Pravda je omamná kvetina

spieval kedysi Vladimír Merta. Opäť mi zaznel v ušiach, keď ma jeden známy upozornil: „Čítal si v sobotňajšom vydaní šéfredaktora pravých novín o skupinke? Naposledy zaradil celostránkový článok na podobnú tému, keď išlo o petičnú akciu za vypísanie referenda za vstup do NATO.“ Dôvodom vtedajšej morálnej úvahy bolo tiež ohrozenie národnobezpečnostných záujmov. Ak chcete, demokracie vôbec. Uhádnete, koho tým myslel? No predsa skupinku signatárov, ktorá škodí nášmu demokratického štátu. Návod, ako vyrobiť rýchlo a bezpečne disidentov nevyšiel. Myslím, že ani druhý pokus o vytvorenie nového disentu tentoraz v opačnom garde sa nepodarí. Aby bolo jasné: nechcel by som byť v koži členov skupinky, o ktorej sa a výhražne zmienil premiér Dzurinda. Už preto nie, že aj on v mene národnej bezpečnosti nasadil mocenské páky, aby spoznal svojho nepriateľa. Som proti tomu, aby sa tajná polícia zneužívala na riešenie mocenských konfliktov s petičným aktérmi alebo používala na konštruovanie „protištátnych skupiniek“, zložených z ministrov, slušných podnikateľov či šéfredaktorov nezávislých novín (škrtni, čo sa nehodí). Ak však čítam o nezvyčajnosti tohto príbehu ľudí, „ktorí vedia, že sa tu odohráva niečo zlé, ale nechápu“, mám podozrenie, že tu niekto zavádza. Blbá nálada, ktorá sa tu šíri, nie je výsledkom nič nechápajúcej verejnosti a pár vyvolených demokratov. Pokiaľ tu o niečo naozaj blbé ide, potom je to táto pseudofeudálna hra – a s ňou spätá naša celková politická kultúra. Verejnosť, aj tá slovenská, známa pod iným menom sensus communis (zdravý úsudok), je v očiach niektorých naozaj podivná vec. Keď ide o Irak, tak zavádza, keď ma ísť o záhadu skupinky, tak jej zrazu niet. Dohodnime sa, aj podľa Francisa Bacona, anglického filozofa, verejný rozum nerozumie náhodou. Zdravý rozum sa mýli vďaka vrodeným chybám. Jednou z najväčších je podliehanie čaru slov na úkor skutočnosti. Spomenul som si na ňu, keď som sa v spomínanom článku dočítal, „že sa (dnes) opakuje starý príbeh o disidentoch a systéme, ktorý sa cíti byť ohrozený a na svoju záchranu neľutuje obetí“. Iste, konflikt tajnej polície, občana a štátnej moci je nebezpečná vec. Tento konflikt je tu a od nixonovských čias je verejným tajomstvom. Inou záležitosťou je postoj, podľa ktorého ten náš slovenský verejnosť nechápe. Nemám obavu, chápe ho veľmi dobe, a to nielen z hľadiska stratených preferencií ministerského predsedu. Faktom je, že z hľadiska verejnej pamäti sa príbehy ľudí prenasledovaných normalizáciou len ťažko dajú porovnať s dnešným osudom ľudí, ktorých ako „skupinku“ pomenoval pán Dzurinda. Ich dnešný príbeh sa odlišuje o husákovského okrem iného momentom prežitého utrpenia. Ak k tomu priráteme skutočnosť, že sa naša milá spoločnosť vo vlastných očiach radikálne delí a odlišuje vo všeličom, ale nápadne zhoduje v tolerancii ku klientelizmu, mám ďalšiu tému na zamyslenie. Podozrenie, či tam, kde sa od časti skupinky nedá odmyslieť lobovanie za verejné zakázky na prezbrojovanie alebo kúpa spoločných pozemkov v Modre, sa nedarí morálnym aurám tradične zle.