Postrkotárium

Hovorí sa, že na iných svoje chyby vidíme ostrejšie ako na sebe. Vlastne všetka naša kritika (asi aj kritika všetkých týchto postrkotárií, pekne som sa teraz lapil do pasce) (vy)strieľaná do okolitého sveta vypovedá v prvom rade o našich nedostatkoch. Inak povedané, zlodej kričí: chyťte zlodeja. Toto sa už x-krát všakovako, v rôznych situáciách, v rôznom čase potvrdilo. Pomaly sa to začína potvrdzovať aj v prípade najnovšieho „savonarolu“ slovenskej literárnej kritiky, Martina Hudymača. Ten totiž strieľa odušu. Hlava-nehlava. Asi ako ja. (Áno, teraz ma, prosím, pohladkajte, utešte, že: „No veď no, len tíško, ty nie si ako Hudymač!“) Ponechám teraz na sekundu bokom štylistickú, syntaktickú, gramatickú a neviem ešte akú úroveň Hudymačových monumentálnych verbálnych výlevov. Sústredím sa na to, čo mu na súčasnej slovenskej literatúre prekáža najväčšmi. Podľa mňa mu oči kole, nespavosť spôsobuje najmä samotná slovenská literatúra. Ako taká. A ešte to, že on, Hudymač, má slovenský pôvod. Odpor k vlastnému pôvodu je už folklór, štandardná črta Slovače. Toto ja čítam v medziriadkovom priestore jeho nenávistných vychrlenín. Tvorbu súčasných autorov posudzuje just s rovnakou slepotou a necitlivosťou, ako Hvorecký, ten diplomovaný výrobca plyšu. Ak by aj platilo, že slovenskou literatúrou kmáše víchor úpadku (čo sa mi takto, z pohľadu súčasníka nijako nechce veriť, nech to radšej niekto posúdi o päťdesiat rokov neskôr; tvrdia to však obe „háčka“, Hudymač i Hvorecký), potom oni sú priam emblematickými ukážkami tohto úpadku. Reprezentujú ho, podieľajú sa na ňom, vytvárajú ho, recyklujú ho, balzamujú ho. Niežeby ma to z akéhokoľvek dôvodu zaujímalo, ale: nepatria náhodou do jedného generačného vreca? Písanie oboch je rovnako povrchné, chybné, hmýriace sa protirečeniami, ktoré v textoch zostali nie ako výsledok brilantnej filozofie paradoxov, ale skôr v dôsledku nepozornosti redaktorov a predovšetkým vďaka autorskej nepozornosti k vlastným myšlienkam; písanie oboch je v zlom slova zmysle hektické, nervné, diskontinuitné, fragmentarizované. Písanie oboch je (vraj) krásny (akože) nový (nepochybne) podvod. Ale ja som sa vlastne chcel venovať len fenoménu Hudymač. Hudymačovým najobľúbenejším koníčkom je obviňovanie slovenských autorov z hyperproduktívnosti, obmedzenosti, utáranosti. Pričom zdrvujúca väčšina slovenskej literárnej tvorby je nahustená do dosť útlych zväzkov. Je to fakt, dá sa odvážiť, odmerať. Čo chce Hudymač? Aby sa písalo ešte menej? Alebo prípadne vôbec? Keby tak mal rozhľad v ruskej, nemeckej, maďarskej, poľskej a – neodvážim sa to napísať, no nakoniec to predsa len napíšem – českej literatúre (Hudymač, pokiaľ viem, študuje v Prahe, a vyzerá to tak, že taký Jáchym Topol podľa neho nepatrí medzi utáraných autorov /hoci samotný Topol to o sebe tvrdí/, veď ho prekladajú do svetových jazykov), tak by videl, aká je slovenská literatúra skúpa na slovo a že „stroj“ literatúry funguje úplne inak, než ako si to on, Hudymač, ktorého, žiaľ, musím vyhlásiť za veľmi neobratného a nepozorného čitateľa, predstavuje. Potom už je obdivuhodné, koľko toho dokáže natárať, nakombinovať, nakompilovať, prípadne nakomplikovať zo svojich unáhlených postrehov, záverov, nezvládnutého, necitlivého (psí čumák) čítania. Jeho texty sa vyznačujú presne tým, čo dielam súčasných slovenských autorov vyčíta: utáranosťou, hyperverbalizmom, frázami, klišé a pod. Čo viac k tomu povedať? Azda len toľko, že všetko je výsledkom autorovej poľutovaniahodnej nevzdelanosti, obhrublosti a netrpezlivosti. (Netrpezlivosť: Hudymač odmieta prečítať po sebe to, čo napísal, odmieta tam vnášať opravy, chyby asi považuje za svoj štýl /podobne ako Topol, lenže Topol je predsa len iná klasa/ – týždenník Slovo s touto Hudymačovou sebakorektorskou neochotou má svoje skúsenosti.) Hudymačova nezrelosť, nesčítanosť a nezorientovanosť sa prejavuje napríklad (okrem iného) tak, že pre svojho čitateľa – za ohlušujúcich fanfár falošnej originality, samozrejme – objavuje a odhaľuje dávno objavené a odhalené. Ako detektív či investigatívny žurnalista by sa asi neuživil. Ale také ambície asi aj tak nemá. Stačí mu, keď môže byť pápežom slovenskej literárnovednej vaty. I keď dosť tŕnistej.