Prečo pozor na každé podnikanie, ktoré vyžaduje nové šaty, a prečo Vonnegut na pokračovanie? Odpoveď na druhú otázku je pomerne jednoduchá – Tabatěrka z Bagomba obsahuje totiž 23 Vonnegutových krátkych poviedok – to je presne toľko, ako má jeho predchádzajúca zbierka poviedok, ktorá vyšla pod názvom Vítejte v opičárně (to aspoň tvrdí Peter Reed, autor predhovoru, aj keď som poviedky z Opičárny rátal niekoľkokrát, vždy som sa dopracoval k číslu 24…, žeby value added českého vydavateľstva Mustang?). Tým sa však podobnosť medzi oboma knihami nekončí – poviedky v oboch sú totiž napísané v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch – teda v úplných počiatkoch Vonnegutovej tvorby (a na niektorých z nich to veru aj dosť cítiť). Čo však obe knihy odlišuje? Napr. Thoreauov aforizmus Pozor na každé podnikanie, ktoré vyžaduje nové šaty. Týmto aforizmom Vonnegut uvádza zbierku poviedok Vítejte v opičárně. V Tabatěrke z Bagomba nijaký úvodný aforizmus nenájdete. Možno to vyzerá iba ako drobný detail, o ktorom človek zvykne písať, keď už fakt nemá o ničom. Nie je to však celkom tak. Svojim spôsobom práve on najlepšie ilustruje rozdiel medzi oboma zbierkami poviedok, ktoré boli navyše napísané v rovnakom časovom rozpätí. Mierne ironizujúci Thoreauov citát z úvodu Opičárny nám akoby hneď na začiatku naznačoval: neberte to (vrátane seba) úplne vážne, nikdy nestrácajte nadhľad a nezabudnite čítať aj zátvorky – a hlavne tie iba myslené. Nenadarmo niektorí kritici radia Vonneguta bok po boku s takými postmodernými autormi, ako napr. W. Gaddis alebo J. Heller. Práve v tomto duchu sa nesie aj väčšina poviedok z Opičárny. Ich nedeliteľnou súčasťou je vynikajúci čierny humor, ktorý je koniec koncov, spolu s množstvom satirických poznámok a silným humanistickým posolstvom nedeliteľnou súčasťou prakticky všetkých neskorších Vonnegutových väčších či menších textov. Napriek tomu však treba povedať jedno (odhliadnuc od románov) – Vonnegutovými najlepšími poviedkami sú jednoznačne tie, ktoré možno zaradiť medzi literatúru sci-fi. Platí to pre Tabatěrku z Bagomba práve tak, ako aj pre Vítejte v opičárně. A treba povedať aj ďalšiu vec – Vonnegut obohatil žáner sci-fi poviedok o rozmer, ktorý by ste (s výnimkou Lema a Asimova) v nich iba ťažko hľadali – o humor. Poviedka Tanasféra v Tabatěrke a EPICAC v Opičárně patria rozhodne k tým najlepším. Poviedky z Tabatěrky sú o niečo prvoplánovejšie, mnohým z nich akoby chýbal ten ironický nadhľad, prítomný v Thoreauovom citáte v Opičárně a tak jednoznačne čitateľný vo všetkých Vonnegutových neskorších textoch. Nie je to však úplne na škodu. Skôr naopak: v Tabatěrke nájdete poviedky, ktoré odrážajú Vonnegutove skúsenosti z druhej svetovej vojny, rovnako ako poviedky nemilosrdne odhaľujúce americkú pretvárku a predsudky, vlastné Američanom v päťdesiatych rokoch, v niektorých z nich je z originálneho uhla načrtnutý vzťah otca a syna (téma, ku ktorej sa Vonnegut aj v iných textoch pomerne často vracia) a v neposlednom rade obsahuje aj pár skvelých sci-fi poviedok – bez ohľadu na námet je však všetkým vlastné jedno: Vonnegut sa v nich (často vôbec po prvýkrát) pohráva s témami, ktoré o niekoľko rokov neskôr naplno rozvinie vo svojich väčších textoch. Kým v neskorších románoch zmienené témy rozvíja pomerne sofistikovaným spôsobom profesionálneho spisovateľa a skvelého rozprávača, v Tabatěrke z Bagomba sú skôr iba načrtnuté. Z literárneho hľadiska možno nepatria k tomu najlepšiemu, ale práve určitá absencia rozprávačskej profesionality a prvoplánovosť z nich robia vynikajúci prostriedok, ako sa priblížiť k Vonnegutovmu vnútornému svetu, a dovolí nám o niečo viac pochopiť autorov spôsob myslenia a videnia sveta, ktorý sa skvele odzrkadľuje práve v rozdiele, akým sa k svojim najčastejším témam staval pred päťdesiatimi rokmi v krátkych poviedkach a akým ich rozvinul v neskorších románoch. V tejto súvislosti je zaujímavý aj Vonnegutov postoj k vlastnému písaniu. Kým v predhovore k Vítejte v opičárne o sebe tvrdil, že je samouk a nemá žiadne teórie o tom, ako písať, ktoré by mohli pomôcť ostatným, v Tabatěrke ponúkol svojim čitateľom osem rád: 1. Využite čas úplného cudzinca takým spôsobom, aby si dotyčný či dotyčná nemysleli, že ho absolútne premrhali. 2. Ponúknite čitateľovi aspoň jednu postavu, ktorej by mohol nadŕžať. 3. Každá postava by mala niečo chcieť, hoci len pohár vody. 4. Každá veta musí urobiť jednu z dvoch vecí – poodhaliť postavu alebo posunúť dej o kúsok ďalej. 5. Začnite čo najbližšie pri konci. 6. Buďte sadista. Akokoľvek dobré a nevinné sú vaše postavy, vykonajte im niečo hrozné, aby čitateľ videl, z akého sú cesta. 7. Píšte tak, aby ste potešili len jedného človeka. Keď otvoríte okno a začnete objímať celý svet, váš príbeh dostane zápal pľúc. 8. Ponúknite svojim čitateľom čo najviac informácií v čo najkratšom čase. Dočerta s napätím. Čitatelia by mali byť v obraze do tej miery, aby boli schopní dokončiť príbeh sami, ak by náhodou posledných pár stránok zožrali myši. K týmto zásadám však nezabudol dodať: „Najlepšou autorkou poviedok z mojej generácie bola Flannery O´Connorová (1925-1964). Porušovala prakticky všetky z vyššie napísaných zásad okrem prvej. Veľkí spisovatelia majú tendencie to tak robiť.“ A k nim rozhodne patrí aj Kurt Vonnegut jr. (Vonnegut, Kurt: Tabatěrka z Bagomba. Argo, Praha 2002. Preklad Jiří Popel)
Menu
Menu
Menu
