Pracovné právo: Slovensko a Európa

Hlavným zdrojom informácií, ktorým svoju politiku obhajuje súčasná vláda, sú čísla a analýzy inštitúcií, ako je Svetová banka (SB). A práve ona teraz tvrdí, že „slovenská cesta“ má s Európou spoločne čoraz menej. SB zverejnila analýzu pracovnoprávnej legislatívy vo svete. Pružnosť pracovného trhu a otázka právnej ochrany zamestnanca pred prepustením sú ukazovatele, ktoré celkový charakter pracovnoprávneho modelu v konkrétnej krajine dokumentujú asi najlepšie. Vyspelé krajiny a Slovensko Tak teda, celková pružnosť pracovného trhu: na Slovensku máme 14-tu najpružnejšiu, teda najliberálnejšiu úpravu pracovnoprávnych vzťahov. Sme krajina so 14-tou najslabšou pracovnoprávnou ochranou a celkovým pracovnoprávnym postavením zamestnanca. 14-tou najslabšou na svete. Na porovnanie: Česká republika – 43, Poľsko – 58, Rakúsko – 69, Maďarsko – 73. Krajiny s rozvinutejšou ekonomikou a vyššou životnou úrovňou občanov sa vyznačujú podstatne silnejším postavením zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch. Inými slovami, rovnovážnou a vyváženou pracovnou legislatívou. Rovnaký alebo obdobný obraz ponúka ukazovateľ právnej ochrany zamestnanca pred prepustením. Čím je väčší, tým je táto ochrana silnejšia. Výsledky: Slovensko – index 10, Česká republika – 20, Poľsko a Maďarsko – 30, Francúzsko, Nemecko, Fínsko, Švédsko, Holandsko, Rakúsko – 40, Slovinsko (krajina s najúspešnejším postkomunistickým ekonomickým a sociálnym vývojom) – 50. Mimochodom, USA – index 10. Opäť platí: vyspelé európske krajiny, ekonomicky silnejšie a s vysokou životnou úrovňou, s nepomerne silnejšou ochranou zamestnancov pred prepustením. Zamestnaní bez ochrany Tento výsledok znamená, že Slovensko SB nepriamo označila za krajinu, kde sa zamestnávateľ môže zamestnanca veľmi jednoducho a ľahko zbaviť, ak je podľa neho nepotrebný. Je to výsledok Kaníkovej novely Zákonníka práce z roku 2003. Vysvedčenie SB hovorí o tom, že je absolútne nevyvážená, v neprospech zamestnancov, teda väčšiny občanov. Oslabenie pozície zamestnanca napríklad znamená, že pracovné pomery na kratší pracovný čas ostali viac-menej bez akýchkoľvek ochranných inštitútov. Výpoveď môže v týchto prípadoch prísť bez udania dôvodu a výpovedná lehota je tu len 15 dní. Takisto v súlade s líniou neoliberálnej pravicovej politiky boli obmedzené a oslabené práva odborových organizácií. Ich činnosť sa zredukovala na nevýznamné aktivity a navyše ich zástupcovia nepožívajú žiadnu ochranu, čo zásadne obmedzuje ich odborovú činnosť a je v rozpore so smernicou Medzinárodnej organizácie práce. Sociálna ochrana zamestnanca bola oslabená aj v takých prípadoch, ako je limitovanie času potrebného na ošetrenie u lekára či zúženie ospravedlnení prekážok v práci, napríklad ak má rodič ťažko zdravotne postihnuté dieťa, ktoré musí sprevádzať do zariadenia sociálnych služieb alebo do školy! Vyvážený pracovnoprávny model Pružný pracovný trh je v podmienkach trhovej ekonomiky pre ekonomický rast nevyhnutnosťou. Otázka teda opäť, tak ako vo všetkých ostatných „reformných“ sporoch, neznie „pružný pracovný trh – áno, alebo nie?“, ale spočíva vo vyváženosti. Pravičiari a podnikatelia nad spomínaným poradím nepochybne zajasajú. Čo najpružnejší, teda najvoľnejší pracovnoprávny vzťah je legitímnym záujmom zamestnávateľa. Lenže je tu aj záujem zamestnancov, aby pracovnoprávna ochrana neumožnila, aby sa dostali, nie svojím zavinením, do sociálne neúnosných situácií. Aj toto je záujem úplne legitímny. A práve o to ide. O vyváženie a zladenie týchto záujmov, aby nebol príliš obmedzovaný podnikateľský priestor, ale zároveň aby sa zo zamestnanca nestal otrok. Takéto postavenie zamestnanca je totiž typické pre spoločnosť spred sto rokov, nie pre modernú Európu. Ide o to, aby z konkrétnej úpravy vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa v konečnom dôsledku profitovala celá spoločnosť, resp. jej väčšina. Vytváranie takéhoto vyváženého rámca pracovných vzťahov je úlohou štátu. (Ne)Dobiehanie blahobytu Práve takýto vyvážený pracovnoprávny model, ako pevná súčasť celkového vyváženého modelu sociálnej trhovej ekonomiky, doviedol západnú Európu k jej miere blahobytu a životnej úrovne, ktorú by sme chceli dobehnúť. Z konceptov a modelov typických pre Európu by sme si preto mali brať príklad v čo najväčšej miere. Práve v týchto sociálno-ekonomických oblastiach a z týchto dôvodov by sme mali byť čo najeurópskejší. A nie preto, lebo je to „in“. Opakovaná argumentácia ministra Kaníka či Mikloša, že neoliberálne modely v pracovnom práve, ale aj iných oblastiach sú tými, ktoré nám zabezpečia rýchle ekonomické a sociálne dobiehanie Európy, je scestná. Vychádza totiž z mylného predpokladu, že ak poskytneme maximálnu voľnosť podnikateľskému prostrediu, bez akýchkoľvek iných stimulov či regulácií, tak pozitívne efekty, či už v zamestnanosti, raste miezd, a teda celkovej životnej úrovne, dostavia sa v podstate automaticky. Predpoklad naivný, praxou mnohokrát vyvrátený a neeurópsky. Aj Európa aj európsky sociálny model sa menia. Napriek tomu sa však nevzdáva svojich základných čŕt, ku ktorým rovnováha a vyváženosť patrí. Analýza Svetovej banky hovorí jasnou rečou. Pracovnoprávna úprava Slovenskej republiky nie je ani rovnovážna ani vyvážená, a už vôbec nie európska. Úplne stačí pozrieť si čísla, ktoré nemôže spochybniť už ani sám Ivan Mikloš.