O mnohých vlastnostiach, schopnostiach, myšlienkach a úprimných zámeroch Výrobcu slovenského literárneho plyšu nepochybujem. Držím mu palce. Neviem, či úprimne, ale isté je, že mu držím palce. Koniec koncov, mohlo by byť aj horšie. Prihodiť sa mohlo aj niečo nepríjemnejšie, ako je jeho tvorba. Keby nebolo jeho, určite by sa našiel niekto horší. Horší sa už vlastne aj našli, len, našťastie, pre kampane, ktoré okolo seba Výrobca zaručene slovenského plyšu roztáča, ich hlas až tak nepočuť. Plyš potrebujeme. Priznajme si to. Čím by boli slovanská citlivosť, pátos, pomalosť, zdržiavanie, meškanie, nejednoznačnosť, uvravenosť, dekoratívnosť slovenskej literatúry, keby sme nemali naporúdzi nejaké tie výstelky? Plyš sa na to výborne hodí. Keď už nechceme byť priami, presní, úsporní, brilantní, trefní, bolestivo analytickí, môžeme použiť plyšové vypchávky. Opakujem: netreba sa na vypchávky zlostiť. Sú legitímne. Pôvodne som chcel napísať toto: o mnohých vlastnostiach, schopnostiach, myšlienkach a úprimných zámeroch Výrobcu slovenského literárneho plyšu nepochybujem. O jednom však vážne pochybujem. Menovite o tom, že Výrobca plyšu dokáže posúdiť, čo je nadštandardný román. V siahodlhom (samozrejme, narcistickom, no ja som ten posledný, kto by niekomu zazlieval narcizmus, či už ten nadrozmerný, podrozmerný, viacrozmerný alebo len rozmarný) rozhovore pre Domino fórum Výrobca plyšu totiž takto riekol: „Úprimne hovorím, že keby sa zjavil v mojich rukách rukopis románu nadštandardnej kvality, urobím všetko, aby vyšiel. Ak má niekto knihu v zásuvke, sem s ňou.“ Výrobca plyšu svoje dve prozaické diela, ktoré napohľad nejavia známky poviedkovej zbierky, ale skôr súvislého dlhého textu s dejom aj s postavami, považuje za romány. Nechcem byť konzervatívny a nechcem tvrdiť, že posudzovanie románu by sa malo odvíjať od čítania a chápania Tolstého, Flauberta, Faulknera či DeLilla. Ak románom je čokoľvek, čo nie je zalomené ako báseň a nie sú to poviedky a presiahne to nejakých 200 strán, potom OK, Výrobca plyšu napísal romány. Ale čo ak vyššie spomenuté parametre nebudú platiť? Čo ak román je niečo, čo okrem iného predpokladá prítomnosť duchovných, didaktických, skrátka, monumentálnejších koncepcií, teda takých, čo zabávajú a pritom nevtieravo (a možno nechtiac, nevedomky) aj „vyučujú“? (Opäť sme skončili pri Tolstom…) Na to, aby Výrobca slovenského plyšu stvoril takýto román, mu chýba skúsenosť, a najmä citlivosť k dráme života. Možno sa mýlim, ale z jeho výrokov, článkov, kníh nečítam nič iné, len túto „nevnímavosť“. Túto nevinnosť. Čo iné, veď patrí ku generácii, ktorá nijako nie je spojená s veľkými (minulými) drámami života (vojny a totality), necíti hrôzu chudoby a najmä to, že „niečo sa stalo“ a nikto nevie, čo presne, a preto sa cíti „pevne ukotvený“ v tejto (dnešnej) „realite“. Nemá totiž dostatok predstavivosti a skúsenosti, aby si vedela utvoriť obraz o tom, ako sa taká „pevná ukotvenosť“ dokáže krásne zosypať. Keď to príde. Keď nastanú udalosti, ktoré sa pre ďalšie generácie stanú matériou veľkého príbehu a veľkých románov. No. Pekne som to prehnal s tými generáciami! Práve ja by som sa nimi nemal oháňať, generačným problematikám nerozumiem. To Výrobca plyšu sa dožaduje generácie silných „punkových“ spisovateľov, ktorí ročne vychrlia desať románov. Výrobcu zrejme vôbec nezaujíma, z čoho by ich mali vychrliť. Z akých zážitkov, z akej životnej skúsenosti. Z akej vzdelanostnej základne, z akého duchovného motívu. Nevadí. Vadí, že Výrobca plyšov si myslí, že román je niečo, čo sa dá vyrábať na páse. Vadí, že si myslí, že keď tá „punková“ generácia nakoniec príde, bude tu ešte nejaké čitateľstvo, ktoré nezatúži po ničom inom, len po takom tradičnom artefakte, akým je román. Výrobca plyšov verí, že román prežije, pretože to „videl“ v západnej Európe. Z tohto hľadiska je Výrobca plyšov vlastne klasik: patrí do minulosti, ak si nedokáže predstaviť bezrománovú budúcnosť. Dobre, dobre: sfúkol som ho. Za to, že nedokáže napísať spoľahlivý román, a už sa podoberá posudzovať kvality iných (zatiaľ nenájdených či nenádejných či nenádenníčiacich) románopiscov. Bolo to odo mňa nepekné. To, že nevie napísať román, predsa ešte nemusí znamenať, že nemá cit pre arabesky a poklesky druhých. Veď ani kritik nepíše romány a predsa ich dokáže (zavše) správne priklincovať. K drevu. Tak či onak, Výrobcovi plyšu jednako len naďalej nedôverujem: roztrubuje, že neznáša povrchnosť. Viete, koľko klišé, banalít a logických lapsusov je v jeho vetách, odstavcoch, kapitolách, „románoch“? Lenže to patrí k výrobe plyšu. A ja som povedal, že plyš potrebujeme. Potrebujete. Potrebujú. Jozef Varnusz
