predstava
k nahej žene nedoletí sen
vstane
vyčnieva v izbe
ako osamelý strom
z okna vanie noc
obvíňa ju
v nepravom mesačnom svetle
a tak cúvne pred chladom
zatvorí sa v prikrývke
na hrane bedrovej kosti
takmer pocíti tretiu ruku
večerná
v priúzkej uličke
zapĺňa opätkami
chýbajúce mačacie hlavy
zaznamenáva prelety
a tichý pohyb v šatách
s čiernym anjelom
rozkrídľuje šero
je polotieňom
i opatrnou iskrou
stretnutie
vstúpiť do šiat
čo vedia spasiť telo
obkolesiť ho
lesklým hodvábom
s votkanými kovovými vláknami
po splývavom odeve
bez ramienok
akoby tiekli zlaté olivy
nahá koža navyše
najmä tvár
zahmlievajú viac
vstaneš
a priviažeš sa
aby sa nechcelo odísť
v tesnej šatni
šepot v záhyboch sukne
ubúda šiat
gombík zdržiava
a zároveň posúva
voľba i podriadenosť súčasne
opakuje sa buchnutie
dvierok v srdci
čoraz častejšie sa nadýchneš
na otázku: ako?
odpovedám
rozhodni sa
tvoje ruky sú tvojimi
tancovať s neznámym
dáš sa do reči
so striebornými krokmi
sú najprv v hlave
neskôr v chodidlách
nezanechávajú stopy
ako slová
s bublinkou namiesto duše
zaobľuješ ruku na ruke
zmätená zo susednej nohy
ktorá je cudzia
vlasatica
dvere s dymovým sklom
napodiv zrkadlia
radšej sa odvráť
nehraj rukami po šatách
urob to v noci
keď tma oprie sa
o palicu s mesačným držadlom
odviň modlitebný šál
rozviaž remienky
iskri po hodvábe
odlúčenie
kľaknúť na jablká
v polovici nôh
vyniesť ich podobu
cez územie kože
k meandrom pod ramenami
zdvihnúť sa na špičky
bezhlasne
odomknúť saténový odev
otvoriť sa uprostred
ty zvlášť
ja v inom dome
kúsok nad mestom
ešte pred nami vošiel vetrík
z jedného stromu do druhého vanie
zatvára izby denných vtákov
tie nočné posúva do živej tmy
rozoberá
ticho do väčšieho ticha
čierne mlyny na nebi
vedia niečo z ničoho
napríklad trblietavý prach
línie lúky
a nočné pasenie koní
mágia
skoro do večnosti sa zvinieme
