Pravica a ľavica v nekončiacej sa diskusii

Už niekoľko desaťročí sa v západných demokraciách vedie spor o to, aký význam má deliť politickú scénu na ľavicovú a pravicovú časť s viac či menej expandujúcim politickým stredom. Tradičná demokratická pravica prenechala po vojnových skúsenostiach so svojimi extrémistickými derivátmi (fašizmom a nacizmom) toto označenie rôznym prejavom povojnového pravicového extrémizmu a sama uprednostňuje noblesnejšie označenie „konzervatívna“. Sociálnodemokratická ľavica sa po rezignácii na čo i len teoretické ambície revolučnej zmeny spoločnosti stala nositeľkou reforiem v rámci všeobecne akceptovaného systému trhového hospodárstva a liberálnej demokracie, no reformy neodmietali, resp. volens nolens ich uskutočňovali aj vlády tradične konzervatívnych (pravicových) strán. Takáto konvergujúca pragmatická politika pôvodne vyhranene pravicových či ľavicových strán oprávnene vyvolávala a vyvoláva pochybnosti o zmysle pravo-ľavej diády politickej scény a súčasne pokusy členiť politickú scénu podľa iných významových kľúčov. V nich sa spravidla uplatňuje onen všetko objímajúci (a pohlcujúci) politický stred, paradoxne však opäť s pravým a ľavým krídlom. A táto tendencia, smerujúca k významovej konfúzii zaužívaných kategórií, sa ešte zosilnila po páde komunistických režimov v strednej a východnej Európe, ktoré dovtedy stelesňovali síce extrémnu a čoraz menej úspešnú, no predsa len ľavicovú koncepciu politiky, ako sa pôvodne sformovala v 19. a na začiatku 20. storočia. V Taliansku vstúpil roku 1994 do tejto diskusie, rozpaľovanej navyše ostrou predvolebnou kampaňou zavŕšenou jasným víťazstvom pravicových strán, útlou knižkou ľavicovo orientovaný politológ Norberto Bobbio. Dielko, ktoré v talianskej verejnosti (menej už v odborných kruhoch) vzbudilo veľkú pozornosť, vyšlo tohto roku po česky pod názvom Pravice a levice. Důvod a smysl rozdělení politické scény v brnianskom Centre pro studium demokracie a kultury. Prevažnú časť textu venuje Bobbio analýze argumentov zameraných proti pravo-ľavej diáde politickej scény, ktorú sám jednoznačne zastáva. Fakt, že napriek všetkým tvrdeniam o anachronickosti tohto delenia politickej scény má pravo-ľavá diáda ešte i dnes význam a zmysel, najlepšie potvrdzuje jej neustále používanie v bežnom politickom živote, v publicistike i teoretických prácach. Autorov všestranný rozbor používania týchto pojmov predovšetkým v talianskej politickej praxi i teórii však mimovoľne vzbudzuje dojem, že sú predsa len využívané aj ako (alebo už len ako) istá „mnemotechnická pomôcka“ pre ľudí, ktorí sa nechcú priveľmi zaťažovať sústavným pozorovaním politického života, ale aj pre tých politikov a ľudí od médií, ktorí radi využívajú tradičné, vo všeobecnom povedomí fixované politické označenia vo volebných a iných kampaniach. V takejto diáde akoby sa skrývalo isté schematické delenie umožňujúce jednotlivcom i spoločenstvám ľahšiu (čo nemusí vždy znamenať, že aj správnu) orientáciu v neraz veľmi chaotickom politickom živote. Sám Bobbio po kritickej reflexii rôznych rozlišovacích kritérií politických prúdov akcentuje ako tradičné rozlišovacie kritérium ľavice a pravice ich vzťah k myšlienke rovnosti, pričom nepopiera, že ani tento vzťah nie je z hľadiska politickej polarizácie jednoznačný. Povedané jeho slovami, „na jednej strane (ľavicovej) stoja tí, ktorí sa domnievajú, že ľudia sú skôr rovní, na druhej (pravicovej) tí, ktorí si myslia, že rovní skôr nie sú“. Spor sa teda vedie o akceptovanie alebo popieranie sociálnej rovnosti, pričom autor rozlišuje celý register úrovní, na ktorých sa uplatňuje alebo popiera tento princíp. Bobbio si uvedomuje, že „snahy zaviesť princíp rovnosti do praxe viedli k perverzným výsledkom“, no súčasne je presvedčený, že aj po krachu komunizmu sa sila tohto princípu zachovala, pretože ešte vždy môže čerpať dôvody na svoj politický i morálny apel z pomerov, v akých žije tretí a štvrtý svet – Latouchova „planéta stroskotancov“, pričom tento pálčivý svetový problém dramaticky narastá. Ideál rovnosti zostáva tak pre ľavicu „hviezdou Polárkou“, určujúcou smer. Škoda, že autorovi v jeho útlej knižke nezostalo miesto na podrobnejší výklad, ako sa má toto ľavicové smerovanie v dnešnej ére pravice (či už sa táto k označeniu hrdo hlási – napr. v oboch nástupníckych štátoch po ČSFR – alebo sa kamufluje iným označením) reálne presadzovať a uplatňovať. (Norberto Bobbio: Pravice a levice. Důvod a smysl rozdělení politické scény. Centrum pro studium demokracie a kultury 2003, s. 153)