V slovenskej a českej mediálnej rozprave o kosovskej vojne dominuje súhlas s vojenskou intervenciou NATO na územie Juhoslávie. Politici a publicisti sa odvolávajú na štátny záujem SR, na to, že len členstvo v Severoatlantickej aliancii je zárukou našej bezpečnosti. Súhlas s intervenciou podporujú aj opisy udalostí v Juhoslávii a zobrazenia aktérov kosovského konfliktu a ich aktivít. Rovnaký cieľ sleduje aj systematické kompromitovanie, dekonštrukcia konkurenčných opisov. Najčastejším postupom kompromitácie je diskvalifikácia ich autorov, ukázanie, „kto“ vlastne sú tí, ktorí sú proti bombardovaniu, aká je ich minulosť a skutočné zámery. Sociológovia tento postup, v ktorom sa pozornosť odvádza od „veci“ k „osobám“ charakterizujú ako konštruovanie sociálne nežiadúcich kategorických identít.
Už všedná skúsenosť nás presviedča o sile kategorických identít: predsa ináč posudzujeme názory toho, o kom vieme, že je „zloduchom“ a ináč toho, o kom sme presvedčení, že je to slušný človek. Zámerom konštrukcie kategorických identít je vyvolať dojem, že ide o prirodzené charakteristiky, teda také, ktoré patria k veci samej. Ak však prijímame ich „prirodzenosť“ a zaobchádzame s nimi ako s objektívnym obrazom určitých sociálnych javov, stávame sa zajatcami tých, ktorí dané kategórie rozpravou vytvorili a vytvorili ich tak, aby vyzerali ako niečo, čo je prirodzené. Aj tí, ktorí vedia, že spojenie medzi protestami proti bombardovaniu Juhoslávie a kategorickými identitami nacionalistov a kryptokomunistov je rétorická konštrukcia a nechcú dané identity prijať, zostávajú ich rukojemníkmi. Vyhnúť sa kategorickej identite totiž možno jej inou definíciou (a to je pri mediálnej presilovke takmer nemožné), alebo zrieknutím sa konania, ktoré kategorickú nálepku privoláva.
NANÚTENÉ IDENTITY A ČAS PRE ĽAVICOVÚ TEÓRIU POZNANIA
Všímam si, že rukojemníkmi dominujúcej rozpravy o vojne v Juhoslávii sa stávajú nielen „bežní ľudia“, laici, ale aj spoločenskí vedci. Stávajú sa rukojemníkmi po tom, čo rozpoznali zbytočnosť snáh presadiť inú definíciu svojho konania. Vedia, že ak by sa rozhodli protestovať proti bombardovaniu Juhoslávie, tak ich zaradia medzi nacionalistov, ktorí podporujú diskrimináciu menšín alebo k sympatizantom srbských, ruských a domácich komunistov. Zdá sa, že im zostáva len jedno: uznať, že keď ľudia pri moci definujú určité situácie ako skutočné, potom sú skutočné pre každého, koho sa týkajú ich dôsledky. A tak, pozorujúc prihrbené duše humanitných vedcov som si povedala: je zvrchovaný čas pre ľavicovú teóriu poznania, pre obhajobu práva na iný pohľad.
Myslím si totiž, že poznávací relativizmus oslobodzuje. V prvom rade, uvoľňuje naše myslenie z nemožne ctižiadostivého záväzku vypátrať o skúmanom konečnú pravdu a teda vedieť o určitej oblasti viac, než vedia v nej konajúci sociálni aktéri. Tento záväzok odháňa sociológov od množstva dôležitých tém. Alebo vedie k tomu, že za pravdivé tvrdenia o stave skúmanej skutočnosti začnú považovať tvrdenia, ktoré sú v danom čase a prostredí úspešné. A stávajú sa zajatcami opisov sveta, ktoré podávajú ľudia pri moci, výreční a vplyvní učitelia, respondenti či politici.
Gnozeologický relativizmus neoslobodzuje len pri voľbe výskumnej témy. Poskytovať čisto individuálne pôžitky by bolo napokon pre ľavicovú teóriu poznania primálo. Odhaľovanie toho, že rámce, v ktorých sa odohráva naše poznanie sú sociálnou výtvorom, konštrukciou; skúmanie postupov, akými sa vytvára presvedčivosť tvrdení a dosahuje to, že určité rétorické výkony sa prijímajú ako opis faktov, má širšiu, sociálne oslobodzovaciu, misiu. Je to proti-konzervatívna poznávacia iniciatíva; vedome spôsobuje nepríjemnosti tým, ktorí obhajujú objektívnosť, prirodzenosť a nemennosť určitých obrazov skutočnosti. Aj keď gnozeologický relativizmus nazveme ľavicovým, nedá sa skrotiť žiadnej (ani ľavicovej) politickej moci. Ani tej, ktorá sa mocou stala vďaka rozšíreniu radikálneho pochybovania o prirodzenosti predchádzajúceho poriadku. Ľavicovej teórii poznania skrátka nič (ľudské) nie je sväté. Tým, že káže skúmať akékoľvek fakty ako výtvory rozpravy, sociálne konštrukcie, spochybňuje predstavu o jednej hmatateľnej a pevnej skutočnosti, ktorú sme všetci – ak máme dostatok informácií a dokážeme sa zbaviť zaujatosti – schopní vidieť rovnakým spôsobom. Ľavicová teória poznania sa teda sotva zaoberá sociálnymi konštrukciami „skutočnosti“ preto, aby pomohla tým, ktorí si prostredníctvom týchto opisov udržujú svoju moc, zvýšiť ich „všeobecnú“ presvedčivosť a trvanlivosť. Naopak, straní viac „nevoľníkom“ sociálnych konštrukcií, ktoré ustaľujú poriadok (prirodzenosť rozdielov) v určitej oblasti nášho života…
ČÍTAŤ BĚLOHRADSKÉHO
Aby som bola presná. To, že nastal zvrchovaný čas pre ľavicovú teóriu poznania, som si uvedomila v celkom určitej chvíli; vidiac ako sa (slovenskí sociológovia) radostne napriamujeme pri čítaní Bělohradského článku „Válka v Kosovu je levičácká válka“. Áno, aj mne priniesol zážitok oslobodenia. Pokúsim sa však byť dôsledne nevďačná a ukázať, že aj keď Bělohradského rozprava oslobodzuje od panujúcich kategorizácií odporcov bombardovania Juhoslávie, nastoľuje kategorizáciu inú, ktorá môže naše myslenie nanovo uväzniť.
Bělohradský iste nepísal svoj text pre Lidové noviny len preto, aby „zmnožoval“ verzie opisov vojny v Juhoslávii. Napísal ho za určitých okolností a tak, aby v týchto okolnostiach pôsobil. Akčnosť Bělohradského článku je až nápadná: mnohým (doteraz plachým) odporcom vojny dovolil ako odporcom vojny aj konať.
Okolnosti, do ktorých vstúpil Bělohradského článok, zjavne nestačí charakterizovať geografickými či jazykovými parametrami. Jeho hlavným kontextom sú konkurujúce a dominantné verzie výkladu kosovskej vojny. Príkladov verzií, ktoré Bělohradský vo svojom článku účinne dekonštruuje, je mnoho a pre čitateľa nebude ťažké spomenúť si na nejakú ilustráciu mocensky udržiavaných deskripcií odporcov bombardovania Juhoslávie.
Posolstvo Bělohradského článku možno zhrnúť nasledovne: tento muž učí čitateľov, ako verejne nesúhlasiť s vojenskými útokmi na Juhosláviu. Pre prostredie, v ktorom má prívlastok komunistický a/lebo ľavičiarsky dehonestujúcu funkciu, vytvára použiteľný argument. A to, že intervencia NATO v Juhoslávii je dôsledkom ovládnutia Severoatlantickej aliancie európskymi ľavičiarmi. Že intervencia NATO je chybným rozhodnutím preto, lebo ľavičiarska posadnutosť etickými princípmi neumožňuje realisticky posudzovať situáciu na Balkáne, priznať spoluzodpovednosť Západu za jej vývoj v ostatnom desaťročí a ani zvážiť možné dôsledky rozpútania tejto vojny pre globálnu bezpečnosť. Vytváraním príčinného spojenia medzi ľavičiarskym myslením a podporovaním zásahov NATO a budovaním predstavy o pravicovej politike ako rozumnom zvažovaní dôsledkov rozhodnutí medzinárodnej politiky pre bezpečnosť jednotlivých štátov, Bělohradský daroval čitateľom argument hneď s niekoľkými účinkami. Narušil ním mediálne ustálenú väzbu a zbavil odporcov vojenskej intervencie bremena nežiadúcej identity. Umožnil im (ak o to stáli) zachovať si sebachápanie obhajcu členstva v NATO a tiež sympatizanta vládnucej koalície. Pomohol im získať dôstojnú identitu uvažujúcich realistov. A – pobavil ich. Škodoradostne. Tým, že ľavičiarstvo, toho stále poletujúceho Čierneho Petra domácej politickej rozpravy, nečakane vhodil do rúk tým obhajcom vojenskej intervencie, ktorí svoju identitu už roky zakladajú na pravicovej myšlienke.
O AUTORITÁCH LEN KRITICKY
Povedala som však, že pri rozbore Bělohradského článku budem nevďačná. Neprijmem ho ako darovanú skutočnosť. Neznamená to, že chcem ukázať, že a v čom sa Bělohradský mýli. Alebo ako kvalitne (presne, vágne, neúplne) jeho obraz histórie a príčin vojny v Kosove ?zastupuje skutočnosť. Netvrdím ani, že presvedčivosť Bělohradského článku možno ešte vylepšiť. Naopak, pokúsim sa ukázať, že pre to, aby pôsobil v kontexte súčasnej spoločenskej rozpravy, nemohol byť napísaný inak. Chcem pri tom upozorniť na tie predstavy, ktoré zvyšujú presvedčivosť (čitateľský úspech) Bělohradského textu, no súčasne – plazivo a nenápadne – ustanovujú možné nové ujarmenie nášho myslenia.
Pri vyčisťovaní priestoru pre vlastnú rozpravu o kosovskej vojne Bělohradský pracuje s kategóriou záujmu. Inak to nemôže byť. Pripisovanie záujmov je bežnou taktikou dekonštruovania cudzích opisov faktov. Ak si chceme zachovať vieru v objektívnu skutočnosť, „záujmy“ nám pomôžu vysvetliť, prečo stretávame „pokrivené“ zobrazenia skutočnosti. V častiach označených medzititulkami Ideologická kampaň v médiích, Nespravedlnost k Srbům a Válečný pokřik novinářů „demaskuje“ záujem, ktorý štrukturuje vládnucu mediálnu rozpravu. Hovorí o mediálnej konštrukcii vojny, ktorá je budovaná okolo záujmu ľavičiarov predstaviť vojnu ako spravodlivé potrestanie Miloševičovej politiky a predstaviť zločinnosť tejto politiky a Miloševiča. Bělohradského dekonštrukcia panujúcej militaristickej rozpravy o vojne v Juhoslávii a opis jednotlivých použitých taktík sú vskutku dômyselné. A súčasne opatrné. Bělohradský musí ustrážiť svoj hlavný argument a nedať čitateľovi zámienku k záveru, že každá mediálna rozprava, a v tom aj jeho vlastná rozprava, záujmovo (de)formujú obraz reality. Ako Bělohradský chráni predpoklad o možnej neutralite médií – ich nezávislosti od politickej moci v demokratickej spoločnosti? Robí to otvorene a priamočiaro a vďaka šikovne použitej analógii zrejme aj úspešne. Využíva našu dlhodobú skúsenosť s mediálnou propagandou komunistického režimu a na ňu štepí tvrdenie, že jednostranné a účelové informovanie verejnosti o juhoslovanskej vojne je dôsledkom ľavičiarskeho chápania funkcie médií: (len) ľavičiari zneužívajú médiá na ideologické účely a výchovu (za avantgardou zaostávajúcej) verejnosti k správnemu svetonázoru: „V demokratické společnosti neexistuje žádná avantgarda lidstva, jejíž kauza se musí veřejnosti jen vysvětlit.“
POSTUPY BUDOVANIA NEZAUJATOSTI
Ako Bělohradský zabezpečuje pred podozrením zo zaujatosti svoj vlastný text? Okrem odhaľovania a spochybňovania záujmov tých, ktorí vytvárajú obraz kosovskej vojny a priznania vlastného „realistického“ záujmu, používa pri konštrukcii nezaujatosti svojej rozpravy aj ďalšie postupy.
Pre mnohých čitateľov už samo meno oprávňuje Bělohradského podávať faktami nasýtený a faktom verný opis skutočnosti. Bělohradský sa vymyká dostupným kategorizáciám „zaujatých“ odporcov bombardovania Juhoslávie. Nie je komunista ako Miloševič a ani nacionalista, aby sympatizoval s Miloševičom ako utláčateľom menšín. Aj ten, kto sa s Bělohradského menom stretáva prvýkrát, uzná jeho oprávnenie pre rozhľadenosť. Bělohradský sa neobmedzuje na domácu rozpravu o vojne, ale odvoláva sa na názory zahraničných komentátorov: z dvanástich citovaných prameňov je nadpolovičná väčšina zahraničných. Hodnovernosť svojho opisu zvyšuje tým, že citované informácie nečerpá iba z médií, ale aj z významných archívov (Johnsonova knižnica), pamätí expertov či od súčasných odborníkov na ústavné právo. Početnosť a rôznorodosť citovaných prameňov mu teda pomáha vytvárať presvedčivý dojem zhody „mnohých pozorovateľov“ o tom, ako vznikla a aký charakter má vojna v Juhoslávii.
ZAMLČANÉ SPOJENECTVÁ
Všimnime si, o čom Bělohradský mlčí. Jeho text prehliada existenciu domácich protestov proti zásahu NATO v Juhoslávii. Je to správny konštrukčný ťah. Ak by spomenul tieto aktivity, musel by spomenúť aj ich organizátorov, a tým vpustiť do interpretačného poľa textu aj ich mocné kategorické identity. Tým by priamo vyzýval k snovaniu súvislostí medzi svojou osobou a negatívne kategorizovanými odporcami vojny. To by bola konštrukčná ťarbavosť. Vyžadovala by namáhavo budovať odstup od dostupných kategorizácií odporcov bombardovania. Očisťovanie sa od nežiadúcich spojenectiev by viedlo k obrannej rétorike, a tá je sotva kedy presvedčivou rétorikou víťaza.
Bělohradského rétorika je ofenzívna. Bělohradský sa nemusí brániť len preto, že mlčaním o určitých fenoménoch šikovne vylučuje nežiadúce spojenectvá, ale aj, a najmä preto, že nepodkopáva hodnotu, ktorá štrukturuje konkurenčnú rozpravu – hodnotu „štátneho záujmu o členstvo v NATO“. Naopak, vytvoril argument, ktorý chýba sociálne neúspešným odporcom bombardovania v Juhoslávii; argument o zlučiteľnosti presvedčenia o správnosti existencie NATO (a nášho členstva v ňom) s presvedčením o nesprávnosti jeho zásahu v Juhoslávii.
PRAVICA JE REALISTICKÁ
Obdivuhodným trikom Bělohradského konštrukcie rozpravy o kosovskej vojne je vybudovanie väzby medzi pravicovým zmýšľaním a politickým realizmom a osobitnej polarity chápania politickej pravice a ľavice. Hovorím pravice a ľavice, nie ľavičiactva – napriek tomu, že na jednom (jedinom) mieste Bělohradský obmedzuje zovšeobecniteľnosť svojich súdov o ľavičiactve na ľavicu ako takú. Tvrdí: „Zdůrazňuji – definuji tuto válku jako „levičáckou“ – ne levicovou!“ Posolstvo tejto ďalej nerozvíjanej poznámky však celkom ustupuje do úzadia systematickej konštrukcie pozitívneho obrazu pravicovej (nie pravičiarskej) politiky. Za jej protipól si čitateľ v súlade s myšlienkovou konvenciou dosadzuje politickú ľavicu. Ak sa prihlasuje k pravicovému mysleniu, nebude sa trápiť rozmýšľaním o delikátnych rozdieloch ľavičiactva a ľavice; pochopí ľavicu ako adresáta Bělohradského súdov o ľavičiactve. Bělohradského poznámka o rozlišovaní ľavice a ľavičiactva zohráva preto úlohu akejsi rétorickej útechy a pozývajúceho objatia pre ľavicovo zmýšľajúcich odporcov vojny, ktorým nevyhovujú ľavicové identity dostupné v mediálnej rozprave.
Bělohradský vytvára predstavu, že pravicový politik je lepším (t.j. realistickým) pozorovateľom ako ľavičiar. Ľavičiactvo zaslepuje. Ľavičiactvo je etické a slepým sa stáva práve pre svoju vernosť etickým princípom.
Vo vykostenej podobe argument neznie dobre. Protipólom etického správania je pragmatické správanie a Bělohradského argument, tým, že sa nutne dotýka obvyklého spájania pragmatizmu s (nízkou) kalkuláciou prínosov a strát, akoby naznačoval, že povyšuje vypočítavé správanie nad správanie etické.
Bělohradského text však ráta s takýmto výkladom a preto nás bedlivo presviedča, že pragmatizmus treba chápať ako dôkladné zvažovanie jednotlivých (politických) rozhodnutí z hľadiska ich dlhodobých dôsledkov. Týmito krokmi zabuduje do obrazu pragmatického – realistického (pravicového) politického myslenia výrazne väčšiu mieru uvážlivejšej zodpovednosti, než akú pripúšťa u (euroamerických) ľavičiakov, o ktorých sa, ako „mimochodom“ dáva k dobrému, v sedemdesiatych rokoch „říkalo, že nevědí, co chtějí, ale chtějí to hned“…
PRAGMATICKÝ VZŤAH PRAVICE K VOJNÁM
Opisy duchovných stavov – vlastných vier, pochybností – možno použiť ako záruku dôveryhodností nášho pozorovania. Bělohradský využíva túto možnosť: opisuje tradičný „realistický“ vzťah pravice k vojnám. Pravičiar sa nezdráhal a nezdráha využiť vojnu ako diplomatický prostriedok, ak prinesie viac ziskov (napríklad aj voličských hlasov) ako strát. Po tejto nehodnotiacej deskripcii pravicového „duševného“ naladenia Bělohradský opisuje, ako pravičiari hodnotia vojnu, ktorú NATO vedie proti Juhoslávii. Je to nerozumná vojna – je hazardom pre svet a nikto z nej nemôže nič získať.
Verejne schvaľovať vojnu ako takú je riskantný krok. Bělohradský však konštrukciou svojho protivojnového argumentu vsádza na jeho úspešnosť. Počíta s tým, že protest proti tejto konkrétnej vojne vyznie menej presvedčivo, ak ho prednesie principiálny pacifista, ako keď to zaznie od politikov, ktorí sa v minulosti vojny viesť nerozpakovali. Pacifista môže byť totiž slepý ku konkrétnej situácii – jeho princípy sú abtraktnými zásadami, ktoré nie sú (a nemôžu byť) od nej závislé. No nesúhlas pragmatického pravicového politika nemôže kotviť inde, ako v pozorovaní konkrétnej situácie. Na rozdiel od pacifistu (či ľavičiaka) má pravicový politik skutočnosť v úcte.
PACIFISTICKÁ MINULOSŤ TÝCH, KTORÍ SA ROZHODLI PRE VOJNU
Negatívne hodnotenie vojny v Juhoslávii nesignalizuje diskontinuitu v myslení pravicových politikov. Je podané ako výsledok (pre pravicu typického) dôkladného pozorovania reálnej situácie a zváženia dôsledkov rôzneho konania. Vzťah európskych ľavičiarov k vojnám opisuje Bělohradský detailne. Dozvedáme sa, že európska politická špička, ktorá vedie vojnu na Balkáne, má pacifistickú minulosť.
Jej pikantnou deskripciou Bělohradský vedie čitateľa k trom závažným podozreniam. Po prvé, informácia o pacifistickej minulosti týchto politikov naznačuje, že bývalí pacifisti pravdepodobne nemajú dosť politickej skúsenosti s používaním vojny ako diplomatického prostriedku. Nehovoriac o vedení vojny. Po druhé, pacifizmus v spojení s obrazom dlhých vlasov a vyblednutých džínsov využíva schematickú predstavu o romantickej mladosti, citoch a ne-rozume. Tým už na začiatku svojho textu Bělohradský necháva vzklíčiť dichotómiu citu a rozumu. Po tretie, diskontinuita v postojoch k vojne je u ľavicových politikov nápadná. Je podozrivá. Na rozdiel od pravičiarov ju nemožno rozumne vysvetliť. Ponúkajú sa iba temné mimo-rozumné dôvody: „Moralistická rétorika, do níž je bombardování Jugoslávie zabaleno, ukazuje, že tato válka je pro bývalé levičáky kompenzaci za neuskutečněnou revoluci“.
Bělohradského nepristihneme pri naznačení jeho osobných postojov. Nedá nám nikde šancu domnievať sa, čo si osobne myslí, prípadne že si osobne myslí, že každé zabíjanie a každá vojna je zlá. Takýto etický postoj by rušil koherenciu identity pravicového realistu a zoslaboval by ofenzívnosť jeho argumentu. Zákerné na jeho dôvodení v prospech politického realizmu je, že sa opiera o a hojne využíva predstavu, že etika a politický realizmus nejdú dohromady. Realizmus je triezvosťou úsudku. Etika prekážkou jeho vytvárania. Nie je to, pravdaže, nepresvedčivý argument. Nespojitosť rozumu a etiky („citu“) hladko zapadne do sekularizovaného každodenného myslenia, ktoré vstrebalo osvieteneckú dichotómiu vedenia a viery.
Realista je dobrý pozorovateľ. Aj Bělohradský vytvára o sebe predstavu, že je dobrý pozorovateľ. Nepochybne, nie tým, že sa za realistu označuje Alebo tým, že ironizuje ne-realistickú (ľavičiacku) politiku a (ľavičiacky) spôsob verejného informovania („charakterizuje ji morální vydírání, ideologizace, démonizace nepřítele, systematická dezinformace, zastírání nezamýšlených důsledků vlastního jednání a hlavně totální ignorování státního zájmu Jugoslávie“). Alebo tým, že autority, ktoré máme prijímať ako dôveryhodné, označuje za realistov. Dojem dobrého pozorovateľa Bělohradský vytvára používaním deskripcií a citovaním deskriptívnych tvrdení iných autorov. Deskripciami zosmiešňuje, žiada, presadzuje argument. A zachováva si pritom dojem nezaujatosti. Nie je to paradoxné. Deskripcie sú veľmi účinné pri rozbore takého problému ako vojna, jej podpora alebo odmietanie. Vlastnosti, ktoré deskripciám pripisujeme – chlad, objektivita a neutralita – sa dajú dobre použiť v diskusii, ktorú živí vzájomné podozrievanie zo zaujatosti.
A NAPOKON STRACH (Z TRETEJ SVETOVEJ VOJNY)
Vierohodnosť Bělohradského argumentácie plynie aj z toho, že nevychádza z iných, doposiaľ neznámych materiálov o vojne v Juhoslávii. Známym, no inak a na inom mieste argumentu použitým konštrukčným „materiálom“ je (náš) strach z rozšírenia juhoslovanskej vojny. Motív rozširovania ohnísk vojnového konfliktu a hrozby tretej svetovej vojny nájdeme aj v Bělohradského článku. Bělohradský však s motívom strachu nezačína. Začať s motívom strachu by opäť znamenalo budovať kritiku juhoslovanskej vojny na dôvodoch, ktoré nie sú opreté o realistické posúdenie objektívnej situácie. Na dôvodoch, ktoré živí nedôstojná identita zbabelca či čitateľa Nostradamových a Sibyliných proroctiev. Na dôvodoch, ktoré sú nepresvedčivé a neúspešné. Nie, Bělohradský motívom strachu nezačína. On ním – po uvedení nezaujatosť budujúcich deskripcií – končí: „…Pakistán i Indie jsou jaderné mocnosti. Mně realistovi běhá mráz po zádech“. Načasovaným umiestnením motívu strachu Bělohradský vytvára dojem, že aj jeho strach, jeho „po zádech běhající mráz“realisticky zrkadlí objektívnu skutočnosť.
NOVÉ ROZDELENIA
V tomto texte som sa pokúsila ukázať, že rozbor konštrukcie rozpravy oslobodzuje. No tiež, že dekonštrukcie rozpráv, ktoré pôsobia na nás oslobodzujúco, môžu s nenápadným majstrovstvom budovať pre naše myslenie väznicu nových dichotómií. Nevďačne či drzo som si zvolila za príklad Bělohradského článok Válka v Kosovu je levičácká válka. Článok, ktorý učí odporcov juhoslovanskej vojny správne argumentovať v domácom kontexte. Dvíha sebavedomie pacifistom a zároveň ironizuje etické základy ich identity. Je argumentáciou presvedčivo zapadajúcou do kontextu domáceho myslenia. Táto presvedčivosť sa však dosahuje potvrdzovaním modernistického oddelenia viery a poznania, nezlučiteľnosti etiky a realizmu v politickom myslení, stotožňovaním pravicovej a realistickej politiky a budovaním ľavicového (navzdory používaniu pejoratívnejšieho prívlastku) myslenia ako stelesnenia a pôvodcu všetkých tých vlastností, ktoré nás na politickej moci popudzujú.
