Pôžičky a dlhy

Pôžičky a dlhy
 

Požičal som si v zlomku času,

hneď a koristnícky, gény

a s nimi – postupne,

aké potupné

a zároveň blízo do úžasu –

náznak budúcnosti, právo na ozveny.

Požičal som si všetko vôkol seba:

krv mlieka, rannú kôrku chleba,

dokonca i čaj z lipového kvetu.

O všetko som žiadal, aj o kúsok neba,

a nepýtal som sa: Nekradnem ho svetu?

 

Aj vo chvíľach pôstnych

som sa nenásytne a sebecky hostil:

pažravo, hltavo.

Ustielal som si pod hlavou

vodným vankúšom a placentou.

A všetko sa stalo hrou

bez výčitiek.

Tisíce riek

do mňa pritekalo.

Žil som život kráľov.

Žil som život všetkých,

pôžičky a dlhy boli pre mňa pletky.

Požičiaval som si, čo sa dalo,

ale stále bolo toho málo!

Cítil som sa skvele v tomto prítmí,

uprostred ustavičnej noci,

obdivoval som sa, moje rytmy.

Môj svet, môj genius loci

ma neprestajne sýtil istotou,

netrápil som sa vlastnou nahotou,

vlastne ničím.

A neraz som počul, ako vravia: Cvičí!

Zreteľne a uznanlivo:

Ako divoch!

Akýže svet, poviete, nevidieť prelety

vtákov a slnko nad nami.

Ja som si však hocikedy svietil:

maminými očami.

 

A neskôr:

požičal som si plač, krik a vzdor.

A predsa ma všetci počúvali:

Veď je malý!

Takmer ozlomkrky sa pretekali,

kto bude prvý, kto privinie ma skôr.

Pravdaže, vyhrávala mama.

Pamätám si: bdelé noci, včasné rána,

veď podchvíľou som ich zneužil.

Aj Mesiac to videl, ale podlo kryl,

hoci spoľahlivo vetril na nebi

jej oprávnené potreby:

na chvíľku zdriemnuť, nebyť v strehu,

jej túžba však nezajala nehu,

ktorú som vysával ako sršeň nektár.

Pamätám si tú tvár:

priesvitnú, žltkavým perom popísanú,

spomínam si na ňu,

akoby som sa na ňu díval práve teraz.

Ostal mi v pamäti jej živý obraz.

A  neraz

zvrtnem sa zahanbený

pred obrazom ženy,

ktorá zabúdala na prísnosť i na dôraz

a zakaždým mi uverila,

že moje skutky nie sú vrtochy.

A jednostaj bola milá.

 

Skrátka:

pamätám si ženu-matku,

a zároveň ženu celej epochy.

 

Ba aj prvé slovo som ulúpil

nie ako poctu, ako odmenu,

lež aby som z nej bezočivo pil

v akejkoľvek chvíli.

Nemyslel som vôbec na ženu,

na jej vetché sily,

čo jej sa míňali, aby vo mne žili.

A predsa: tá jej tvár,

priesvitná a ustatá,

ostávala šťastná.

Koľko úsmevov som v nej narátal,

a každý bol dar,

a každý som premrhal!

 

Ani reč nie je moja vlastná:

tisíce slov som si napožičiaval

a za svet neviem, od koho,

od tých, čo prežívali v brlohoch,

v jaskyniach – a pochoval ich zával?

Nepoznám ich tváre, nieto mená,

hoci tuším, že dorábali sená

a zamdlievali pri vemenách

nepokojných kráv

zabúdajúc na seba, na svoj vlastný stav.

 

Niektorých si však dodnes pamätám:

do ľadu vyrúbali kruhy,

akoby chceli chytať pstruhy,

oni však skraja tých sivých rán

lovili iba nádej vody.

A z vedier, zavesených na popruhy

a oťažených od úrody,

pili a pili. Ako dúhy.

Od nich som si požičiaval tvár

i porozumenie so životom.

Bola to pôžička a či dar?

Jedno i druhé? Ktovie. O tom

sa mi dodnes ustavične sníva,

vplieta sa mi do tváre ako hriva

koňa jazdcovi.

A zakaždým ma osloví.

Ako spev jarných vtáčat.

Prischla mi tá tvár, tvár drevorubača.

A iných.

Málo je tých, kto medzi nimi nebol.

Hádam mních.

 

Nechýba tam však traktorista Šebol:

keď zima stuhla až na kostnú dreň,

odklínal ju skrz brezový peň.

Každé zimné ráno táto pochodeň –

na ňu ma vždycky nalákal –

horela pod olejovou vaňou pásaka,

kým nezahriala olej, naftu, mŕtve kĺby –

a ústami mu triasli všetky zuby

ako protézy.

Utišovala ich iba vášeň brezy

a úsmev víťazného bojovníka,

keď napokon sa pásak rozovzlykal:

najprv vzdychom, nato rachotom

a zakrátko aj robotou.

 

Požičiaval som si roztopašne

aj úsmev, aj nehu,

aj mosty k tamtomu brehu,

aj to, že Zem sa predsa točí,

že zabudneš na tých, čo ti zídu z očí.

A všetko prefíkane. A nedočasne.

Požičiaval som si – nie na vlastnú päsť,

zabúdal som vracať sa z cudzích ciest,

netrápil som sa, kto po mne raz zhasne.

 

Od všelikoho som si požičal:

Boli medzi nimi učitelia, vedci,

sústružníci, poslíci i tkáčky,

od jazdcov mám napríklad cval,

úverovali ma ozaj vari všetci

a s nikým som nemal opletačky

z tejto galérie živých i mŕtvych,

Napokon,

ich dych

ponesiem po vlastný skon.

 

Aby som bol presný:

neobral som vesmír,

nájdu sa aj takí, ktorým nedlhujem nič:

azda iba bič.

Ten predovšetkým na nich.

 

Na veci to však nič nemení

a z kadejakých riešení,

normálnych či krajných,

ostáva len: vystrieť dlane

a počkať si na rátanie.

Priznať, čo som postrácal,

čo mám vrátiť – a nevraciam!

Priznať, že som poskladaný

bez škriepok a hany

z pramiliárd tvárí predo mnou i navôkol,

že som sa na ich život nastokol,

na ich živé i zotlené plecia,

ktoré stále a nepodkupne svedčia,

že bez nich by sa náš svet zrútil –

skutočná sila Atlasu,

neprechodná a nie dočasu –,

že bez nich sme len mŕtve prúty

mŕtvych vŕb na brehoch mŕtvej rieky.

Dávno. A naveky.

 

Zdvihli sa vo mne dravé ostrieže,

čo unikli z poklesnutých hatí,

napožičiaval som si na mreže,

nieto však času, čím ani komu splatiť.

Je to tak.

V prípade trestnej zodpovednosti

ponúkam však

aj poľahčujúce okolnosti:

za priznaným i zamlčaným zlom

bol iba pokus stať sa človekom.