Demokracia funguje len vtedy, keď o právo riadiť štát súťažia politické strany, ktoré predkladajú vyhranené predstavy o žiaducom stave spoločnosti. Výber medzi variantmi prebieha na pozadí istej zhody o základných hodnotách spoločenstva alebo aspoň o základných pravidlách, ktoré budú súťaž, resp. zápas strán usmerňovať. Politicky zdravá spoločnosť si však vyžaduje, aby zhoda bola predovšetkým pozadím rozdielov.
Na prvý pohľad to vyzerá tak, že „vinu“ na tom, že takéto strany nemáme, nesú voliči. Tí sa vraj radšej prikláňajú k tzv. širokospektrálnym politickým zoskupeniam a odvracajú sa od štandardných strán. Je však ľahké hľadať chybu vo voličoch, v tom, že ešte nedorástli na úroveň svojich politikov, prípadne nevedia, resp. ani sa veľmi nechcú zbaviť bremena minulosti. Problémom sú však skôr politici. Už preto, že volič vyberá z istej ponuky. Nemôžem niekoho obviňovať, že si zle vyberá, keď si vlastne nemá z čoho vyberať. A tým sa vyznačuje dnešná situácia: jednou z jej základných charakteristík je strata reálneho rozdielu medzi politickými zoskupeniami. Na začiatku 90. rokov sa mnohým zdalo, že ten naozajstný ideový zápas nasledujúceho desaťročia sa odohrá medzi kresťanskými demokratmi a socialistami. Obidve tieto politické zoskupenia mali všetky predpoklady, aby sa stali organickými stranami, ktoré dokážu prežiť slabosť svojich vodcov. Okrem toho tieto dve ideové koncepcie majú dosť styčných bodov, aby sa na ich pozadí mohol odohrať zápas medzi alternatívnymi koncepciami vývoja spoločnosti.
Príklad najbližších západných krajín – Rakúska, Nemecka a Talianska – mohol usmerniť náš politický život týmto smerom. Nestalo sa tak, na začiatku 90. rokov sa medzi tieto dve sily včlenilo širokospektrálne VPN, neskoršie HZDS, ktoré svojimi koncepciami premeny vlastníckych štruktúr a štátnosti odsunuli KDH a SDĽ na širší okraj politického života. Aj osud týchto strán sa vyvíjal podobne: stalo sa z nich spoločenstvo záujmov a pozadím ich politiky je skôr „psychológia“ ako ideológia. Dnes obidve stoja pred podobnou úlohou, musia sa obnoviť ako politické sily, ako združenia ľudí spojených spoločnou víziou o žiaducom stave spoločnosti.
Dnes SOP a SDSS zreteľne strácajú, SDĽ sa už dlhšie pohybuje na hranici zvoliteľnosti. Zatiaľ sa ešte pohybuje tesne nad touto hranicou. Vstup Smeru na scénu spôsobil, že strany naľavo od stredu sa už nemôžu spoliehať na stratégiu vydierania voliča: „Musíte voliť nás, pretože ak nie, tak sa k moci opäť dostanú k moci tí zlí.“ Tým najhorším riešením v súčasnosti by však bola uponáhľaná integrácia strán naľavo od stredu. Osud Spoločnej voľby a SDK by mal byť odstrašujúcim príkladom, kam vedie úsilie o integráciu, ktoré nie je podložené organickým zbližovaním strán a ich voličstva. Jedinou cestou je súťaž o priazeň voliča, i keď prebieha v sťažených podmienkach, na menšom ihrisku, pretože veľká časť volebného potenciálu je viazaná na HZDS, SNS a SMK. Táto súťaž však musí prebehnúť, lebo len tá donúti strany, aby sa starali o politiku, aby naozaj predkladali koncepcie, bojovali o presadenie svojej vízie spoločnosti a aby sa nepokúsili dobehnúť voliča personálnymi rošádami.
