Môj výber zo zbierky Petrolejka v daždi súvisí s tým, akú poetiku uprednostňujem, aká poézia ma oslovuje, akú poéziu mám rád. Neznamená to, alebo radšej pozitívne, chcem tým povedať, že ma oslovujú básne (nielen Holečkove), v ktorých je až v aforistickej skratke (lebo skutočný aforizmus je básňou) vyjadrený pocit či múdro, alebo v ktorých ide o úprimné – a zrozumiteľné – vyznanie či odkaz.
* * *
Anotácia: Básnik staršej strednej generácie aj vo svojej novej básnickej knižke si uvedomuje komplikovanosť dnešného sveta, v ktorom ho sprevádzajú človečie prehry, ale v ktorom aj úporne hľadá istoty pre seba i pre človeka. A tie nachádza nielen vo svojich ľudských koreňoch (symbolizované hoci rodným chotárnym Slancom), ale aj v duchovnom odkaze kultúry (M. Válek, L. Novomeský, J. Prévert…).
Emil Holečka: Petrolejka v daždi, Veda, 2012, 80 strán
V zlomovej chvíli
Človek vyzlieka sa z kože,
ako had sa lieni.
Akoby chcel zabudnúť:
všetci sme prišli na tento svet
z božej milosti
a ľudským pričinením.
Ale nezabúda:
nová koža mu ide po krku.
Na vlastný účet
Denne si myslíme, že sme
vrchol prírody.
A pritom sme bitým žitom.
Súmrak i úsvit
v červených číslach vychodí.
Sadovník
(pocta M. Válkovi)
Tieň dlhých letných dní
jeseni k nohám padá,
po vetvách stúpa, k ramenám,
ona za svetlom záhad.
Farba je pre plod závažím,
z luny je bledá vdova,
len za ňou z tmy sa odchádza,
len s ňou sa do snov schová.
K slzám ho ženie, hryzie dym
zo starých, vďačných záhrad,
láska, tá múdrosť jesene,
zas čiernym koňom šach hrá.
Tieň krátkych zimných dní
aprílu k nohám padá,
sadovník šťastím zblázni sa,
v jej dlaniach dýcha smaragd.
Súhra
Aj posledným lupeňom
je ruža
kvet.
A lupeň?
Opúšťa sa,
nezavonia.
Odchádza mu sila ruže,
keď okvetia
niet.
Z ostatnej cesty
(pocta J. Prévertovi)
Je vlhká, neluže,
pod brehom zhŕňa
spomienky –
kalúžky, kaluže.
V priesakoch je život,
iba rieka
cez prsty uteká.
S jej cestou sa splietam
pri zápalkách
vnútorného sveta.
Keď zhasne aj štvrtá,
ktorou práve škrtám,
s nami, brehmi sa pári
k Seine primknutý Paríž.
