Nielen slovenská spoločnosť je rozdelená v odpovedi na otázku, ktorá sa týka vzdelania. No v krajine, ktorá sa hlási k odkazu Jána Amosa Komenského, a verejnosť bývala týmto smerom vychovávaná, je to omnoho citlivejšie a dotýka sa nás priam osudovo. Mnohí sa domnievajú, že nastúpené trendy posledných dvoch desaťročí smerujú k rastu vzdelanosti, ale rovnaká, ak nie väčšia časť spoločnosti sa domnieva, že sme svedkami rozpadu systému vzdelávania. Verejnosť si nepamätá na Milénium a Učiace sa Slovensko neplní funkciu objednávky. Škola a vlastne celý systém vzdelávania sa ocitli v krízovom režime, ktorý charakterizuje nedôvera k autoritám. Je to kríza verejných autorít, ktorá determinuje budúcnosť vzdelávania a postavenie školy v spoločnosti. Ale najvážnejší problém sa týka otázky, prečo sa reforma vzdelávania v našich slovenských podmienkach vydala na cestu rozpadu vzdelávacieho systému. Dnes ani vo svete neexistuje jediný správny smer ako vzdelávať.
Zuzana Kusá: Škola nie je pre všetkých
Sociologický ústav SAV , 2017, 285 strán
(Publikácie z produkcie Sociologického ústavu SAV je možné kúpiť v internetových kníhkupectvách, v kamenných predajniach kníhkupectiev v rámci Slovenskej republiky alebo so zľavou osobne na Sociologickom ústave SAV. Viac informácií o osobnom odbere nájdete na stránke knižnice SÚ SAV.)
Anotácia:
Kniháreň – apríl 2017
Beseda so sociologičkou Zuzanou Kusou: Môže škola spojiť rozdelenú spoločnosť?
22. 11. 2017 o 16:30 v priestoroch Inštitútu ASA,
Gunduličova 12, Bratislava
Sociologička Zuzka Kusá k tomu dodáva, že napriek reformám, osvietene znejúcim vyhláseniam i právnym predpisom, napriek poctivému úsiliu mnohých jednotlivcov a inštitúcií vzdelanie ešte stále nie je prístupné všetkým. Po desaťročiach zásahov do tohto sveta, zásahov, ktoré sa neopierali o jeho dôkladnejšie poznanie a nezaujímali sa o ich dôsledky pre žiakov a učiteľov, by sme však mali byť veľmi opatrní. Svet vzdelávania je príliš citlivý a zložitý, aby sme mohli tvrdiť, že ho nemusíme dôkladnejšie poznávať. Je jasné iba zdanlivo, ako to vyzerá s otvorenosťou školy a jej ústretovosťou pre všetkých. Ako v každej sfére aj v tejto platí, že, že napriek dobrým úmyslom náš svet je súčasne plodom nezamýšľaných dôsledkov ľudskej činnosti. Zuzana Kusá sa v knihe pokúsila pomenovať prekážky, ktoré bránia naplneniu princípu vzdelávania pre všetkých, ku ktorému sa moderné spoločnosti unisono hlásia. Podarilo sa jej excelentne ukázať, že koncept inkluzívneho vzdelávania začal svojim sociologickým a pedagogickým dielom budovať zakladateľ sociológie Èmile Durkheim. Princíp, ktorý spája ideu inkluzívneho vzdelávania s touto tradíciou, je principiálne obhajovanie individuálnych ľudských práv. Inkluzívne vzdelávanie však samo osebe nedokáže odstraňovať prekážky naplňovaniu princípu školy pre všetkých.
Prirodzene že potrebné zmeny si vyžadujú mimoriadne finančné a organizačné nároky. Zuzana Kusá uvádza príklad takéhoto opatrenia. Je ním sprístupnenie predškolskej výchovy a včasnej intervencie v detstve pre všetky deti a osobitne pre deti z prostredia, ktoré nedokáže dostatočne podporovať rozvoj ich schopností. Za možno dôležitejšie považuje verejnú podporu takýchto krokov: každé dieťa má byť všestranne podporované vo svojom rozvoji a odopieranie tejto možnosti a tolerovanie podmienok, ktoré časti detí takýto rozvoj znemožňujú je zločinom proti ľudskosti.
V našich základných školách počas povinnej školskej dochádzky zlyháva nezanedbateľný počet žiakov. Dôsledky nie sú nepodstatné: odsudzujú ľudí so základným a nižším vzdelaním na celoživotné vylúčenie či odstrčenie na okraj spoločnosti. Medzi príčiny môžeme zaradiť pre mnohých možno prekvapujúco informačne deravé školské evidencie. Ospravedlnenie sa prikrýva ušľachtilými dôvodmi: nezaťažovať vedenia škôl zbytočnou administratívou. Pozornosť sa odkláňa aj odvolávaním sa na neprekonateľné kultúrne či mentálne charakteristiky znevýhodnených skupín žiakov. Faktom ostáva, že príčiny sa zahmlievajú, sú málo viditeľné, ale existujú ako požiadavky kurikula, financovanie školstva, výskum a spôsoby rozdeľovania zdrojov spoločnosti, charakter hospodárstva, ale aj bytová či sociálna politika, alebo politika voči národným menšinám.
Vzdelanie pre všetkých je ústavný princíp demokratických spoločností, patrí k ideálom rovnosti, spravodlivosti, ale aj k legitimite politického režimu. Nie všetkým v našej spoločnosti dochádza, že legitimita je viac ako legalita…
Zuzana Kusá sa vyznáva zo svojho presvedčenia a tvrdí, že ak nejaký rozmer vzdelávania prestal byť samozrejmý, je to jeho humanizujúce, civilizujúce, výchovné poslanie. Vo svojej argumentácii vychádza z myšlienok klasikov sociológie, ktorí sa venovali významu univerzálnej účasti na vzdelávaní pre život v modernej spoločnosti a spoločenskú súdržnosť. Kniha obsahuje novšie uvažovanie o inkluzívnom vzdelávaní.
Kniha varuje pred zľahostajnením k slobodnému rozvoju jednotlivca, ľudskosti, ktoré nie sú v protiklade s udržiavaním spoločenského poriadku v zložito organizovanej modernej spoločnosti. Pravdou rovnako je aj to, že umožnenie individuálnej slobody nevedie automaticky k uvedomeniu si solidarity a záväzkov voči spoločnosti. Učiť vyznávať deti „hodnotové minimum“ nestačí ako základ integrácie. Zuzana Kusá doslova argumentuje, že ak v spoločnosti existujú veľké nerovnosti a pocit nespravodlivosti, pokusy prekryť ich adoráciou celku sú odsúdené na neúspech. Nestačí, ak existujú pravidlá, potrebné je, aby boli spravodlivé. V školách sa nepestuje vznešené chápanie individualizmu ako súcitu so všetkými členmi ľudského rodu, ktorý sprevádza odpor k nespravodlivosti.
Dôležitosť školy potvrdzuje sociológiou akceptovaný poznatok, že to, čo dieťa vníma v školskom prostredí ako učiteľom tolerované pravidlá správania, má naňho väčší vplyv ako prednášky, či kázne, ktoré počúva na hodinách. Inklúzia ako prijímanie všetkých má rozhodujúcu úlohu pre školu ako hrádzu proti miznutiu spolupatričnosti a povinnosti vzájomne chrániť ľudskosť. Je to v súčasnosti ešte možné? Odpoveď znie áno, ale spoločnosť treba znovu vynájsť. Úloha školy v tomto procese je nezastupiteľná.
