných zbraní hromadného ničenia, jedine že by sa vrátilo k už odskúšaným prostriedkom medzinárodných zmlúv, kontrol a inšpekcií: bez účinnej Organizácie Spojených národov vnútorná bezpečnosť USA nie je možná. Priority amerického rozpočtu Je fakt, že teroristické hrozby, rovnako ako aj nebezpečenstvo, ktoré vyvolávajú chemické, biologické a nukleárne zbrane, predstavujú dve možnosti: možnosť vojny a možnosť dohody, t. j. posilnenie mandátu medzinárodných zmlúv s cieľom dokončiť odstraňovanie zbraní hromadného ničenia. Možnosť, že by inšpektori OSN prichytili Saddáma Husajna „s dymiacou pištoľou v ruke“ a týmto spôsobom posilnili medzinárodné inšpekcie, by zanikla z viny preventívneho vojenského útoku. Keďže samotné USA striktne odmietajú podriadiť sa normám odzbrojovania a zároveň ich dodržiavanie žiadajú od iných krajín, ničia bezpečnostnú architektúru založenú na zmluvách, ktorá ako jediná môže poskytnúť garanciu vnútornej bezpečnosti aj občanom USA. Princíp Vojna namiesto práva tiež odrážajú priority amerického rozpočtu. Na protiraketový obranný systém sa vynakladá oveľa väčšie množstvo peňazí, ako má k dispozícii ministerstvo zahraničných vecí. Na každý dolár, ktorý americká vláda vynaloží na systém protiraketovej obrany, sa venuje 25 centov na programy zamerané na odstránenie nukleárneho nebezpečenstva. Na obnovu skúšok atómových bômb sa míňa päťkrát viac prostriedkov ako na programy kontroly šírenia atómových substancií. Bolo by veľkou chybou nazdávať sa, že ohlásenie Bushovej doktríny znamená, že sa už dosiahol vytýčený cieľ. Upevnenie a udržanie vojenskej hegemónie si vyžaduje permanentnú mobilizáciu občanov, nielen amerických, ale aj občanov spojeneckých krajín. A to sa musí robiť v podmienkach krízou zmietanej a národnými entitami čoraz ťažšie kontrolovateľnej chaoticko-anarchickej svetovej ekonomiky. Pripravenosť a kapacita na politické a vojenské zasahovanie do záležitostí iných krajín nielenže stojí obrovské peniaze, ale si tiež vyžaduje neustálu prítomnosť a vstup do všetkých rozhodnutí, čo ďaleko prevyšuje možnosti ktorejkoľvek vlády, nech už bude akokoľvek kompetentná. Americká hegemónia predpísaná v strategickom dokumente sa môže veľmi rýchlo zvrtnúť na nočnú moru Bushovej administratívy, ktorej úmyslom je zaviesť do praxe túto arogantnú pozíciu v období nepredvídateľných udalostí a globálnej zložitosti. Vojenská hegemónia je v rozpore s hegemóniou na svetovom trhu. Preventívne vojny ohrozujú alebo deštruujú výhody konkurencie na svetovom trhu. Nie je pravda, že cena hegemónie sa skôr či neskôr zmení na konkurenčné nevýhody svetového trhu? Azda tu pramení zlomyseľná strategická otázka: možno by bolo lepšie Busha podporovať, aby sa tak uľahčil jeho pád. Nie je to skôr pád ako nástup Pax Americana, ktorý sa ohlasuje v celom tomto procese? Klasický vojenský realizmus, a v neposlednom rade aj ekonomický realizmus, dosiahol svoj koniec. Asi však uplynie veľa času, možno toľko, koľko trvá svetová vojna, kým sa toto presvedčenie presadí.
