MICHAL ZÁLETA (1947) je povolaním novinár, spomeňme aspoň jeho pôsobenie vo funkcii zástupcu šéfredaktora Nového slova či šéfredaktora denníka Smena a tiež viacročné redaktorčenie v Nedeľnej Pravde. Ako študent publikoval básne v rozličných novinách a časopisoch, potom sa orientoval na prózu. Debutoval knihou krátkych próz Vstúpte, prosím (1973). V románovej novele Sneh na koreňoch (1975) zobrazil dramatický proces intelektualizácie vidieckych ľudí a premenu tradičných hodnôt v medziľudských vzťahoch. V nasledujúcich románoch – Nepokojná dolina (1985), Mŕtvi neklamú (1995), Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici (oba 1998) – ktoré sú voľnou tetralógiou, sa vrátil do rodného východoslovenského kraja a vytvoril ságu tamojších ľudí od začiatku druhej svetovej vojny až po jej koniec. Popri napísaní ďalších dvoch kníh, ktoré sú zatiaľ v rukopise, sa v súčasnosti vrátil aj k poézii.Prečítajte si rozhovor s Michalom Záletom zo Slova: Kto je hoden románu
Foto: Emil Semanco
Mesto mojej mladosti
Za starou cestou
horelo mesto
plameňom mladých
žien.
A od kolien
vyššie,
čím boli bližšie
k mladosti,
horeli ženy, horeli zvnútra:
od kostí.
Jeseň
Keď si jeseň zje svoj sen
a uniká do zimy,
nedovidíš na pieseň,
nieto ešte na rýmy!
Keď si jeseň zahrá bridž
a vrhne sa na kanastu,
nezostane po nej nič
(okrem prchavého chľastu).
Si
(vnučke)
Si ako svieca, ktorá vo mne horí
a vodí ma po detských prameňoch,
do dávnych dolín, až ta do pohorí,
keď usínal som, pastier, na kmeňoch.
Si ako tráva, čo uprostred jari
stúpala mi prudko do nosa,
pokým si časom – hentam na chotári –
neustlala tíško na kosách.
Si ako zvony, čo vždy doliehali
od olejníkovskej zvonice
do dolín, dolu, až hen za valaly :
až do sabinovskej stanice.
Možno sa mýlim, možno zneli ticho,
len ja som ich počul zďaleka,
možno vo mne šumel iba víchor,
čo čergovským vrchom pretekal.
Si borovnica (a za horou jafir),
po tvojom teda: čučoriedka.
Si vo mne – modro vybrúsený zafír,
korund si tu volám za svedka.
Si môj pochod, stopy aj moje časy,
ktorými som prešiel od chvíle,
keď sa vo mne už starý otec hlásil,
čo od detstva ušiel na míle.
A teraz sa doň veru znovu vracia
a ustiela si v ňom na slame,
ako pod krídlami operených vtáčat
zrelým kostiam núka neznáme.
Si moja Ľutinka, moja večná rieka,
potôčik spod Voľovatého –
a hoci som ušiel kamsi doďaleka,
pijem z teba, ako som pil z neho.
Si aj spev, čo sa sfarbí v dúhach,
a nikdy ním neprestaneš byť.
Si môj Rad a Víťazná stuha,
si živá voda, môj blahobyt.
Cval
1
Je Mikuláš.
Tamhore, u nás doma,
isto zasneží.
Aj zamrazí.
Žena vkladá kvety
do vázy:
Zasa ti straší vo veži?!,
keď poviem:
Čochvíľa je leto.
A nato útlocitne,
ako keď ma ochraňuje
prítmie:
Kalendár ťa zase poplietol?!
V júni jej vravím:
Zima je pred dverami.
Obzrie sa, či nie sú známi
nablízku.
A hľadá zdôvodnenie,
poistku,
že mi nešibe.
Záleží jej, ako každej žene –
a rodičom pri rybe –
na zdraví i na povesti.
(Bez neresti.)
A pritom:
Keď sa pozabudne,
raz placho, inokedy
takmer necudne,
najmä keď sa vyzlieka,
keď je takmer holá –
(čas nie je bystrina, čas je
dravá rieka,
pred chvíľou zabrieždil,
a, hľa, už nás zvlieka)
zvolá:
Jak ten čas uteká.
Čas uteká, čas beží!
Akoby padal z veží
neistého trvania.
Takmer hravo.
Aj pažravo.
Ako amazonská piraňa,
keď si obeť na bok
nakláňa.
2
V podobnej súvislosti,
napr. o budúcnosti,
vravievam takmer
rovnako
a zavše pritom myslím
na vtákov,
s ktorými som taký podobný.
Včera, dnes i zajtra, aj po iné
dni.
Mesiace, roky… desaťročí –
tých sa nedožijú.
Možno preto kalnú vodu
pijú,
lebo budúcnosť je im
ukradnutá.
Ja však ostávam zložený
v jej putách,
a keď sa ma na ňu opýtajú,
akoby som kráčal po koľaji:
rovno, neúhybne.
Bez obáv o hrúbku, slovo
chybné.
Budúcnosť moja bola dobrá.
Bol som v nej kráľ
i žobrák.
Ale obyčajne niekto medzi tým.
Prežil som trópy i zopár čudných
zím.
No najmä
(potajme, aby ma nevysmiali
Sebavedomé sály):
Pokúšal som sa v sebe hľadať
človeka,
ktorý si ani v Bermudskom trojuholníku,
napriek príkazu i napriek
zvyku,
záchrannú vestu nenavlieka.
Bolo to ľahké, najmä zrána,
keď sa mi otvárala vlastná
brána.
Ale i ťažké, mrazivé
po návratoch z ciest
mámivých,
odolávajúc svetským zvodom:
bez kľúčov pred vlastným
vchodom.
3
Hoci:
O 200 miliónov nocí
bude mať deň 25 hodín.
Ja to nezdôvodním.
Tak vravia podaktorí vedci.
A časom vari
všetci.
Lenže:
Nielen pri Dunaji a či blízo Temže
náš čas, náš ľudský čas
sa míňa v nás, a nie vo vesmíre.
To my sa strácame v našom vlastnom
víre
napriek novým dĺžkam času.
Nie, nepozývam na kar ani
k hodokvasu,
ani k zatrateniu, ani hľadať spásu.
Iba ukazujem na rozpornosť
času.
Nie na skon! Napokon:
(Aj večné stupaje raz kamzíky
spasú.)
4
Takže
(pre malé, ale aj šarží šarže):
Nezabudnúť na jablone,
na plody, na koruny, na ich
tône,
ba ani na pradávny víchor,
čo ak práve on nám náš život
vdýchol?!
Aj na pieseň, čo nás nesie ponad tieseň
priepastí.
Z budúcnosti naozaj nič
nevlastním.
No minulosť celú.
(Pokým ju na prach
nepomelú
zotlené na tlo kosti.)
Česť práci Minulosti!
A pre cval –
uvoľnime piedestál!
(december 2016)
Kdeže je tá lipka…
(školákom z 2. B)
Kdeže je tá lipka,
čo ta v poli rastie
a ľuďom prináša
i radosť, i šťastie?
Kdeže je tá lipka,
čo uprostred lúčin
na jar novou miazgou
do okvetia pučí?
Kdeže je tá lipka,
čo príchodom leta
ozve sa dolinám
čerstvou vôňou, kvetom?
Kdeže je tá lipka,
čo uprostred leta
privoláva ľudí
tôňou zaodetá?
Kdeže je tá lipka,
čo vždy vonia medom
a verne slúžila
dedom i pradedom?
Kdeže je tá lipka,
čo nás všetkých lieči,
ak sa nám v hrdielku
zápal mandlí prieči?
Kdeže je tá lipka,
čo v záchvevoch rosy
podídeš k nej šťastný
v letných ránach bosý?
Kdeže je tá lipka,
čo všetkým Slovanom
tíško pieseň nôti
s vetríkom nadránom?
Kdeže je tá lipka,
čo rastie tamdolu?
Poďme všetci, deti,
hľadajme ju spolu!
Usmernenie
Keď sa ti privraví vianočný čas
a keď na chvojine usína mráz,
nehľadaj teplo pri piecke:
nosíš ho v sebe, nájdeš ho v nás.
