Jeden môj priateľ chirurg mi mal vybrať stehy. Slúžil na pohotovosti a kým som čakala v poradí, bola som svedkom peknej príhody. Všeobecne známy človek, povedzme celebrita, priviezol na vozíčku starú paniu. Zaklopal na dvere, sestrička otvorila, celebrita bez zábran pchala starú paniu prednostne do pootvorených dverí. Môj priateľ, s rukavicami na rukách, lebo ošetroval nejakú hlavu po páde, sa rázne opýtal, o čo ide:
„Je to moja babička!“ povedala celebrita.
„Ale ja sa nepýtam na váš príbuzenský vzťah.“ Celebrita zopakovala, že jeho babičke sa urobilo nevoľno a lekár na to:
„Najprv ošetrím úraz. Musíte počkať!“
Keď som prišla na rad so svojimi stehmi, smiala som sa, aký dlhý nos mal v tej chvíli onen známy človek. A sestrička poznamenala:
„Ale pán doktor naozaj nevedel, kto to je, on si ich nevšíma, tak ich ani nepozná…“
Často si spomeniem na túto príhodu, keď vidím, počujem alebo čítam rozdráždenú novinársku mlaď, ako nakladá politikom. Ako je presvedčená, že z ich produkcie ani nespávajú. Nepoznám veľa politikov osobne, ale o tých, ktorých poznám, môžem potvrdiť zasvätene: oni tú produkciu nieže nečítajú, oni ani nevedia, že takí ľudia vôbec existujú.
Politici v demokracii majú svoje publikum a každý skúsený vie, že bojuje o svojich voličov. Nie o tých, ktorí by ich nikdy nevolili. Neskúsení komentátori sa pokúšajú zneistiť voličov tých politikov, ktorých nenávidia (ako sme mohli vidieť v USA – našom vzore), no vyvolávajú presne opačný efekt: a vlastne utvrdzujú voličov, že sa treba mať na pozore. Nepriateľ útočí!
Overiť si to dnes možno ľahko aj u nás, stačí si pozrieť reakcie publika na sociálnych sieťach. Svoji fandia svojim o to viac, o čo silnejšie sú ich obľúbenci okopávaní do členkov. Neutrálnych komentárov niet, sú tu len fanúšikovia a oponenti. Netreba sa nad tým vzrušovať, ale vedieť sa oplatí. Oslobodzuje to. Od falošných ilúzií, aj od negatívnych emócií.
