„Smie muž, mám na mysli džentlmena, nazvať ženu prasaťom? Nie sviňou. Prasaťom!“, zaznela nástojčivá, vopred akýkoľvek prejav súhlasu odmietajúca výzva v pánskej spoločnosti. V rozpačitom tichu ju bojovne vyriekol malý mužíček, obracajúc sa postupne na svojich spoločníkov. Jeden z nich napokon rezignoval a vyrozprával nasledujúci príbeh (1).
Jeho hlavnou hrdinkou je pôvabná, vzdelaná a slobodná mladá dáma so spoločenským postavením. Slečnu Caruthersovú obletovali na palube veľkej zaoceánskej lode plaviacej sa Indickým oceánom všetci, ktorí nosili nohavice. Od ostrieľaných morských vlkov po posledného plavčíka, o ambicióznych mladíkoch smerujúcich do kolónií za sľubnou kariérou nehovoriac. Steward by na jej pokyn bez váhania polial polievkou prešediveného kapitána. Muži sa v jej rukách roztápali ako vosk, mohla ich podľa ľubovôle hniesť alebo zmeniť na beztvarú hmotu. Stačilo zavolať, pribehli by všetci. Hlavu stratili aj niektorí ženáči, až kým ich poslala tam, kam patrili, teda k manželkám. Akoby toho nebolo dosť, slečna Caruthersová bola najlepšou plavkyňou a potápačkou. Elegantne skákala z lodného mostíka do veľkej nádrže s vodou umiestnenou na palube pre osvieženie cestujúcich počas plavby trópmi. Pod hladinou vydržala aj dve minúty. Všetko robila s ľahkosťou a gráciou. Skrátka, slečna Caruthersová úplne ovládla priebeh plavby. Tichý, jej oddaný anglický mladík Dennitson bol jediný, kto s mladou amazonkou dokázal držať krok.
Keď loď dorazila do prístavu v Kolombe, kapitán Bentley na prosbu slečny Caruthersovej povolil niečo inak nemysliteľné, vstup domorodým detvákom na palubu. Cestujúci sa zabávali hádzaním mincí do mora, načo ich tieto zbierali z morského dna. Mladistvým pôvabom, plaveckými i potápačskými schopnosťami medzi všetkými vynikal najmä jeden. Dokázal zachytiť mincu letiacu z paluby lode v okamihu, keď pretínala morskú hladinu. Znovu a znovu očarovával všetkých svojím umením. Bol vodcom napriek mladému veku. V istom okamihu sa na jeho signál zrazu všetci vypratali z mora na palubu vydesene zízajúc do hlbiny pod sebou. Na otázku slečny Caruthersovej, čo sa stalo, kapitán odvetil, že vo vode je zrejme žralok, a poriadny. Nie tie malé, ktoré sa tmolili medzi potápajúcimi sa chlapcami.
Slečna Caruthersová sa musela veľmi nudiť. Začala znovu hádzať mince do mora, no šarvanci to brali ako žart. Ani by im nenapadlo za nimi skočiť. Napokon si od niekoho z družiny svojich obdivovateľov požičala striebornú i zlatú mincu a vábivo ich ukazovala navôkol. Keď hodila do mora prvú, každý zostal ľútostivo na mieste. Rad prišiel na zlatý sovereign. Ukázala ho najlepšiemu z plavcov z bezprostrednej blízkosti. Odmietavo zavrtel hlavou. Naznačila, akoby ho chcela hodiť. Chlapec urobil mimovoľný krok smerom k zábradliu lode. „Nerobte to, preboha“, varoval Dennitson svoju veliteľku. „Je to preňho celý majetok!“ Zvíťazilo pokušenie, rozmar. Trblietajúca sa minca sa znenazdajky zatrepotala vo vzduchu a preletela ponad zábradlie. Vodnú hladinu pretínala v rovnakej chvíli ako eféb, ktorý vyštartoval za ňou bez toho, aby ho ktokoľvek na palube mohol zastaviť. V hlbine číhajúci, dovtedy neviditeľný žralok, po dopade mladíka v okamihu prehryzol napoly.
Tvár slečny Caruthersovej bola biela ako smrť. Len s najväčším vypätím síl sa dokázala udržať na nohách. Pokus o ospravedlnenie smerujúci do všeobecného ticha splývajúci s jej prerušovaným hysterickým smiechom sa stretol s mrazivo tichým odmietnutím. Opovrhnutím. Kapitán si pri jej úpenlivej prosbe o odprevadenie do kajuty šomrúc odpľul. Ostatní odvracali tvár. Od tohoto okamihu prestala slečna Caruthersová pre všetkých na lodi existovať. „Nuž, ohodnoťte ju,“ vyzval na záver príbehu dotieravého mužíčka rozprávač príbehu. „Nemám čo povedať. Nemám vonkoncom čo povedať,“ odpovedal opýtaný ťažko pregĺgajúc.
Jack London (1876 – 1916), autor poviedky „Na palube“ (Under the Deck Awnings).
Sedem rokov po jatkách v Teutoburskom lese (september 9 n. l.), počas ktorých Rím stratil provinciu spolu s jej správcom, dvadsaťtisíc mužov a orlov troch takmer do chlapa zmasakrovaných légií (Clades Variana), nadišiel čas odplaty. Tiberiov synovec, adoptívny syn a potenciálny nástupca Germanicus (Nero Claudius Drusus) na čele ôsmich légií a pomocných zborov prišiel potrestať za Rýn všetkých, ktorí mali prsty vo Varovej porážke. Cherusk Arminius, opojený úspechom a ozvenou svojho mena medzi barbarmi, vyšiel sebavedomo z hlbokých lesov a hvozdov, ktoré pochovali Varove vojsko, na Pláň Panien (Idistavizo), aby tentoraz čelil légiám tvárou v tvár (2). Po niekoľkých hodinách boja z nej zutekal zanechávajúc za sebou tisícky mŕtvych súkmeňovcov i spojencov. Tvár si zamazal krvou v snahe uniknúť pred lukostrelcami a rímskou jazdou poľujúcimi na utečencov a zabíjajúcimi všetko, čo sa podobalo na Germána. Bolo to o to ľahšie, že si cestu na slobodu razil cez Chaukov slúžiacich v pomocných rímskych oddieloch. „Z cesty, hovädá, ja som Hermann“, pridáva šťavu Tacitovmu opisu bitky Robert Graves (3). Ak by sa dostal do rúk Rimanov, ktorí ho vzhľadom na výchovu na Augustovom dvore a službe v rímskej armáde považovali za zradcu, určite by obišiel oveľa horšie ako markomanský Marobudus dožívajúci po vyhnaní vlastnými v rímskom exile.
Reliéf zobrazujúci boj Rimanov s barbarmi (3 st. n. l.). Museo Nazionale Romano, Rím.
Germanicus (15 pr. n. l. – 19 n .l.). Württembergisches Landesmuseum, Stuttgart.
Silné slová a vyhlásenia, ktoré vošli do dejín a literatúry, odznievali na bojiskách rovnako ako v salónoch. „Bastardi, chcete žiť večne?“, kričí na svojich granátnikov ustupujúcich pred von Daunovými Rakúšanmi Friedrich Veľký v bitke pri Kolíne (18. júna 1757). Opätovaná výčitka z ich radov nedá na seba dlho čakať: „Fritz, za tých pár grošov toho bolo dnes už skutočne dosť.“ Napoleon, počastujúc svojho intrigujúceho ministra zahraničných vecí Talleyranda nelichotivou metaforou, použil rovnaké slovo (merde), aké odznelo večer pri Waterloo na výzvu, aby sa Stará garda, ktorá ako jediná stále odolávala útoku Angličanov a Prusov kryjúc útek francúzskej armády, vzdala (18. júna 1815). Vypäté situácie si žiadajú silné slová. Ak je rovnováha medzi nimi a tými, ktorí ich vyslovili, porušená, slová zvučiace aj po storočiach či tisícročiach strácajú zmysel, ozvenu. Stávajú sa obyčajnou nadávkou. Použiť ich totiž môže len niekto, kto si tyká s večnosťou.
Matovičov expresívny slovník otvoril Pandorinu skrinku a nastolil nový komunikačný štandard v slovenskej politike. Prispôsobiť sa mu vôbec nie je ťažké. Invektívy sa dajú bez problémov opätovať, podobne ako to urobili pruskí granátnici „Starému Fritzovi“ podráždenému porážkou. „Nanič chlapovi“ (4) štylizujúcemu sa do postavy Old Shatterhanda, nadávajúcemu radovým občanom i odborníkom nestotožňujúcim sa s vyššími pravdami zvestovanými slovenským mahdím, by sa akiste nepáčilo, ak by ho niekto celkom zaslúžene nazval niktošom. Veď k plagiátorstvu a podvodu sa priznal verejne. Naďalej sa nezmestí do kože a s jemu vlastnou ľahkosťou zosmiešňuje spoluobčanov. Poúča vedecké kapacity rovnako ako Džingischánových potomkov strieľajúc spod pása obávaným kolenným výstrelom v štýle jeho veľkého vzoru Pokai-mu. Na mieste sú preto legitímne položené otázky, na ktoré sa žiada odpoveď. Je občan M. bábkou cudzích politických záujmov? Bohapustým tárajom a hlúposráčom? Hysterickým histriónom? Možností, v ktorých sa onomatopoja, ako je tomu v Matovičovom prípade, pári s vulgárnosťou, je nepreberné množstvo. Jeho fantázii, podobne ako bohatej ľudovej slovesnosti, sa medze nekladú. Nech to teda platí obojstranne!
Francis Brett Harte (1836 – 1902), autor poviedky „Nanič chlap“ (The Man of No Account). Filmový Old Shatterhand v podaní Lexa Barkera (1919 – 1973).
Vzhľadom na doterajší spôsob riadenia štátu a komunikácie s verejnosťou sa tretí najvyšší ústavný predstaviteľ javí ako vedúci putovného cirkusu jemu podobných vrátane slovenských slečien Caruthersových, ktoré sa pred voľbami tvárili ako veselé paničky Windsorské. Po nich vykresali kamenné tváre. Srdcia zrejme nemuseli, tie zostali rovnaké. Pri pohľade na ne si nemožno nespomenúť na rímsku zásadu „Slabosť žien má byť chránená, nie ich prefíkanosť“. Raz sa za svoje ženstvo neskryjú a budú si absolútne rovné s takzvanými „silnými“ mužmi slovenskej politiky neuvedomujúcimi si, spolu s Napoleonom, ktorého sa snažia imitovať, že „vražda vojvodu d´Enghien bola viac ako zločin, bola to chyba“ (Joseph Fouché). Majú oveľa bližšie ku Klytaimnéstre a Médei ako k Penelope, Ariadne či Antigone. Tunajšie slečno-panie Caruthersové vedia, kto bol Palach a Kuciak a zároveň s neochvejnou istotou i to, kto nimi nebol. Budú však mať v okamihu pravdy, a ten raz príde, guráž približujúcu sa odvahe ženy rímskeho senátora Paeta? Na možnosť, aby nepohodlný senátor spáchal samovraždu a vyhol sa tak poprave, si verná Arria vrazila dýku do hrude dodávajúc odvahu váhajúcemu manželovi so slovami „pozri Paetus, nebolí!“ V slovenských reáliách bude osobná zodpovednosť slečien Caruthersových, či už priznaná alebo dokázaná, spolu s jej následkami vyplývajúcimi zo zákona úplne stačiť.
Pierre Lepautre (1659 – 1744), Arria a Paetus. Louvre, Paríž.
Aj despoti a tyrani majú chvíľky, v ktorých svoju moc na všeobecné počudovanie a zažitý modus operandi nevyužijú. „Nekarhaj ma. Vidíš pred sebou budúceho rímskeho cisára,“ vraví pyšne Nerónovi jeho verný spoločník z nočných potuliek Rímom Otho, ktorý sa skutočne, v súlade s veštbou, na tri mesiace stane cisárom (69 n. l.). V danom momente prekvapený a pobavený Nero namiesto toho, aby rozkázal telesnej stráži okamžite zraziť odvážlivcovi hlavu z pliec, iba odsekne – nevidím pred sebou ani len druhého konzula. Súčasní slovenskí archonti, ktorí občanom pred voľbami sľúbili tú najnaozajstnejšiu a najonakvejšiu demokraciu, nielenže nevyprodukovali, ako to prisľúbili, ďalšieho Kleisténa či Perikla, no nemajú na to ani potenciál. Ak neškodia a neotravujú všetkých navôkol, majú blízko nanajvýš k Nerónovi vo chvíľach pohody. Štýlom vydierania verejnosti ešte bližšie ku Calverovi a jeho ekipe so širokými sombrerami. Úplne splývajú s kolégiom Tridsiatich tyranov stelesňujúcich vládu oligarchov v porazených a ponížených Aténach pod dohľadom víťaznej Sparty. Sebauspokojujúce, no krátkozraké.
Solón Aténsky (630 – 560 pr. n. l.).
Štátnik, zákonodarca a básnik.
Ak totiž existuje niečo, čo by malo pritiahnuť pozornosť mužov politiky, ekonómie a manažmentu vládnucich svetu s mobilmi v rukách namiesto mečov, považujúcich všetko ostatné okrem peňazí za balast a stuchlinu, tak je to predvídavosť. Nič ľudské nie je večné. Bazileov, cisárov, kráľov, chánov i sultánov opojených vlastnou veľkosťou a mocou boli v dejinách myriady. I politikov a bankárov. Viacerí dobyli značnú časť sveta, a predsa skončili biedne. Len máloktorí mali v sebe niečo z Prométea. Formou spoločenskej predvídavosti a politickej prevencie pri ochrane demokracie v Aténach bola ostrakizácia. Jej následkom, vyhnanstvu podobajúcemu sa vyliatiu dieťaťa z vaničky spolu s použitou vodou, sa nevyhli ani také známe postavy dejín, akými boli Temistoklés, Alkibiadés a Túkydidés, ktorých cieľom rozhodne nebolo dobre podojiť štát, ale slúžiť mu. Rimania odchovaní vlčicou neboli takí galantní ako Aténčania. Ich ostrakizácia sa nazývala proskripcie. Zverejnením zoznamov jedincov i celých rodín vyhlásených za nepriateľov štátu a odsúdených na okamžitú stratu života i majetku končil každý žart. Vykonávateľom rozsudku mohol byť závistlivý sused rovnako ako politický oponent či obchodný konkurent. Každý z nich navyše dostal časť majetku popraveného. Proskripcie postihli najprv tých, ktorí odporovali držiteľom moci. Keď sa im vyšmykla z rúk, proskripcie sa obrátili proti nim samým. Na rozdiel od životov desaťtisícov a stotisícov padlých na bojiskách smrť v takýchto prípadoch nepohrdla ani menej bohatou žatvou. Najviac si vychutnávala tých, ktorí neboli pripravení na odchod zo sveta, v plnom rozkvete života, rozlete kariéry a osobného šťastia.
Fulviina pomsta. Autor Francisco Maura y Fontaner (1857 – 1931). Museo del Prado, Madrid.
Súčasní mocipáni na Slovensku sú si akosi podozrivo priistí, že pružina verejnej mienky sa dá aj naďalej napínať, akiste sa pritom spoliehajúc na podporu a ochranu zvonku. Sú rovnako krátkozrakí ako ich ochrancovia, ktorí si myslia, že v zápase o podobu dnešného a najmä budúceho sveta vyhrali poslednú vojnu v dejinách a každý, kto s nimi nesúhlasí, je ich korisťou. Popravde, ledva vyhrali jednu bitku, aj to nepresvedčivo, biedne. Ako Pyrrhos pri Ausculu (279 pr. n. l.). Stalo sa iba to, že jeden politický prúd porazil druhý v západnom transatlantickom orbite. Kontinentálna Eurázia, na rozdiel od jej trpasličieho apendixu, Európskej únie, ostala nedotknutá (5). Stále tu existuje, metaforicky vyjadrené, Mariánska priekopa všeobecného odporu. Masy vody a stámilióny, možno miliardy ľudí, ktoré môžu vyjsť v každom okamihu na povrch a do ulíc zmietnuc všetko, čo sa im postaví na odpor. Tí druhí však musia najprv vypnúť televízor a odpojiť sa z facebooku. V oboch prírodných komponentoch je prítomná prvotná rudimentárna sila, voči ktorej bude súčasná chobotnica, neporovnateľne väčšia a nebezpečnejšia ako ´Ndrangheta, Camorra či Triády dohromady, zvierajúca značnú časť sveta, bezmocná. Čas žatvy sa blíži a tá bude vyzerať inak, ako si to dnes predstavujú tí skutoční konšpirátori, manipulátori davov a ich sluhovia. Čaká sa len na inhibítor, ktorý urobí z dnešných mocných neštítiacich sa komplotov a podvodov voči vlastným populáciám trasorítky. Nie v jednej, v piatich či v desiatich krajinách. Naraz a celosvetovo (6).
Na sklonku aj na pomery staroveku mimoriadne brutálnej vojny známej ako Vojna žoldnierov (240 – 238 pr. n. l.), Hamilkar Barka, otec ešte slávnejšieho Hannibala, vydal svojmu zaťovi, kráľovi Numidov Narr´Havasovi, pokyn pozývajúci smrť na ďalšiu hostinu. Ukážuc na zvyšky hynúcej armády vzbúrených žoldnierov, kartáginský suffet vyslovil len dve slová. Viac ich potrebných nebolo a ani nebude treba. Znejú rovnako hrozivo a neodvolateľne ako pred tisícročiami: „Vyhlaď ich!“(7). Dokážu súčasní vládcovia vo svojej pýche dovidieť dostatočne hlboko do minulosti, aby sa poučili a predišli katastrofe ? Ak nie, zopakujú si to, čo tu už mnoho ráz pred nimi bolo. A skutočne obyčajní ľudia budú pritom.
Poznámky:
1) Jack London, Under the Deck Awnings (americanliterature.com)
2) https://www.youtube.com/watch?v=S1cfOydQ5No
3) Publius Cornelius Tacitus, Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Tatran, Bratislava, 1980, ss. 118-120. Robert Graves, Ja Claudius. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1965, s. 224.
4) Francis Brett Harte, The Man of No Account (americanliterature.com)
5) Xi reads the Multilateral Riot Act at Davos | The Vineyard of the Saker
Krawalle in den Niederlanden: «Wir bewegen uns auf einen Bürgerkrieg zu» – 20 Minuten
6) Slováci veria v zázraky. Vzdali sa vlastného bojového ducha – Slovanské Noviny (slovanskenoviny.sk)
7) Gustave Flaubert, Salammbô. Salammbô (ebooksgratuits.com) , s.123
