Často počujeme z úst vládnucej elity, že žijeme v právnom štáte, že…
My, ktorí sme študovali niečo iné, zvyčajne sa tomu čudujeme, lebo okolo nás pozorujeme samé bezprávie. Tlač kvetnato píše o vraždách, krádežiach, výpalnom, znásilnení a iných demokratických novotách. Zákony logiky a sedliacky rozum nám hovoria, že v právnom štáte sa dodržiava ústava, zákony, zločiny sa vyšetrujú a potrestajú.
Ak niekto za dva roky privedie prosperujúci podnik na mizinu a sám si postavil „z vlastnej statočnej práce“ paláce v cudzine i doma, tak tento „statočný“ človek je nestatočný a jeho „statočnosť“ treba vyšetriť. Máme predsa úrad, ktorý je povinný strážiť a chrániť štátny majetok! Skoro každý väčší slovenský podnik je vytunelovaný, t.j. krádežami privedený ku krachu. Prečo chodia po slobode tí, ktorí sú za to zodpovední? Vieme, kde sú? Alebo nevieme, komu patril? Aj to je možné v právnom štáte? –
Za panovania Mečiara III. sám predseda vlády s úsmevom na tvári informoval „svoj národ“, že nevie, komu patrí Nafta Gbely. Ó imperátor! Jediný naftársky podnik a vláda nevie, kto ho privatizoval. Môže sa to stať v právnom štáte? Rozhodne nie.
Už aj vrabce dočvirikali, že HZDS a VSŽ pred voľbami mali spoločnú pokladňu. Vyšetrí sa niekedy toto čvirikanie? Alebo to nikoho netrápi? Preveruje niekto, koľko na predvolebnú kampaň spotrebovala tá-ktorá politická strana? V právnom štáte by sa takéto príjmy mali preukazovať. Ak sa to nedeje, nedúfajme, že žijeme v právnom štáte.
Gašpar Petrovič, Zvolen
