Nehľadíme
očami a poslednými rokmi.
Obrátene
hore nohami
k šnurovanej oblohe
sú naše korene.
Prijímame:
Láska je všade.
Nemusíme
ponáhľať sa preč
ani pre ňu.
____________________________________
Čo môžem urobiť
a ako milovať?
Ty si, kto zariadil
viaczmysel vecí
niekoľko správnych
s dlaňami pre nehu
slová sú dilema.
Odchádzaš
vždy však späť
láskou, keď ožívaš.
____________________________________
Keď odhrnieš závoj,
naozaj,
ľúbime inak.
Krása nie je tajomná,
Ty v nás
tvoríme jar.
A vánok.
A prievan.
A zmeny.
A rým.
A čas.
A kameň,
čo náš let neťažil.
__________________________________
Niektoré dni by sa nemali stať.
To je ich význam
na prstoch vzdialený dych
aj bolesť ustúpi.
Otrocky sype sa
dážď do koša
a podopiera
jemne anonymné sklo.
Akoby vo mne
bolo to ticho.
_______________________________________
Bojíme sa.
Pretože čas z nás robí obálky.
A dá sa v nich nájsť,
iba keď nehľadáš.
Ale zatvára On.
________________________________________
Dni sú jeden ako druhý,
rovnaký obsah a podobné odstupy.
Priťažujeme si
myšlienkami, slovami, skutkami
a zanedbávaním spánku.
Prosím Ťa,
znovu nás to nauč
vstávať ľahostajnejší,
nehrubnúť ušami,
milovať vankúš
a rannú tmu
a najskôr stereotyp
iba nakusnúť.
_____________________________________
Vychádzate
inšpiratívni zriedka.
Dôležití ľudia
ako samozrejmá technika.
V tmavej izbe
s lampami spoza okna
je elektrina všade:
za nepoužitým vypínačom
–
v prstoch,
ktoré trasie rozpor.
Ale kým veci sú čisté,
srdce je len veľmi unavené
z nepochopenej.
____________________________________
Vždy som to vedela:
Ľudia nie sú takí,
ako si myslím
ja alebo ty.
Kedy to pochopíš?
Hmla a tieň,
úsvit v úsmeve…
Jeho skrýše,
ktoré pradú fantázie,
vyznávame…
Len to musíš
stále – tiež.
_____________________________________
Živá a svetlá
ako súčasť sveta
zostávaš,
aj keď už dúfame o niečo menej.
Krst končí Tvoj oficiát.
Je na nás ďalej pokračovať
v koledách, ktoré vybúvali dieťa,
pastiersku šancu pre každú minulosť.
Keď to ide svietiť si ňou,
prečo to odmietať?
_______________________________________
Bolí to inak,
keď sa znižuješ
do krásnych farieb.
Chorí slepnú na vlastné voľby,
tak čisté pod nohami
more rozpláva
ku brehom a dušiam: až si
nebýval menej ako On – ja
vo výletnej koži.
______________________________________
Na zimné sklo
dýchne otázkou.
Má menej ako ľudstvo.
Mráz odpovedá.
Je z toho len krásny obraz…
Zrazu však istejší
môžeš pokračovať.
______________________________________
Nemám inú možnosť, len ísť.
Sme plní prosieb, odhodlaní
roztrhaných v darovanej sile.
Ale, keď na to príde,
vôľa je zlomiteľná
rýchlejšie ako človek.
A tak sa kryjeme
s desatorom v zálohe,
aby sme mohli brať, čo je.
_______________________________________
Odznova
lúka je ozvena
jari v predstihu.
Vločky to na zem stíhajú.
Ale náš dvor
s výnimkou zo smútku
upevnil význam.
Súkromne
tlie kozub domova,
poznávajúci vieru
pri sčítaní uhlov pohľadu.
_____________________________________
Svoju odmenu
rozplávaš za nedeľu.
Učím sa oslavovať
preto
nehu okolo.
Deti sa hádajú,
budúcnosť rastie ako ich boj.
Sú čakajúci ľahších slov…
Podám im mlieko.
Prášia nás slnkom.
___________________________________
Nemením zvyky.
Z luxusnej izby
vzlieta môj jas
ako tip k terasám.
Pozdĺž krásy,
ktorú dodala príroda,
servis zvýši
náhoda
prekvapenia.
Slníš sa
aj v zavretých očiach.
Ich lode nedovidieť
je tvoj ďalší sen.
_______________________________________
Všetko sa mení.
Sme k sebe pripútaní
drevom, kde sú kalamáre ďalších slov.
Kolíšu tak dospelo,
rozprávkovo…
Nemáš nič z otázok,
ktoré by vyriešili zvyšok,
náš život: Len sa čistí
ako pravidelné noty,
čo berú omrvinky zo stola,
keď je ešte väčšia škoda,
že je dokonalosť nedeliteľná.
_______________________________________
Nemáme radi
zneužívanie autority.
A musíme zniesť ešte viac:
stranu za stranou,
ktoré neraní
lojálnosť k disfunkcii.
Chce to silu v zrkadle banality,
potlesk na zničenie zimy,
ktorá sa inak nepýta,
prečo niečo končí.
Alebo vstáva z popola?
____________________________________
Mali by sme rúbať prahy,
neľútostnosť do hĺbky.
Obrat pustoší hlavy
sklonené v srdci,
prázdno zasiate v slnečnici.
Vyhýbame sa úcte,
skutočne,
veľa dokážeme.
Viac ako sami k sebe.
______________________________________
