Pavol Dinka: Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? Rozhovory s kritickými intelektuálmi. Respondenti: Michael Albert, Václav Bělohradský, Ľuboš Blaha, Martin Hartmann, Michael Hauser, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec, Jan Keller, Oskar Krejčí, Roman Michelko, Claus Offe, Jacob Dahl Rendtorff, Wiliam Robinson, David Schweickart, Ilona Švihlíková, Slavoj Žižek. Vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v edícii Pohľady za horizont.
Úvodné slovo: Doc. PhDr. Jozef Lysý, CSc.
Kniha nás zoznamuje s názormi kritických intelektuálov zo Slovenska, ale aj z Česka, Dánska, Nemecka, zo Slovinska. Je to príležitosť, aby sme nielen rekapitulovali, ale premýšľali o tom, čo nastáva. Je to evidentne doklad toho, že sme účastníkmi zmeny. Možno mnohí z nás rovesníkov, čo tu sedíme, si dnes spomíname, ako sme boli trénovaní niektorými kritickými avantgardnými umelcami Dostojevského knihou Besy. Boli sme trénovaní, že stále konšpirujeme, že sa na niečo chystáme, a tá psychológia, do ktorej sme boli vtláčaní, nás predpripravila na to, čo vidíme teraz. Kniha Besy kapitalizmu je príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo sa vlastne deje. Mne však evokuje iný Dostojevského román – Výrastok. Román, ktorý opisuje psychológiu liberála. Je to román, ktorý, myslím si, že hovorí o tých, ktorí chcú byť Rotschildami dnes. Poznáme takých v priamych prenosoch. Dostojevský je silný v tom, že predvídal psychológiu tohto typu, ktorá sa končí v túžbe po moci, nad svetom. Dnes hovoríme tomu neoliberalizmus, ale to nie je to najpodstatnejšie, kľúčové je to, že sa vraciame do čias, to je 19. storočie, kedy to Dostojevský pochopil, a my sme teraz na prahu 21. storočia, do ktorého sa vkladali mnohé nádeje, ale aj veľké obavy.
Žijeme éru krízy verejných autorít. Tá kríza sa týka národa, štátu, hovoria o tom významní historici. Eric Hobsbawm to opísal vo svojej knihe Vek extrémov asi najpríhodnejšie. Keď sa pozeráme okolo seba dokonca aj na našom Slovensku, vidíme niečo, čo jeho anamnézu doby, ktorú žijeme, potvrdzuje. Na druhej strane literatúra je silná v tom, že ona to vie opísať inak ako historik alebo ako by to opísal sociológ či politológ. Chcel povedať, že Pavol Dinka odviedol výnimočný výkon, pretože respondenti potvrdzujú, že sa sami obohatili pri práci na tomto texte a to musí byť vyznamenaním pre autora: keď Václav Bělohradský povie, že to, čo písal o postsekulárnej spoločnosti je v tejto knižke vysvetlené presnejšie a jasnejšie, ako si on pôvodne dal za cieľ pri úvahách nad touto témou.
Keď čítame tieto rozhovory, tak nezoznamujeme sa iba s tou šestnástkou, ktorá je v knihe, ale oslovujú nás, povedal by som, kriticky mysliaci ľudia dnes žijúci na tejto planéte. Francúzski radikálni myslitelia, radikálni nie v zmysle nejakého gorilieho protestu, ale radikálni v tom, že chcú pochopiť koreň veci, chcú siahnuť na koreň veci. Myslím si, že tento text bude užitočným sprievodcom nielen pre nás, ale pomôže aj študentom. Pre mnohých, ktorí zmätok doby prežívajú viac emotívne ako racionálne je to sprievodca smerom k racionalite. Sú tu autori ako Oskar Krejčí, ktorý sa nebojí veľmi otvorene povedať, že to, čo strácame, nie je iba sociálno, my strácame totiž spôsob, ako sa socializujeme medzi sebou. Je to v podstate jednoduché, je to starý spor medzi výsledkami francúzskej revolúcie a medzi revolúciou, ktorú sme v dvadsiatom storočí zažili my. Ale mnohí si myslia, že tu sa niečo stratilo, že tu nebolo a to je lož: to tu bolo a spôsob straty sociálna my pociťujeme omnoho viac ako tí, ktorí si socializáciu predstavujú ako nejaký výcvik, sociálno-psychologický tréning alebo podobné súkromné aktivity, ktorými likvidujeme to najpodstatnejšie, čo Slovensko môže nastupujúcej generácii dať – vzdelanie. Vychovávať k schopnosti viesť dialóg, na čo sa, bohužiaľ, v tejto sprivatizovanej dobe zabudlo. Robíme z univerzít výcvikové strediská pre súkromné firmy. Takúto rezignáciu na hodnoty si nezaslúžime – a títo autori to veľmi dobre vedia, dokumentujú to v rozhovoroch, ktoré budete čítať na jeden dúšok.
Dovolím si zakončiť ešte reflexiou na to, čo zažívame teraz. Spôsob politického diskurzu, ktorý je nám dnes predkladaný, je prevenciou pred demokraciou. Ako keby tí, ktorí tu organizujú nejaké aktivity, nás chceli vylúčiť z procesu premýšľania o spoločných veciach, z procesu rozhodovania o spoločných veciach. Preto sa domnievam, že éru preventívnej demokracie, ktorú žijeme, musí vystriedať éra normálnych rozhovorov s ľuďmi, ako nám ich predstavuje aj táto kniha a ako by sme mali začať rozprávať všetci.
Pavol Dinka
Knihu som nadpísal Rozhovory s kritickými intelektuálmi predovšetkým preto, že mi ide o kritické myslenie. Je rozdiel medzi kritikou a kritickým myslením. Kritické myslenie je kvalitatívne oveľa vyššia hodnota, ako je kritika, pretože kritika môže byť falošná, manipulatívna, farizejská, akákoľvek. Ale kritické myslenie vo svojej podstate vystihuje veľkosť ducha a veľkosť myslenia. Pretože kritické myslenie nepripustí manipuláciu a nič podobné. Samozrejme, že kritické myslenie je jedna vec, lenže kritické myslenie musí mať aj svoj protipól a tým protipólom je spiritualita porozumenia. Nemôžem kriticky myslieť, pokým nenájdem v sebe spiritualitu porozumenia. A takto som pristupoval aj k práci na tejto knihe, keď som debatoval s ľuďmi, pretože predovšetkým som sa snažil robiť rozhovory bezprostredne. S výnimkou dvoch-troch všetky boli bezprostredné, to znamená komunikáciou zoči-voči. Nemám rád rozhovory, ktoré sa robia prostredníctvom mailov, pretože tam nezachytíte dušu človeka, nezachytíte jeho myslenie a povinnosťou publicistu je pretransformovať každý rozhovor cez seba a priblížiť ho takto čitateľovi. Zoberme napríklad Václava Bělohradského, ktorý v podstate hovorí o tom, ako sa dostal od antropocentrizmu k biocentrizmu. O tom, čo znamená pre človeka príroda, že 80 percent génov máme spoločných s podenkou – človek –, alebo so stromom. To je veľká výzva pre rozmýšľanie a pre myslenie o prírode a o nás, o našom živote v tejto prírode. Sú tam ďalšie veľké výzvy na rozmýšľanie.
Chcel by som priblížiť jednu myšlienku, ktorú v knihe hovorí Slavoj Žižek, keď sa ho Michael Hauser pýta, či jestvuje idea, pre ktorú sa oddá obetovať život. A Žižek odpovedá, áno, ja by som obetoval svoj život za toto. Čítal som jednu knihu, v ktorej vo vagóne deportujú Židov, mrzne, sú dva dni v tomto vagóne a majú tam malé deti. Dospelí obkolesia tie malé deti, aby nezmrzli a keď otvoria po dvoch dňoch vozeň, všetci dospelí sú podchladení, zmrznutí. Deti vybehnú z vozňa, ale tí, čo ho strážia, začnú po nich strielať. Zastrelia všetky až na dve. Tie dve deti utekajú a strážcovia pustia na ne psov. Tieto deti, práve v tom momente, keď k nim dobiehajú psy, sa chytia za ruky. A práve tento moment spojenia tých detí, pred tým, než ich roztrhajú psy, to je myšlienka, za ktorú sa oddá žiť a obetovať život. To považujem za významné posolstvo aj tejto knihy.
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD.
(rozhovor v knihe: Ľudia si sami určia svoje miesto vo svete)
Ak by som mal nejako zhrnúť obsah tejto knižky, pravdepodobne by som použil druhú časť jej názvu Začiatok novej éry, ktorá to vystihuje. (Tým nechcem povedať, že nejakým besom nie sme vystavení.) Toto dramatické obdobie, ktoré prežívame, je prechodným obdobím… Mám na mysli niečo širšie, celosvetové. Industriálna civilizácia v tej dnešnej podobe končí, pretože sa vyčerpala tak ekonomicky – ako aj politicky, ako aj sociálne, ako aj kultúrne. No a bude sa zrejme rodiť niečo nové, alebo sa rodí… ak chceme hovoriť o nejakom východisku, tak to východisko je antikapitalistická alternatíva. Tá sa, samozrejme, bude postupne vyvíjať.
PhDr. Roman Michelko
(riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, rozhovor v knihe: Zahubí nás konzumná špirála?
Som v dvojjedinej úlohe, lebo som vydavateľ aj jeden z respondentov knihy. Dúfam, že kniha bude mať veľký ohlas čo sa týka odbornej, ale aj poučenej laickej verejnosti, že vyjde veľa recenzií. Reakcie, ktoré mám dodnes, sú všeobecne pozitívne. Sám som veľmi nažhavený, že si prečítam, ako to vnímajú iní poučení ľudia, ľudia z oblasti filozofie, spoločenských vied, žurnalistiky.
Som človek, ktorý si uvedomuje, že svet, tak ako je nastavený, trieli k nejakému zásadnému zlomu. O tom, že ideme k nejakému krachu alebo revolúcii alebo niečomu podobnému, alebo inak, že kapitalizmus je v hlbokej systémovej kríze z premýšľavých ľudí nedokáže pochybovať nikto. Problém je v tom, že terapií je viacero, no žiadna z nich, od tých dosť utopických, ako je parecon, teda participatívna ekonomika alebo ekonomická demokracia cez rôzne reformy kapitalizmu s ľudskou tvárou… čo to bude nevieme, bude to možno mix rôznych vecí. Ale treba jasne povedať, že je tu množstvo ľudí, ktorí premýšľajú, ako usporiadať svet, ako urobiť systém, ktorý má šancu na dlhodobé prežitie.
PhDr. Ľuboš Blaha, PhD.
(rozhovor v knihe: Čaká nás ďalšia vojna, kým nájdeme spravodlivejší svet?)
Kapitalizmus podľa môjho názoru pomaly a iste umiera a je to tak trošku aj dobre pre filozofov, pretože zrazu po desaťročiach, kedy sa kapitalizmu ako-tak darilo, a filozofov si nikto nevšímal, dnes sa zrazu hľadá hodnotová alternatíva a zrazu sú ľudia zvedaví aj na filozofické diela. Sám som bol prekvapený, keď som napísal dielo Späť k Marxovi, aký to malo úspech, čo by sa nestalo pred piatimi rokmi, pretože kým nebola kríza, kto by špekuloval o Marxovi. Zrazu sa vraciame k Marxovi, vraciame sa k alternatívam kapitalizmu a myslím si, že ak sa zamýšľame nad kapitalistickými alternatívami, nad spoločnosťou, ktorá bude postkapitalistická, tak musíme sa začať baviť aj o ľavicových filozofoch, lebo tí ponúkajú alternatívu. Práve u týchto autorov, ktorí sú v knižke, môžeme túto alternatívu hľadať.
Foto: Emil Polák
