Nezamestnaní majú prijať lacné pracovné miesta, žiada kancelár Schröder. Ako však vyzerajú tieto „džoby“ a ako sa z nich dá vyžiť? Až dvanásť hodín je Susanne Schwabová na nohách. Prezerá, prehliada, kontroluje. Dvanásť hodín denne, od šiestej ráno do šiestej večer, šesť dní v týždni. Potom má tri dni voľno. Stojí pri vchode do berlínskeho Ríšskeho snemu na Röntgenovej ulici, kadiaľ vchádzajú do parlamentu turisti a návštevníci. Niekedy aj politici. Videl ju už párkrát Friedrich Merz z CDU, iste aj Guido Westerwelle z FDP. Za každú hodinu práce dostáva Susanne Schwabová štyri eurá deväťdesiat centov. Za mesiac sa takto nazbiera okolo 240 hodín, za čo dostane asi 1175 eur hrubého. Čistého jej zostane menej ako tisíc. Zato vstáva ráno o pol piatej a o piatej ide autobusom a metrom, aby z tej diaľky na východe mesta bola načas v robote. Večer ten istý návrat. Dve z piatich detí jej ešte žijú doma. Vychádza jej to len-len, a to iba vďaka tomu, že jej druh dostáva podporu v nezamestnanosti. Mäso majú raz do týždňa, pivko s kolegami raz za mesiac, nový oblek raz za rok a návšteva kina či reštaurácie „nehrozí vôbec“. Na dovolenke bola 46-ročná Susanne posledný raz v roku 1988 – dva týždne pri Baltickom mori. Susanne Schwabová je to, čo sa v Nemecku označuje ako zamestnanec „s nízkou mzdou“. Patrí medzi ľudí, akých by malo byť podľa názoru mnohých politikov a ekonómov čím ďalej, tým viac. Žiadajú, aby sa v rámci boja proti nezamestnanosti sektor nízkych miezd rozširoval. Musia sa vraj vytvoriť pracovné miesta so zárobkom kdesi medzi sociálnou výpomocou a najnižšou tarifnou mzdou. A aby sa ľudia priviedli k tomu, že takéto džoby prijmú, treba ich vraj k tomu prinútiť – znižovaním príspevku, ako aj podpory v nezamestnanosti. To chce dosiahnuť kancelár svojím programom Agenda 2010. Darcovstvo krvi osviežuje domáci rozpočet Pritom sú v Nemecku už dnes milióny takých zamestnancov, ako je Susanne Schwabová. Napríklad Doris Malertová: umýva riad a čistí stoly v reštaurácii jedného obchodného domu. Na konci mesiaca jej ostane 836 eur, po zaplatení nájomného, telefónu a poistného štyristo. Alebo Annelie Kaslaková, ktorá za 5 eur na hodinu predáva kvety v jednom obchode pri Zwickau. Bez zárobku jej priateľa, ktorý kosí trávniky a vypomáha pri domovníckych prácach, by nevyžila. Alebo Michael Möller, 48 rokov, vyučený elektrikár. Tenký chlapík so silnými rukami: zarábal 6,90 eur ako výpomocný robotník v Plauen, kým pred pár týždňami nestratil aj túto prácu. V Amerike volajú ľudí ako Schwabová, Kaslaková, Malertová alebo Möller „pracujúcimi chudobnými“ – sú to zamestnanci, ktorí na konci mesiaca prinášajú domov tak málo, že padajú pod prah chudoby. V Nemecku je to niečo menej ako 1200 eur – polovica nemeckého priemerného zárobku. Claus Schäfer z odborom blízkeho Výskumného ústavu WSI v Düsseldorfe vraví, že ak berieme túto hranicu ako meradlo, potom pracuje len v západnej časti republiky 12 percent všetkých zamestnancov s plným úväzkom za mzdu chudobných. To by bolo 2,2 milióna ľudí len v starých spolkových krajinách; na východe je podiel lacných miezd podstatne vyšší. V okrese Vogtland pri Zwickau zarobilo napríklad v roku 2001 – novšie štatistiky nie sú – 56 percent všetkých zamestnancov menej ako 920 eur na mesiac. „O nízkych mzdách mi už nemusí nikto nič rozprávať,“ hovorí Sabine Zimmermannová, predsedkyňa Nemeckého odborového združenia v Zwickau. Ani floristke Annelie Kaslakovej – z mesačnej mzdy jej ostane 27 eur po zaplatení nájomného, poistiek a výdavkov na auto, bez ktorého sa nezaobíde, ak chce prísť do práce. V posledných mesiacoch darovala dvanásťkrát krv, za odber to bolo po približne 15 eur navyše. Najväčší luxus v poslednom roku? „Nové okuliare.“ Značkové džínsy? „Nikdy.“ Inakšia, lepšie platená práca? „Kde?“ V apríli bolo na pracovnom úrade v Zwickau prihlásených 44 935 nezamestnaných a 2520 voľných miest. V Plauen prichádzalo 24 697 nezamestnaných na biednych 1158 voľných miest. Ale podľa oficiálnych teórií by to predsa malo byť úplne inak. Teoreticky by vraj mal počet pracovných miest stúpať, keď sú mzdy nízke. Aspoň to tvrdia ekonómovia, ktorí v celom Nemecku volajú po rozšírení sektora nízkych zárobkov. Napríklad Hans Werner Sinn, šéf mníchovského inštitútu IFO, vidí v Nemecku 2,3 milióna dodatočných miest, ak sa mzdy dostatočne znížia a ľudia bez práce budú takto prinucovaní hľadať svoje pracovné šťastie. Aj Klaus Zimmermann, riaditeľ Nemeckého ústavu pre hospodársky výskum (DIW) v Berlíne považuje nespočetné pracovné miesta s lacnou mzdou za možné: „Potenciálne dva milióny.“ Modely teoretikov sa zakladajú na pár jednoduchých predpokladoch a pohľade do zahraničia. Po prvé, vraj sa v Nemecku vďaka privysokým tarifným odvodom, aj pre najnižšie pracovné triedy, stali i jednoduché práce priveľmi drahé. Boli preto odracionalizované – a pomocní robotníci boli poslaní na pracovný úrad. Po druhé, súčasné príspevky pre nezamestnaných, ale aj sociálna výpomoc, sú vraj privysoké, v dôsledku čoho niet pre príjemcov štátnych platieb dosť „popudov“, aby prijali aj menej platenú prácu. A po tretie vraj v Nemecku existuje „výkonnostná medzera“ – kým v USA boli v priemysle stratené pracovné príležitosti nahradené početnými novými možnosťami v obchode, v gastronómii a v zdravotníctve, v Nemecku sa to takmer nedeje. Opäť len preto, lebo aj takéto džoby sú vraj priveľmi drahé. Liečba – na jednej strane skrátenie obdobia trvania príspevkov pre nezamestnaných, na strane druhej zníženie výšky príspevkov pre nezamestnaných na úroveň sociálnej výpomoci. Takto to stojí v Agende 2010, takto chce kancelár zvýšiť tlak na práceschopných, aby si naozaj nejaké miesto hľadali. Sinn ide ešte ďalej a navrhuje znížiť aj sociálnu výpomoc asi o štvrtinu; a Zimmermann odporúča zaviesť pre príjemcov štátnych podpôr povinnosť akejsi štátnej pracovnej služby – dúfa, že to by určitých ľudí nakoniec prinútilo k tomu, aby brali regulárnu prácu – akúkoľvek. Terapeuti sú presvedčení, že keby sa nezamestnaní a príjemcovia sociálnej výpomoci prenajímali do práce dosť lacno, vznikali by pre nich džoby. „Čerpadlári, strážcovia parkovísk, baliči, otvárači dverí v obchodných domoch,“ vyratúva možnosti Hilmar Schneider z Výskumného ústavu pre budúcnosť práce v Bonne. Alebo pomocnice v domácnosti, pestúnky, ošetrovatelia a dodávači pizze. A aj Hans-Werner Sinn verí, že „v hlavách zamestnávateľov je dosť potenciálne rentabilných pracovných príležitostí“. Naozaj? Nech vyzerajú skúsenosti s lacnými mzdami v zahraničí akokoľvek, ako predloha pre Nemecko majú len podmienečnú hodnotu. Pretože nemeckou ekonomickou dilemou je východ. Tam nechýba nátlak na nezamestnaných, tam chýbajú pracovné miesta – bez ohľadu na to, aké výhodné sú tam pre zamestnávateľov pracovné sily. Predstava, žeby v nových spolkových krajinách ešte vyššia ponuka ešte lacnejších pracovných síl mala, kvázi automaticky, za následok taký silný dopyt po nich, že by vznikli desaťtisíce zárobkových príležitostí, „je absurdná“, upozorňuje Burkhard Lutz, profesor na Stredisku pre sociálny výskum v Halle. Odborárka pani Zimmermannová hlási, že v priemysle je už dávnejšie v kurze sťahovanie podnikov do štátov s nízkymi mzdami ako Česko a Poľsko, kde robotník na páse zarába menej ako dve eurá na hodinu. A v službách jednoducho niet dopytu zo strany tých, čo by mali platiť – teda platbyschopných domácností. „Človek by niekedy zákazníka najradšej prinútil, aby kúpil kyticu kvetov,“ sťažuje si už spomenutá kvetinárka. „No chápem, že vrecko rožkov je pre nich dôležitejšie.“ A na západe? Pomocníčka v kuchyni Doris Malertová dostáva tarifný plat pod sedem eur. „Sama z toho vyžijem, zariadim sa,“ vysvetľuje. „Na dovolenku to nestačí, ani drahé zdravotné topánky si nemôžem kúpiť a vlastne by som ich veľmi potrebovala.“ Keby však jej zárobok klesol na šesť alebo dokonca päť eur, keby sa dokonca znížili aj mimomzdové výrobné náklady – znamenalo by to, že podnik príjme ďalšie pomocníčky do kuchyne? Vôbec nie, je presvedčený Detlef Rahr, vedúci závodnej odborovej rady a člen dozornej rady podniku, ktorý zamestnáva umývačku riadu. Aj Ingrid Hartgesová, vedúca Združenia hotelov a pohostinstiev, si sľubuje od budúcnosti všetko iné ako hromadné nové pracovné miesta: „Keď nejdú obchody, netreba nových zamestnancov.“ Málo príležitostí pre pomocníkov pri nákupe a pre nosičov V maloobchode sú „džoby s nízkou mzdou“ plne obsadené, konštatuje Herbert Joris, mzdový expert Združenia maloobchodníkov. Celkom nízko platené činnosti ako udržovanie poriadku v regáloch – doplňovanie tovaru zo škatúľ– sú aj tak zväčša len minipráce, ktoré i tak nerobia bývalí nezamestnaní, ale ženy v domácnosti alebo študenti. Vytvorenie ďalších lacných pracovných miest, napríklad pomocníkov pri nákupe a nosičov nákupu, zlyháva na neochote zákazníkov pristúpiť za túto službu za čo len nepatrný príplatok k cene tovaru. A keď už týchto služieb niet, ostáva nádej na budúce tisíce novozamestnaných otváračov dverí, pumpárov či čerpadlárov a strážcov na parkoviskách, práve tým, čím je – iba nádejou. Opatrnosť je na mieste aj tam, kde i kritici stratégie nízkych miezd vidia najvyššie šance, že sa vytvoria nové pracovné príležitosti a práca na čierno premení na legálnu. Vízia pána Zimmermanna (šéfa DIW) hovorí o 500 000 nových miest upratovačiek v domácnostiach. „Príliš optimistické,“ varuje Claudia Weinkopfová po spracovaní doterajších skúseností na Ústave pre prácu a techniku v Gelsenkirchene. Jej záver: aj keď štát vysoko podporí profesionálne a legálne pomocnice v domácnosti (upratovačky) – v jednom pokuse v Porýnsku im platil 50 percent mzdy – je cena pre zamestnávateľa citeľne vyššia, ako je bežné na čiernom trhu. Ani jedna zo „zásob služieb“ s upratovačkami pre domácnosti, založených s veľkým pokrikom a štátom subvencovaných na podobnom princípe, ako sú požičovne zamestnancov, nepokryl zatiaľ svoje výdavky. „Kto očakáva pol milióna takýchto džobov, vychádza z celkom nerealistických predpokladov,“ končí Weinkopfová. Bez dopytu nijaký rast – a ani nijaké nové pracovné miesta To všetko však neznamená, že by v budúcnosti neboli ďalšie miesta pre zamestnancov, ktorí sa budú musieť uspokojiť s piatimi eurami na hodinu. Kto si to môže dovoliť, nechá si zo supermarketu priamo do domu doniesť pivo aj maslo a zaplatí za to človeka, ktorý vyvlečie debničky a vrecká až do piateho poschodia. Kto má dosť peňazí, zamestná opatrovníčku pre svoje deti alebo ošetrovateľa pre svojich starých rodičov. Treba dobre a lepšie zarábajúcich, aby mohli platiť tých, čo budú zarábať menej. Ak to formulujeme ekonomicky: je potrebný rast. Aj šéf ústavu DIW Zimmermann pripúšťa, že zázrak nízkomzdových džobov á la Amerika vyžaduje aspoň dve veci: viac popudov pre zamestnávateľov, aby tieto miesta vytvorili – ale súčasne silný dopyt po nich. To v Nemecku chýba. Ľudia odkladajú výdavky, úroveň šetrenia je taká vysoká ako nikdy, hospodárstvo stagnuje. Znalci konjunktúry predpovedajú pre tento rok pre Nemecko len 0,5-percentný rast. Boli by však potrebné tri až štyri percentá, aby sa vytvorilo čo len pár stotisícov príležitostí pre tie dva milióny nízko kvalifikovaných nezamestnaných a práceschopných príjemcov sociálnej výpomoci. A aj potom sa nezamestnajú ako prví nízko kvalifikovaní ľudia. Claudia Weinkopfová zistila, že Call-Center (služby po telefóne) regrutuje svojich zamestnancov spomedzi nezamestnaných so vzdelaním a dokonca s predbežnými znalosťami, ktorých je v poslednom čase dosť veľa. A tak je debata o rozšírení sektora nízkych miezd oveľa väčšmi pracovno-politická téma ako čisto ekonomická. „Ide aj o otázku, koľko pracujúcich ľudí má v budúcnosti v Nemecku žiť,“ píše sociálny expert Gerhard Bäcker. Keby sa vyskytla masová ponuka lacno pracujúcich, dostali by sa pod tlak aj tie nízke tarifné mzdy, ktoré už teraz zaisťujú len príjem pod, na alebo nepatrne nad hranicou chudoby. Keby sa to stalo, bola by zajtrajšia spoločnosť iná, ako je dnešná. To nie je argument proti lacným pracovným miestam. Len poukázanie na to, že potom bude viac ľudí, ktorí žijú ako Schwabová, Kaslaková, Malertová a Möller – alebo ešte o niečo horšie. Michael Möller vraví, že má šťastie, že si ešte za NDR postavil malý domček – len deväťkrát deväť metrov plochy základov. Potrebné opravy robí postupne sám. Keď býval ako elektrikár na cestách, donášal domov 800 až 1200 eur mesačne. S nezamestnaneckým jeho ženy to stačilo, aby si 4 až 5- krát do roka vyšli zajesť do hostinca. Teraz nemá prácu. Jeho žena dostáva len výpomoc pre nezamestnaných vo výške 3,90 eura na deň. Aj dcéra žije teraz s nimi, jej miesto v reštaurácii zrušili. Pred pár dňami bol Möller po prvý raz v živote na sociálnom úrade požiadať o podporu na byt. Keď sa ho pýtam, ako to bude, keď bude musieť prijať prácu za 5 eur na hodinu, keď mu za 11 mesiacov vyprší podpora v nezamestnanosti a príspevok pre nezamestnaných nebude stačiť na živobytie, skláňa tento 48-ročný muž hlavu a zatína päste. „Som predsa otec rodiny. Musím sa starať o svoju rodinu,“ vzdychá. Ale keby prišiel domov s platom 5 eur hrubého, bolo by to neprimerané až nedôstojné. „To by som už nebol živiteľom rodiny.“
Z týždenníka Die Zeit, 22/2003 preložil Rastislav Škoda
