Ulica je dlhá a úzka. Po oboch stranách ju lemujú chodníky. Chodníkmi boli iba do istého času. Postupne sa stali parkoviskom. Ako v meste pribúdalo áut, tak na chodníkoch pribúdalo parkovacích miest. Z oboch strán ulice. Limuzíny, športiaky, dodávky, tereniaky natlačené jedny pred druhé, nalepené až k plotom predzáhradiek. Postupne, akoby prirodzene – veď sme sa stali automobilovou veľmocou, a niekde tie autá stáť musia. Ľudia z domov lemujúcich ulicu vchádzali do jazdnej dráhy, kde v rannom a popoludňajšom čase nepretržite prúdili a trúbili autá. Čo si to tí chodci dovoľujú?! Babičky a dedkovia, psy na vôdzke, deti v kočíkoch ustavične bránia premávke, ohrozujú vodičov. Drzáci, chodiť by sa im zachcelo! Deň čo deň som mala zážitok zo stretnutia so šoférkami a šoférmi, čo zastavali chodník svojimi vozidlami. Ktorí na mňa vytrubovali, keď som nemohla inak, iba vojsť na cestu a prekážať tam. Dožadovala som sa svojho práva chodca. Dožadovala som sa normálneho ľudského prístupu. Odpoveď znela jasne: ty… Písala som poslancom mestského zastupiteľstva. Telefonovala som na políciu.
„Pred garáž sa nikto nepostaví, a chodník je zaprataný,“ hovorila som neviditeľnému mužovi zákona.
„To dá predsa zdravý rozum, že sa pred garáž nepostaví,“ odpovedal mi.
Ale ja si myslím, že človek by mal mať prednosť pred autom, a keď sa rešpektuje garáž, mal by sa aj chodník,“ dôvodila som asi nelogicky.
„O čo vám ide? Aby stáli autá pred garážou?! Pani, a ste vy kompletná?“
Možno nás bolo, úbožiakov bez auta viac, neviem, jedno je isté: dočkala som sa nového zákona. Chodníky mali patriť opäť chodcom.
Ale čo s tými autami? Kde majú stáť? Automobilisti z celého mesta, ktorí si zvykli parkovať na našej ulici, majú konské sily. Čo proti nim zmôže sila chodca, pešiaka? Zákon nezákon, nič sa nezmenilo.
Svoj boj som nevzdávala a vytlačila plagátik. Upozorňovala som šoférov, že stoja na chodníku. Plagátikov, váľajúcich sa v blate, bola onedlho plná ulica, zbierala som ich a odnášala do koša na odpadky. S jedným vyvoňaným frajerom v bomberke som pri tom mala dramatický zážitok. Stál so svojím audi na chodníku nalepený pri plote, telefonoval. Zaklopala som mu na okienko a ukazovala plagátik.
Ležérne okienko stiahol, ucho na mobile.
„Viete, že porušujete zákon?“
„To ako čo mi chceš povedať? Odpáľ do… Nie, to nepatrilo tebe,“ povedal do mobilu a okienko opäť zavrel. Dožralo ma to, plagátik som mu prestierala pred oči na predné sklo. Frajer pomaly položil mobil na sedadlo spolujazdca, zacúval, mierne auto vysunul do cesty, aby z neho mohol vyjsť, otvoril dvere, vystúpil a hruďou začal do mňa strkať. Ako na rugby. Nepohla som sa z miesta, spravodlivý hnev mi dodal odvahu.
„Od prvého februára platí nový cestný zákon,“ povedala som hlasom vychádzajúcim z brucha. Takého sa vraj boja aj besní psi, hovoria psychológovia. „Nemáte čo stáť takto na chodníku, to nie je parkovisko.“
„Ty čo si dovoľuješ, ty…, ty čo mi tu pindáš,“ sipel mi do tváre frajer v bomberke a vzápätí ma chytil za mikinu pod krkom. „Ešte raz sa opováž, ty…“
Môj muž mi stále hovorí, že ma raz niekto ovalí. Voľakedy by ti len vynadali, teraz raz niekto vytiahne pištoľ a zastrelí ťa, varuje ma zo žartu.
Vidím, že žarty skončili, pomyslela som si.
Ale neprestala som chodiť peši a chodníky na to potrebujem. Svoj boj som stále nevzdávala. Dožadovala som sa ľudského súcitu s chodcami, starenkami, deťmi, psami. Ukazovali mi na čelo, nadávali. Jadrne a sprosto.
Až vo chvíli, keď tým frajerom začali autá odvážať kamsi do Čierneho lesa, zákon nadobudol účinnosť.
Kým nepocítili ujmu, smiali sa nám do tváre.
Teraz sa majitelia áut pretláčajú na ulici. Ale chodník je opäť pre chodcov.
Na príbehu obrany našej ulice som pochopila húževnatosť, s akou bránia svoje dobyté územie všetci uchvatitelia. Prišli k moci ľahučko. Pod rúškom rozširovania územia pre slobodu vyfúkli krajinu ako kraslicu. Jedným (väčšine) odbudlo, aby niekoľkým pribudlo. Ľudia boli akoby urieknutí, ani nezjojkli. Majetok sa vytrácal a delil vďaka zákonom, ktorých dopad si väčšina nestihla ani uvedomiť. Uchvatitelia postupne, akoby prirodzene, zaberali priestor. Sú všade.
(Kazateľ Václav Havel sa nedávno vyjadril, že kriminálnici a veksláci sa stali novou ekonomickou elitou.)
Ono sa to začalo na našej ulici.
A na vašej tiež. Tak nenápadne, akoby prirodzene.
A neskončí sa to, kým frajeri, smejúci sa nám do tváre, nepocítia tlak. Náš spoločný tlak. Morálky niet a kazatelia sú falošní.
